Vianočné ozdoby zo Slovenska viseli na stromčekoch v amerických filmoch. Vyrábali sa v otrasných podmienkach

  • V 50. rokoch sa v Štítniku začali vyrábať sklenené vianočné ozdoby
  • Do výroby sa však neinvestovalo a tak to mali pracovníci náročné
  • Používali sa pri tom nebezpečné chemikálie a po skle behali potkany
  • Budova podniku sa po rokoch dočká rekonštrukcie
vianočné ozdoby štítnik
TASR/Diana Semanová
  • V 50. rokoch sa v Štítniku začali vyrábať sklenené vianočné ozdoby
  • Do výroby sa však neinvestovalo a tak to mali pracovníci náročné
  • Používali sa pri tom nebezpečné chemikálie a po skle behali potkany
  • Budova podniku sa po rokoch dočká rekonštrukcie

Ručne maľované vianočné ozdoby, ktoré kedysi vyrábali v Štítniku v okrese Rožňava, dodnes visia na stromčekoch v mnohých domácnostiach. Tatiana Belányiová ich spoznáva aj v amerických filmoch. Ako pre TASR povedala, denne dokázali vyrobiť 8000 kusov.

Ozdoby začali vyrábať v roku 1954, tradícia tejto prevádzky siaha do roku 2000, keď zanikla spoločnosť Gemer – výrobné družstvo invalidov so sídlom v Sirku. Spadali pod ňu rôzne prevádzky, pričom tá v Štítniku bola zameraná práve na výrobu vianočných ozdôb.

Nebezpečná práca

Belányiová tam pracovala od roku 1984, najprv ako majsterka a neskôr ako vedúca pracovníčka. Zamestnancami boli sprvu znevýhodnené osoby, potom hlavne ženy po materskej dovolenke. Keď nastúpila, pracovalo tam približne 60 ľudí.

Na túto prácu bola potrebná zručnosť aj trpezlivosť. Najzložitejšie bolo fúkanie skla. Okrem klasických gúľ fúkali aj špice či zvončeky. Nasledovalo striebrenie – špeciálny roztok vpúšťali do ozdôb, ktorými triasli v teplej vode.

Bol to proces, pri ktorom ženy pracovali v čižmách, gumených zásterách aj rukaviciach,“ priblížila s tým, že neskôr mali striebriaci stroj, ten však spôsoboval vysokú rozbitnosť.

zdroj: TASR/Diana Semanová

Ozdoby následne putovali do máčarne, kde dostávali farbu, a z nej do maliarne. Prácu zadeľovali aj podľa schopností pracovníkov. „Jedna maliarka vzor skúšala a od nej sa potom učili ďalšie,“ povedala. Pri niektorých dekoroch museli vziať ozdobu do rúk aj šesťkrát.

Vzory prevažne získavali prostredníctvom podniku zahraničného obchodu v českom Jablonci nad Nisou, ktorý zabezpečoval aj obchodné záležitosti. „Nám posielali len objednávky. Vzory sme mali od nich, niektoré sme zjednodušili alebo sme niečo pridali,“ vysvetlila.

Logo

Pre tuzemský trh boli určené prevažne jednoduché vzory, keďže vzhľadom na výrobnú cenu boli tie zložitejšie u nás nepredajné.

Keď v televízii idú zahraničné filmy a ukazujú napríklad bohato vyzdobené vianočné stromčeky Američanov, neraz si poviem: ‚Bože, veď toto je vzor zo Štítnika’,“ povedala s tým, že zo zahraničia prichádzali rôzne požiadavky, do módy prišli aj farby ako čierna, sivá či tmavomodrá.

Ani sa nám to nepáčilo, ale to bol hit pre Holandsko, Dánsko,“ spresnila. Pamätá sa tiež na objednávku z Grécka, keď na vianočné gule maľovali ananásy. Pracovali aj na zákazke pre aerolínie Lufthansa. 

zdroj: TASR/Diana Semanová

Podmienky výroby boli hrozné

Prispôsobovať výrobu novým trendom bolo podľa Belányiovej komplikované, keďže na to nemali technológie ani odborníkov. „Používali sa iné laky, farby, riedidlá. Začalo to reagovať na vlhkosť. Keď sme guľu vybrali z bubna, kde farba schla, polovica zmatnela,“ dodala.

Zaviedli napríklad nočné zmeny a v lete vykurovali. Niektoré ozdoby dosušovali sušičom. „Nemal nám kto poradiť. My sme boli šťastní, že sme mali objednávky. Roky sa do toho neinvestovalo,“ skonštatovala.

Peniaze podľa jej slov smerovali najmä do výnosnejších prevádzok výrobného družstva a podmienky na výrobu v Štítniku sa len zhoršovali. „Sklo sme mali uskladnené v starých skladoch, aj potkany po ňom pobehovali. Voda na nás kvapkala zo stropu. Chlapi počas horúčav fúkali len v tielkach, prievan im kazil oheň,“ doplnila.

Postupne sa sprísňovali aj kritériá na kvalitu, prípustné neboli ani milimetrové odchýlky. „Chceli, aby bolo všetko rovnaké, ale pri ručnej výrobe to neexistuje. Na tom sme potom boli stratoví. Ľudia boli znechutení, keď museli jednu tretinu vyhodiť,“ uviedla Belányiová.

Koniec výroby

Zánik výroby pripisuje najmä rozdeleniu Československa, keď pribudli i colné prirážky pri dovoze materiálu. „Potom sme už máločo dodávali do zahraničia. Chodili k nám síce aj zo Švédska a Holandska, ale my sme ani neboli pripravení na také obchodovanie,“ povedala.

Ďalším dôvodom bol podľa nej zákaz používania toho druhu benzénu, ktorý spaľovali a tak sklo nahrievali. „V roku 1994 vyšla vyhláška, že sa už nebude vyrábať, pretože obsahuje karcinogénne látky. Fakticky sme už nemali hlavný materiál,“ dodala.

Budova sa dočká rekonštrukcie

Historická budova v centre Štítnika v okrese Rožňava, ktorú miestni poznajú ako niekdajšiu výrobňu vianočných ozdôb, prejde rekonštrukciou. Pre TASR to potvrdila jej vlastníčka Klaudia Gallová.

zdroj: TASR/Diana Semanová

Keďže ide o národnú kultúrnu pamiatku, jej oprava bude rozsiahla a náročná – musí spĺňať kritériá pamiatkového úradu. Archeologický prieskum máme za sebou, pomaly sme začali s nevyhnutnými prácami v interiéri budovy,“ povedala s tým, že pri obnove ich spomalila pandémia nového koronavírusu, pokračovať plánujú v blízkej budúcnosti. Na aký účel by mala byť budova využívaná, nespresnila.

Ako pre TASR uviedol starosta obce Ladislav Belányi, spolu s obecnými poslancami by si túto budovu vedeli predstaviť ako ubytovacie zariadenie s reštauráciou.

Také niečo u nás chýba najmä v turistickej sezóne,“ uviedol. Úvahy o obnove výroby vianočných ozdôb považuje za pekný návrat do minulosti, no napriek miere evidovanej nezamestnanosti, ktorá sa v tomto okrese pohybuje na úrovni okolo 15 percent, si to veľmi nevie predstaviť.

Uvedená stavba je jednou z dominánt námestia. Tento meštiansky, respektíve patricijský dom, vznikol v 80. rokoch 18. storočia. Známy je tiež ako palác Maritinszkých, neskôr patril rodu Sárkányiovcov. V minulosti v týchto priestoroch sídlila aj  železiarenská spoločnosť Štítnická Concordia.

Zdroj: TASR

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie