Viktor Beránek opustil Chatu pod Rysmi po 48 rokoch. „Odchádzam len dočasne do exilu,“ hovorí legenda (ROZHOVOR)

Koniec jednej éry. Takto komentujú odchod legendárneho chatára médiá, turisti, ale hlavne ľudia, ktorí ho považovali za jeden zo symbolov Tatier. Viktor Beránek pôsobil na Chate pod Rysmi od roku 1978, teda dokopy 48 rokov. Iba dva roky mu chýbali k dosiahnutiu okrúhleho jubilea, pre personálne zmeny sa však toho už nedočkal. Vo Vysokých Tatrách bol takmer 60 rokov, ešte pred povolaním chatára bol totiž nosičom. Jeho odchod z chaty symbolicky sprevádzalo živé klavírne prevedenie melódie z filmu Medená veža.

V rozhovore porozprával, ako sa k tejto krásnej profesii dostal, ale aj to, že vzťah k Tatrám si budoval postupne. Jednu lásku opustil, aby tú ďalšiu našiel v horách. Beránek sa však nevzdáva. Keď to bude možné, je odhodlaný sa vrátiť a pokračovať tam, kde prestal.

Pán Beránek, dnes ste už legendou, ale ako ste sa vlastne dostali k práci chatára na Chate pod Rysmi?

Ja som bol na začiatku takzvaný nosič tatranský. Už v 18 rokoch som začal nosiť na Zbojnícku chatu. V roku 68 som totiž mal problémy, pretože po okupácii „rusákmi“ som začal písať proti nim heslá, takže som sa musel tak trošku ukryť.

Nebola to teda vaša vysnená práca.

Nie, ja som nikdy nechcel nosiť, bola to len veľká náhoda. Pamätám si, že som si hovoril, že vydržím jeden mesiac a potom niekam odídem. Keby boli otvorené hranice, čo vtedy neboli, tak by som asi zmizol niekde na západ. Ale vyvinulo sa to tak, že som najprv nastúpil ako nosič na Chatu pod Rysmi. O dva roky na to vtedajší chatár Peter Rajec odchádzal kvôli rodine, tak navrhol mňa. Ja s mojím zlým kádrovým profilom som prešiel len s odretými ušami. A tak som sa stal chatárom.

Ako to tam vyzeralo v čase, keď ste si to tam prebrali?

Nikto sa tam nechcel stať chatárom, pretože keď pršalo, tiekla vám na hlavu voda a keď fúkal vietor, tak v nej fúkalo. Bolo to niečo ako vyhnanstvo na Sibíri, ale keďže ja bývam v Smokovci na Sibíri (časť Smokovca, pozn. red.), bol som už na také divoké podmienky zvyknutý.

Pre mňa bola Chata pod Rysmi ako orlie hniezdo – sloboda vysoko v horách, azúrové nebo a snehová pokrývka až do leta. Lyžovali sme, liezli sme, nosili sme, boli sme mladí, krásni a silní. No tak čo nám chýbalo?

Dá sa povedať, že ste tam najprv ušli a potom ste si k tomu vybudovali vzťah.

Áno, táto láska sa rodila postupne a to je dobré, pretože lásky, ktoré sa postupne rodia, sú trvácnejšie. Nešiel som tam s ideálmi typu, že jedného dňa budem obrovský nosič. Ja som poriadne ani nevedel, kto je to nosič a na začiatku som to považoval za nutné zlo. Až keď som potom bol dva roky na vojne pri Chomutove, tak som si začal uvedomovať ten rozdiel medzi svetom hore a tým dole, kde som slúžil.

Na vojne som si dokonca našiel aj lásku a uvažoval som, že pri nej zostanem. Ona vedela, že som robil nosiča a bola to taká férová kočka, že povedala: „Viktore, tu by si bol strašne nešťastný. Kde ty tu budeš nejaké hrdzavé rúry vyrábať? Ty sa vráť do Tatier, pretože ty si tam doma, ty tam patríš.“

Ja som ju teda poslúchol. Prišiel som síce o jednu dvojnohú lásku, ale vrátil som sa k láske k Tatrám, ktorá trvá až dodnes. Chytilo ma to, lebo síce som vedel, že život v horách je tvrdý, ale spravodlivý. Vtedy som nad tým nejako filozoficky nepremýšľal, cítil som to tak a naučil som sa žiť v danej chvíli.

Vnímate počas rokov v Tatrách rozdiely v tom, akí ľudia ich navštevujú? Zmenilo sa niečo postupom času?

Doba sa posunula, hlavne tie mobily začali robiť v horách šarapatu. Ale Chata pod Rysmi má tú výhodu, že tam nie je mobilný signál. Práve preto si myslím, že tie tisíce ľudí chodili na chatu aj preto, lebo si tam dokázali trošičku vyčistiť hlavu.

Časy sa síce nezmenili radikálne, ale prichádza teraz stále viac ľudí, ktorí nemajú s horami nič spoločné. Potom sa zrazu stanú chatármi, čo je prípad aj Téryho chaty. Za nás to bolo inak, my sme museli nekompromisne pracovať. Musel som byť v horskej službe, lyžoval som a liezol som. Na hory sme boli skrátka pripravení tak, aby sme v nich nezahynuli.

V súčasnosti rozhodujú stranícki funkcionári, ktorí nie sú na svojich postoch poriadne ani dva roky. Ja mám odpracovaných 60 rokov a vždy, keď ich vidím, tak si hovorím: Kde ste vy boli, keď som ja Chatu pod Rysmi zbieral v roku 2000 spod trosiek po lavíne? Ešte ste sa vozili v kočíku a teraz ste najväčší experti a mudrlanti.

Obávate sa, čo bude s Tatrami ďalej?

Obávam. Myslím si, že aj nosičstvo môže zaniknúť, napriek tomu, že to je niečo, na čo je Slovensko celkom hrdé. Nemajú k tomu žiadny vzťah. Rovnako ani k Sherpa Rallye, ktoré som zakladal a máme za sebou už 41. ročník. Je to tragédia, lebo časom tu bude niekto plakať, ako nám tu rozvrátili chaty, nosičstvo zaniklo, ale nikto s tým neurobí poriadok.

Čítaj viac z kategórie: Slovenské osobnosti