Vyskúšala som zlepšiť svoju spánkovú rutinu s AI: Odstránila môj najväčší problém, živé sny mám dodnes
- Identifikovala, ktoré kroky mám zlepšiť
- Niektorým sa musím úplne vyhnúť
- Robíš ich aj ty
- Identifikovala, ktoré kroky mám zlepšiť
- Niektorým sa musím úplne vyhnúť
- Robíš ich aj ty
Nikdy som si nemyslela, že budem jedna z tých, čo sa spoliehajú na umelú inteligenciu pri téme tak dôležitej, akou je spánok. AI som brala ako nástroj na písanie textov, pomoc pri škole, možno na tvorbu obrázkov. Ale keď som sa ocitla vo fáze, kde každé zaspávanie trvalo večnosť a únava mi ničila dni aj náladu, začala som byť otvorená aj nezvyčajným riešeniam.
Spontánne som sa rozhodla spraviť si malý experiment: využijem AI, aby mi pomohla zlepšiť spánkový režim. Nie cez aplikáciu, ale tak, že som jej odovzdala detailné informácie o svojej večernej rutine, zvykoch, prostredí a pýtala som sa, čo by odporučila – ako keby som mala vlastného spánkového kouča. A AI odpovedala. Veľmi konkrétne.
Osobný poradca
Začalo to nenápadne. Jeden večer som si uvedomila, že už hodinu len ležím, hľadím do stropu a prepočítavam, koľko spánku mi ešte ostáva, ak zaspím práve teraz. Noc za nocou sa opakoval rovnaký scenár – únava bola obrovská, ale myseľ nezastaviteľná. Skúšala som takmer všetko – čaje, dychové cvičenia, podcasty, dokonca biele šumy. Nič nefungovalo konzistentne. A vtedy mi napadlo – veď umelá inteligencia dnes pomáha riešiť oveľa zložitejšie veci, než je nespavosť. Možno by mi pomohla.
Každý večer som jej napísala, ako som sa cítila, čo som jedla, ako som trávila večer a ako vyzeralo moje okolie pred spaním. Na základe toho mi odporučila rôzne postupy – od svetelných podmienok až po spôsob dýchania, dokonca mi navrhla ideálny čas, kedy by som mala ísť spať podľa mojej úrovne energie a emočného rozpoloženia. Výsledky sa dostavili už po pár dňoch. Zaspávala som bez prehadzovania, bez kontroly mobilu, bez počítania ovečiek. Akoby niekto prepol môj mozog do režimu pokoja.

Toto mi umelá inteligencia poradila
Na moje prekvapenie AI neprichádzala s generickými radami typu „nepi kávu po 17.00″. Naopak, odpovede boli prekvapivo presné – ako keby ma poznala. Na základe údajov, ktoré som jej poskytla (čas posledného jedla, svetelné podmienky, stres počas dňa, nálada), mi odporučila:
-
Nastaviť pravidelný čas večerného pokoja, nielen samotného spánku – ideálne 90 minút pred spaním vypnúť všetky náročné podnety.
-
Použiť neutrálne, mierne chladné osvetlenie, namiesto teplého žltého svetla – teplé svetlo mi predsa pripadalo útulné. No práve to teplé podľa nej u mňa aktivovalo bdelosť namiesto pokoja. Po pár večeroch s jemnejším bielym svetlom som si všimla, že únava prichádza prirodzenejšie.
-
Zaviesť rituál prepnutia mysle – napríklad krátku vizualizáciu prechádzky v prírode (ktorú mi sama vymyslela na mieru podľa opisu môjho obľúbeného miesta).
-
Nečítať fikciu pred spaním – odporučila mi namiesto toho nenáročné faktografické texty. Príbehy podľa umelej inteligencie dokážu našu myseľ rozrušiť. Aj keď som to robila nerada, knihy som sa pred spaním na istý čas vzdala.
Čím viac som ju zásobovala detailmi, tým presnejšie odpovede prichádzali. Pripadala som si, akoby som mala vlastného analytika, ktorý nemá žiadne predsudky – len dáta, logiku a chladnú, ale veľmi múdru hlavu.
Nočné mory
Zvedavosť ma prinútila začať pátrať – chcela som zistiť, čo sa v našej mysli počas snenia vlastne deje. Prešla som si niekoľko odborných vedeckých článkov a narazila na stránku American Psychological Association. Natrafila som na výskum americkej harvardskej psychologičky Deirdre Barrett, ktorá sa špecializuje na sny a ich súvislosť s duševným stavom. Barrett tvrdí, že keď sa spánok stane hlbším a menej prerušovaným, sny vrátane nočných môr sa stávajú intenzívnejšími, detailnejšími a symbolickejšími, pretože mozog má konečne možnosť spracovať to, čo sme cez deň potlačili alebo odsunuli bokom.
V jednej z jej najznámejších štúdií sa uvádza, že až 60 % ľudí, ktorí prešli z nekvalitného spánku na stabilný a hlboký režim, začalo zažívať živšie a emocionálne nabité sny, často s prekvapujúcim a nečakaným obsahom. Výskumníčka Barrett tiež tvrdí, že najmä ľudia s introspektívnou alebo kreatívnou povahou majú po zlepšení spánku vyššiu pravdepodobnosť, že ich sny budú pôsobiť ako „psychické odkazy“ – plné symbolov, opakujúcich sa obrazov a silných pocitov.
Zistila som aj to, že REM fáza – tá, v ktorej tieto sny vznikajú a odohrávajú sa – aktivuje práve tie časti mozgu, ktoré súvisia s pamäťou, emóciami a kreativitou, zatiaľ čo logické myslenie (riadené prefrontálnou kôrou) je v tomto stave výrazne utlmené. To vysvetľovalo, prečo sa moje sny zdali byť nielen silné, ale aj chaotické a ťažko uchopiteľné. Keď som si to spojila, dávalo to zrazu zmysel. AI mi možno pomohla vyriešiť problém so zaspávaním, ale zároveň nedovolila mojej mysli oddychovať, zrelaxovať či vypnúť.

Ako som sa živých snov zbavila
V určitom bode som si uvedomila, že nejde o zastavenie snov, ale naučiť sa s nimi zaobchádzať tak, aby ma nevyčerpávali. V spolupráci s AI som postupne upravila svoj večerný režim – nie radikálne, ale cielene. Prestala som používať podnety, ktoré umelá inteligencia identifikovala ako „emočne stimulujúce“ (ako napríklad určité typy hudby alebo vizuálne techniky pred spaním). Namiesto toho som zaradila krátke písanie myšlienok pred spaním, čo AI označila ako užitočné na „vyprázdnenie kognitívnej záťaže“.
Zároveň som sa naučila vnímať sny ako spätnú väzbu, nie ako hrozbu. Každé ráno som si stručne zapísala, čo sa mi snívalo – nie preto, aby som to analyzovala, ale aby som si to uvedomila. Po niekoľkých dňoch sa zmenil tón snov – boli menej temné, viac symbolické, niekedy až zvláštne poetické.
Umelá inteligencia neprevzala kontrolu
V konečnom dôsledku mi najviac pomohlo, keď som prestala pracovať a pripravovať sa do školy tesne pred spaním. Keď mal môj mozog šancu vypnúť už niekoľko hodín predtým, dokázal si oddýchnuť aj počas noci. Aj napriek všetkým odporúčaniam, ktoré mi umelá inteligencia poskytla, najúčinnejšie bolo práve to, že som jej prestala dávať dôvod nechať myseľ bežať naplno počas zaspávania.
Postupne som pochopila, že umelá inteligencia za mňa neurobila žiadne rozhodnutia. Nerozumela mi lepšie než ja sama, dokázala len vecnejšie analyzovať. Pomohla mi skôr upratať si v hlave, pomenovať veci, ktoré som roky odsúvala, a nasvietiť súvislosti, ktoré mi unikali. Ukázala mi, ako často som si vlastnými návykmi sabotovala pokoj, po ktorom som tak veľmi túžila.
A možno práve preto to celé fungovalo. Neprevzala kontrolu ani mi nevnútila riešenie. Nenahradila ma, len mi podala zrkadlo. Dala mi nadhľad, trpezlivosť a neúnavnú schopnosť klásť otázky, ktoré by som si sama nikdy nepoložila. Vďaka nej som pochopila, že aj keď technológia vie veľa, to najdôležitejšie – zmeniť zaužívané – musíme vykonať stále my.
Čítaj viac z kategórie: Lifehacking
Zdroj: American Psychology Association