„Francúzski politici sú vydesení, nevedia ako rabovanie ukončiť,” hovorí publicista Havran

Za hranicou: Michal Havran

Francúzsko sa opäť ocitlo v plameňoch a európska verejnosť so znepokojením sleduje zábery horiacich ulíc a rabovania obchodov. To, čo sa na prvý pohľad môže javiť ako náhly výbuch pouličného násilia či nezvládnutá migrácia, je však podľa publicistu a teológa Michala Havrana výsledkom dlhodobých sociálnych kríz, štrukturálnych zlyhaní štátu a hlbokej priepasti medzi bežnými občanmi a politickou elitou. V rozhovore s moderátorom Samuelom Drozdom ponúka pohľad do zákulisia francúzskej reality, ktorú slovenský pozorovateľ často vníma cez zjednodušené skreslenia a stereotypy.

Od študentských lavíc k zablokovaným uliciam

Mobilizácia v uliciach nevznikla z ničoho nič. Na samom začiatku stáli študenti stredných škôl, ktorí protestovali proti katastrofálnemu stavu štátneho vzdelávacieho systému. Zatekajúce budovy, nedostatočná tepelná izolácia, triedy bez klimatizácie počas extrémnych letných horúčav na juhu krajiny a dlhodobo podhodnotený pedagogický zbor vytvorili zúfalé podmienky. Pôvodné študentské barikády pritom mali pokojný, často až komunitný ráz so školskými orchestrami a rozdávaním koláčov.

K študentom sa však rýchlo pridali odborové centrály vrátane vplyvnej CGT. K nespokojnosti so školstvom sa pripojil prudký nárast životných nákladov. Vojenské konflikty na Blízkom východe a neistota v Hormuzskom prielive vystrelili ceny pohonných hmôt vo Francúzsku až k trom eurám za liter nafty. V ekonomike závislej od fosílnych palív to spustilo dominový efekt zdražovania tovarov a služieb, zatiaľ čo reálne mzdy stagnujú a štátny dlh rastie.

Načasovanie vlny odporu nie je náhodné. Šesť mesiacov pred prvým kolom prezidentských volieb ide o strategický ťah. Protestujúci využívajú predvolebný kalendár, aby politickej triede pripomenuli, že spoločnosť netvoria len aparáty vládnych strán, ale reálni ľudia čeliaci ekonomickej neistote.

Kto v skutočnosti rabuje v uliciach?

Najväčšie obavy verejnosti v celej Európe vyvolávajú násilné excesy. Kým odborárske sprievody pripomínajú dynamické karnevaly s alegorickými vozmi a hudbou, záver demonštrácií pravidelne ovládnu úplne iné skupiny.

Podľa Havrana je zásadnou chybou spájať toto vyčíňanie s novou vlnou nelegálnych migrantov. Táto interpretácia je typickým nástrojom krajnej pravice, ktorá nedokáže priniesť vecné ekonomické riešenia a komplexné problémy redukuje na obvinenia z kultúrnej vojny či pokusov o zavedenie kalifátu. Realita na predmestiach je však odlišná.

Mladíci, ktorí rabujú luxusné butiky, športové obchody či predajne s teniskami, nie sú ľudia, ktorí minulý týždeň priplávali cez Stredozemné more. Sú to občania druhej, tretej či piatej generácie, narodení vo Francúzsku, s francúzskym pasom a francúzskym vzdelaním. Nerozprávajú iným jazykom než po francúzsky. Ich etnická a kultúrna rozmanitosť vychádza z koloniálnej histórie Francúzska a jeho zámorských území. Považovať ich za „cudzincov“ len na základe farby pleti je nepochopením francúzskej sociológie – rovnako ako nikto nespochybňuje francúzsku identitu futbalistu Kyliana Mbappého alebo rapera MC Solaara.

Motiváciou týchto skupín nie je žiadna politická ideológia ani snaha pomôcť odborom. Ide o zmes frustrácie, nedostupnosti bývania a konzumného tlaku modernej doby, kde sociálny status definuje vlastnenie drahých značiek. Protesty pre nich predstavujú príležitosť, ako si v chaose privlastniť to, na čo za bežných okolností nemajú peniaze.

Politická slepota a strach z vlastných občanov

Vládna moc sa ocitla v pasci. Francúzski politici sú vydesení, pretože bežné represívne metódy zlyhávajú. V demokratickom štáte nemožno donekonečna posielať do ulíc policajné kordóny a armádu. Aj samotní policajti a vojaci totiž žijú v rovnakej realite: nakupujú v rovnakých obchodoch, platia rovnaké drahé energie a uvedomujú si, že sociálnu krízu nemožno „zmlátiť obuškom“.

Kríza odhaľuje hlboké odtrhnutie elít od reality. Podobne ako pred stáročiami symbolizovala kráľovná Mária Antoinetta bezohľadnú aroganciu mocných, dnešní predstavitelia čelia obvineniam z ignorovania existenčných starostí obyčajných ľudí. Situácia, v ktorej sa študenti tiesnia v deväťmetrových izbách bez okien za stovky eur mesačne, zatiaľ čo politická reprezentácia pôsobí izolovane a samoľúbo, nevyhnutne plodí radikalizáciu.

Francúzske ulice tak nevysielajú signál o zlyhaní migrácie, ale o hlbokej kríze dôvery v demokratické inštitúcie, ktoré prestali počúvať svojich občanov. Bez skutočného dialógu, sociálnej empatie a štrukturálnych reforiem vzdelávania a bývania zostane politická moc uväznená v strachu z vlastného národa.

Pre viac rozhovorov so zaujímavými osobnosťami sleduj aj ďalšie epizódy Za hranicou.