Vo veku 86 rokov zomrel známy slovenský spisovateľ, dobrý priateľ Milana Lasicu

Vo veku 86 rokov zomrel po dlhej chorobe legendárny humorista, básnik, aforista, textár piesní a autor kníh pre deti Tomáš Janovic.

Bol veľmi dobrým priateľom Milana Lasicu a Júliusa Satinského, s ktorými dlhé roky trávil príjemné chvíle, ktoré zaznamenával aj na papier v zbierke Na káve s Milanom Lasicom, píše SME.

Tomáš Janovic sa narodil 22. máj 1937 v Bratislave. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, odbor slovenčina a dejepis. Po ukončení štúdia nastúpil do redakcie satirického časopisu Roháč, kde pracoval až do roku 1991.

Vo svojich dielach sa venoval témam ako generačné problémy, obdobie vojny, rasové prenasledovanie a ďalšie. Za svoje diela získal množstvo ocenení.

Janovic mal všestranné nadanie

Tomáš Janovic okrem iného pôsobil ako novinár, autor rozhlasových, televíznych a divadelných hier, a scenárista televíznych hudobno-zábavných programov. Navyše, venoval sa aj písaniu literatúry pre deti a mládež.

Jeho tvorba vynikala jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom vyjadrovania. Často sa zaoberal spoločenskými problémami, ako boli faloš, byrokracia, protekcionizmus a nečestné praktiky v spoločnosti.

Okrem toho sa venoval aj vážnym témam, ako sú vojna, koncentračné tábory a rasové prenasledovanie. Svoje diela často inšpiroval vlastnými spomienkami na svoje detstvo a mladosť.

Knižne debutoval v roku 1959 básnickou zbierkou Život je biely holub, po vydaní ktorej sa preorientoval na tvorbu humoristicko–satirických žánrov.

Jeho doménou bola satira

Vycibrený zmysel pre humor a satiru prejavil v dielach Epigramatika (1962), Podpisy analfabetov (1965), Posledná večera (1969), Óda po zet (1983), Ko(z)mické piesne (1986), Čítanie z ruky (1988), Stokrát o láske (1989), Moje najmilšie hriechy (1991), Smutné anekdoty (1993), Najsmutnejšie anekdoty (1995) či Ruka majstra (1997). Tieto knihy sú zbierkami aforizmov, anekdot, reflexívnych básní, epigramov, veršovaných i neveršovaných bájok, humoresiek, satirických próz či dialógov.

Spolu so spisovateľom Pavlom Vilikovským vydal satirické verše a krátke prózy Okrídlená klietka alebo zo života mladého Slovenska a starých Slovákov (1998). Zo spolupráce s Milanom Lasicom vzišla kniha aforizmov Zoči-voči (1999). Z piesňových textov zostavil zbierky A predsa sa krúti (1975) či Piesne o ničom (1989), ktorá vznikla opäť spoločne s Milanom Lasicom.

Scenáristicky sa podieľal na zábavných reláciách, ako Prvoaprílový magazín (1972), Soľ zeme (1975), A predsa sa krúti (1976).

Miro Jaroš: Veľakrát som si hovoril, že tvorba pre deti asi nemá hodnotu. Niektorí to vnímajú ako zlatú baňu

Autor detských kníh

Svojím humorom a hravým prístupom si získal obľubu u detí, najmä tých najmladších. Pre mladých ľudí písal rozhlasové hry a scenáre.

Hravo a humorne sa prostredníctvom básničiek, rozprávok či krátkych poviedok prihováral aj detskému čitateľovi.

Vydal knihy, ako O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island (1965), Zakopol som o kalamár (1973), Rozprávkové varechy (1975), Zvieratká na dvore (1975), Dín a Dán (1977), Drevený tato (1979), Drevený tato a jeho rozprávkové varechy (1982), Tristošesťdesiatpäť rozprávok a básničiek (1992), Veselá knižka do prvej lavice (2001) či Zažmúr očká (2016).

Dospelému čitateľovi venoval diela, ako Nikoho nezabije (2003), Maj ma rád (2005), Neber to osobne! (2009), Pinkanie (2012), Jajkele sa rozpráva s Bohom (2014), Jajkele medzi nami (2021).

Za svoju prácu získal niekoľko ocenení, vrátane dvoch Cien vydavateľstva Mladé letá v rokoch 1979 a 1980, dvoch Cien Zväzu slovenských spisovateľov v rokoch 1982 a 1983, a tiež ocenenia, ako je Zápis na Čestnú listinu IBBY v roku 1984, a na Čestnú listinu Hansa Christiána Andersena v roku 1985.

Získal aj Cenu Dominika Tatarku za rok 2005, čím si zaslúžil uznanie nielen doma, ale aj v zahraničí za svoju prácu.