Vodíkový pohon Toyoty opäť zničil všetky elektromobily. Tu je dôvod, prečo túto technológiu stále takmer úplne ignorujeme

Argumentačný súboj fanúšikov elektromobilov a vodíkového pohonu nie je ničím novým. 

Áut na batérie je v ponuke Tesly a tradičných výrobcov výrazne viac, vyberať si tak môžeš z mestských minivozidiel, kompaktných crossoverov a SUV alebo dokonca plnokrvných športiakov, aké sa na Slovensku objavia maximálne v jednotkách kusov.

Poznáme však aj nevýhody elektromobilov, najmä v podobe limitovaného dojazdu a stále relatívne dlhého nabíjania – hoci niekedy je problém nájsť skôr stojan blízko tvojho parkovacieho miesta, nie čas na 30- až 60-minútovú prestávku. 

Vieme aj, že batérie sú pomerne neefektívny zdroj energie. Ak chceš veľkú kapacitu a dlhý dojazd, zákonite počítaj s veľkými a ťažkými akumulátormi. Práve tento fakt robí z elektrických kamiónov či lietadiel stále trochu utópiu. 

Riešením je vraj vodík

Je jasné, že liter (kilogram) paliva má výrazne vyššiu energetickú hustotu a pri výbuchu dokáže piesty v motore pootáčať tak, že auto prejde aj 15 až 20 kilometrov. Kilogramová batéria by na tom bola poriadne tragicky, no taký kilogram vodíka je už zasa poriadne veselá pieseň. 

Do aktuálne najznámejšieho vodíkového auta sveta – Toyoty Mirai, do ktorej sa zahľadel aj slovenský minister hospodárstva Richard Sulík, sa na jedno natankovanie zmestí presne 5,6 kilogramov tohto plynu. 

Sulík nás previezol v Toyote Mirai. Minister hospodárstva tvrdí, že Slovensko má pre vodík ideálne podmienky

Tie stačia na papierový dojazd na úrovni 650 kilometrov, no v praxi to môže byť ešte oveľa viac.

Ako ukazuje propagačné video francúzskej divízie Toyoty, plne vodíkový Mirai dokázal po natankovaní a zapečatení nádrže v kombinovanej prevádzke (teda po okreskách a prázdnych dedinkách) pokoriť hranicu 1 000 kilometrov. Práve tá je často snom ulietaných manažérov a obchodníkov s dieslovými limuzínami, pre ktorých je každá minúta strávená na čerpacej stanici poriadne drahá. 

Priaznivci vodíka určite dodajú to hlavné – po tisícke kilometrov a úplnom minutí nádrže stačí zastaviť na čerpacej stanici a v priebehu pár minút „dočapovať“ opäť až po hrdlo. Kým si stihneš odskočiť a dojesť bagetu, auto je pripravené na ďalších 1 000 km. 

Žiadne čakanie na nabíjanie, žiadne starosti s tým, či stojan generuje aspoň trochu silnejší nabíjací prúd, napríklad cez 100 kW. 

Vodíkové auto = elektromobil

Neplatí to úplne presne, ale nie sme ani veľmi ďaleko. Toyotu Mirai taktiež poháňa elektromotor a taktiež nevypúšťa absolútne žiadne emisie CO2. 

S trochou nadhľadu sa dá povedať, že jediným rozdielom oproti elektromobilom je úložisko energie. Nie je v nepraktických batériách, ale v stlačenom a kedykoľvek ľahko doplniteľnom plyne, ktorý sa potom v palivovom článku po zmiešaní so vzduchom mení na rovnakú elektrickú energiu, ako ponúkajú práve akumulátory. 

Netušíme, ako dynamicky posádka zložená zo zamestnancov Toyoty jazdila, no na prezentáciu výhod vodíka oproti čistokrvným elektromobilom celý pokus poslúžil dobre. 

Prečo teda všetci nebláznia po vodíkových autách?

Dobrá otázka! Odpoveďou sú zrejme výrobné náklady a (paradoxne) infraštruktúra.

Hoci katastrofické scenáre hovoria o tom, že ak všetci presedláme na elektromobily, nabíjačiek nemusí byť dosť, ich vystavanie je pomerne triviálna záležitosť. Môžu sa objaviť prakticky kdekoľvek, kde je zavedená elektrická energia (v podzemných garážach, pri hoteloch, kdekoľvek na ulici…).

Vystavať však vodíkovú čerpaciu stanicu, či dokonca vodík priamo vyrábať, už stojí milióny eur a násobne viac papierovačiek na úradoch. 

zdroj: Toyota

Pozeráme sa tak na neuveriteľnú situáciu, kedy proti sebe stoja dve technológie budúcnosti, z ktorých je jedna takmer určite tá lepšia, výhodnejšia, praktickejšia a možno aj ekologickejšia, lenže v praxi všetko vyzerá tak, že budúcnosť ovládne tá druhá možnosť.