Vyštudovala King’s College a Oxford, dnes vedie na Slovensku inkluzívnu školu. Otvorene hovorí, kde naše školstvo zlyháva

Anna Symington Maarová strávila roky v školách na viacerých kontinentoch, od Nepálu a Kolumbie až po Londýn. Dnes vedie Rozmanitu, školu, ktorá stavia na tom, že deti sa nemajú od seba oddeľovať podľa toho, aké sú, odkiaľ pochádzajú alebo čo potrebujú.

Práve pri každodennej práci však vidí, že najväčším problémom slovenského školstva nie je nedostatok pekných vízií, ale to, že od učiteľov chceme čoraz viac bez toho, aby dostávali dosť času, ľudí, peňazí a praktických nástrojov. V rozhovore otvorene hovorí aj o segregácii, o obavách rodičov, o tom, prečo inklúzia podľa nej nie je ústupkom slabším deťom a čo by na slovenskom školstve zmenila ako prvé.

Zároveň priznáva, že kombinácia vedenia školy, neziskovky a starostlivosti o tri deti ju priviedla až na hranicu úplného vyčerpania. Aj preto dnes hovorí o limitoch, všímavosti a o potrebe priznať si, že nie všetko sa dá mať pod kontrolou.

• Prečo podľa nej slovenské školstvo naráža na svoje limity?
• Čo rodičia o inkluzívnej škole často chápu nesprávne?
• Ako vyzerá bežný deň v škole postavenej na rozmanitosti?
• Prečo samotné školenia učiteľov nestačia?
• Čo sa podľa nej deje, keď školy nemajú dostatok podpory?
• Prečo môžu z rozmanitých tried profitovať aj šikovné deti?
• Kde vidí najväčší problém slovenského školstva? 

Rozmanita už nie je len nový projekt ani pilotná trieda. Čo sa za posledné roky ukázalo ako najťažšie pri budovaní školy, ktorá má byť otvorená deťom s rôznym zázemím, jazykom, potrebami aj schopnosťami?

Najťažšie nie je presvedčiť ľudí, že rozmanité deti môžu napredovať spolu, to sa nám denne potvrdzuje v dátach aj v praxi. Najťažšia je chýbajúca systémová podpora, aby sa to dalo robiť bez vyčerpania ľudí pracujúcich v školách. Školy dlhodobo nedostávajú dosť predvídateľných financií ani praktické nástroje, ktoré by mohli reálne používať.

Napríklad pri zavádzaní nového kurikula sa od škôl očakáva, že si vyvinú vlastný vzdelávací program, prepoja predmety, vytvoria metodiky, no na to nemá väčšina škôl ani čas, ani kapacitu, ani dostatočnú odbornú prípravu, aby to urobili kvalitne v ich pracovnom čase.

Nie je to zlyhanie ochoty. Je to zlyhanie podpory. Presne preto fungujeme ako laboratórium, vyvíjame nástroje priamo s deťmi, učiteľmi a rodičmi, nie od stola, aby sme túto medzeru zaplnili aspoň sčasti.

Keď sa povie inkluzívna škola, mnohí ľudia si predstavia peknú hodnotovú tému, ale nie každodennú realitu. Ako vyzerá takáto škola v praxi počas bežného dňa, keď sa rieši únava detí, konflikty, rodičia, učitelia aj obmedzené kapacity?

Deň v LAB škole začína o 8:30 ranným kruhom, potom idú kognitívne náročnejšie predmety a neskôr tie kognitívne jednoduchšie, no rovnako dôležité. Každá hodina je diferencovaná – ponúka deťom rôzne spôsoby ako napredovať.

Návšteva školského klubu je povinná do tretej poobede, pretože veľa detí by sa inak k obohacujúcim aktivitám (šport, umenie, hudba, kvalitná voľná hra) doma nedostalo a nožnice medzi príležitosťami detí by sa ďalej otvárali.

Realita nie je idylická, ale nie je ani dramatická. Je to práca s drobnosťami. Keď sa napríklad na chodbe objaví pokreslená stolička, neriešime, kto je vinník. Sadneme si s deťmi do kruhu a hovoríme o tom, že chybu urobí každý. Dôležité je, čo urobíme potom.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Nadácia Volkswagen Slovakia (@nadacia_volkswagen_slovakia)

Keď sa nakoniec prihlási dieťa so slovami „Bol som to ja. Niekedy sa neviem ovládať,“ nie je to zlyhanie disciplíny. Je to znak, že dieťa vie, že môže povedať pravdu bez toho, aby ho niekto zosmiešnil. Znesie následky a stoličku očistí. 

Rovnako funguje kútik pokoja v každej triede – miesto, kam môže dieťa samo odísť, keď potrebuje spracovať silné emócie predtým, ako sa pretavia do problematického správania. Deti sa v ňom neučia potláčať emócie, učia sa im rozumieť a preberajú to aj navzájom. Raz si chlapec všimol, že jeho pani učiteľka vyzerá unavene, spýtal sa „Kristína, si smutná?“ a sám jej navrhol, nech si ide na chvíľu oddýchnuť do kútika pokoja.

A rodičia sú tiež rôznorodí, nie všetci prichádzajú stotožnení s našimi hodnotami, niektorí sa to učia priamo s nami a my s nimi.

Čo sa vám za tie roky najviac potvrdilo a čo ste si naopak museli priznať, že v praxi nefunguje tak jednoducho, ako ste si mysleli na začiatku?

Potvrdilo sa niečo, čo znie jednoducho, ale v praxi je to každodenné učenie a pripomínanie si: inklúzia nie je niekoľko detí s diagnózou či ťažkým zázemím. Je to o každom jednom dieťati. Keď sme so školami z programu IN škola začínali (napríklad s materskou školou v Jarovniciach), pani riaditeľka nám úprimne povedala: „Myslela som si, že inklúzia je hlavne o deťoch s diagnózou. A takých u nás veľa nemáme.“

Po pár mesiacoch spolupráce to už videla inak: učiteľky si prestali všímať „rovnakú triedu“ a začali vidieť jednotlivé deti: jedno potrebuje viac času, iné viac pohybu, ďalšie zápasí s tým, ako nadviazať vzťahy. Presne to sa nám potvrdzuje znova a znova, v každej ďalšej škole.

Čo som si musela priznať, že nefunguje tak jednoducho: že zmenu nedokáže priniesť len jedna inšpiratívna návšteva školy, kde to funguje, alebo úžasné školenia. Keď sme rozbiehali IN školu, jedno sme vedeli určite: nechceme, aby si učitelia po jednom workshope odniesli papier a o týždeň sa vrátili k tomu, čo robili predtým.

Skutočná zmena vyžaduje dlhodobé sprevádzanie: byť pri školách, počúvať ich, hľadať riešenia spolu s nimi. Je to oveľa pomalšia a náročnejšia cesta, než sme si na začiatku predstavovali, no aj oveľa trvácnejšia.

Rodičia často riešia veľmi praktickú otázku. Nebude sa moje dieťa v rozmanitej triede učiť pomalšie, ak sú tam deti s rôznymi potrebami? Čo im na túto obavu odpovedáte na základe skúsenosti?

Toto presvedčenie vychádza z toho, že sme historicky nezažili, čo inklúzia skutočne je. Výskumy aj naša vlastná prax ukazujú opak: inklúzia prináša lepšie zručnosti a výsledky všetkým deťom, vrátane tých, ktoré považujeme za „šikovné“. Zlepšujú sa v spolupráci, komunikácii, kritickom myslení a kreativite – zručnosti budúcnosti, ktoré sa najlepšie rozvíjajú práve v rozmanitých triedach, nie v homogénnych.

Dieťa bez znevýhodnenia sa v našich triedach naučí napríklad vytvoriť spoločné bábkové divadlo so spolužiakom, ktorý nerozpráva, hrať naháňačku so spolužiačkou na vozíku a vybuduje si oveľa väčšiu psychickú odolnosť vďaka dobre zvládnutým konfliktom, ktoré vyplývajú z rôznorodosti triedy a tieto zručnosti mu budú v živote užitočnejšie ako pol roka navyše v tichej homogénnej triede, kde je tlak na výkon a porovnávanie z princípu silnejšie.

A nejde len o prínos priamo pre deti: podľa dát OECD a Svetovej banky by začlenenie doteraz vylúčených detí do bežných škôl mohlo krajinám strednej a východnej Európy ušetriť až 9,9 miliardy eur ročne.

Kde je podľa vás hranica, pri ktorej už nestačí dobrá vôľa učiteľa a škola potrebuje viac ľudí, peňazí, odborníkov a systémovej podpory?