Zuzana prekonala rakovinu prsníka: Hrčku si nikdy nenahmatala, prvá biopsia jej vyšla negatívne (ROZHOVOR)

Rakovina prsníka sa v povedomí mnohých žien spája predovšetkým s hrčkou. 42-ročná Zuzana však v rozhovore pre Startitup spomína na časy, keď vlastné telo začalo vysielať oveľa nenápadnejšie signály. Objavila sa bolesť prsníka, neskôr jemný výtok a tiež zmena pokožky. Žiadny z príznakov nebol výrazný a jej prvá biopsia navyše priniesla negatívny výsledok.

Ťažkosti však neprestávali. Zuzana svoje telo poznala a pocitu, že niečo nie je v poriadku, sa nedokázala zbaviť. Pokračovala preto v hľadaní odpovede. O niekoľko mesiacov neskôr absolvovala ďalšiu biopsiu a tentoraz už výsledok priniesol diagnózu, ktorá zmenila jej život.

Startitup sa spojil s pacientskou organizáciou NIE RAKOVINE. Október je totiž celosvetový mesiac povedomia o rakovine prsníka. A práve prostredníctvom tzv. Ružového októbra pripomíname Slovenkám, že na zdraví, včasnom záchyte a podpore žien s rakovinou prsníka skutočne záleží. Pripomína to aj kampaň organizácie – PINK OKTÓBER 2026 – Každá stužka nesie príbeh. 

Šesť mesiacov neistoty 

Dnes o svojej skúsenosti hovorí otvorene. Nielen o chvíli, keď si vypočula diagnózu invazívneho duktálneho karcinómu, ale aj o strachu o svoje dve deti, rozhodovaní pred operáciou, dôvere v lekárov či návrate k vlastnému telu.

V rozhovore pre Startitup opisuje aj to, prečo napriek negatívnej biopsii pokračovala vo vyšetreniach, čo jej pomáhalo počas liečby a prečo dnes povzbudzuje ďalšie ženy, aby pretrvávajúce zmeny svojho tela neignorovali. Hovorí tiež o veciach, ktoré jej v systéme chýbali, o strachu z návratu ochorenia aj o tom, ako jej diagnóza zmenila pohľad na budúcnosť.

• Prečo Zuzka pokračovala v pátraní, hoci jej prvá biopsia vyšla negatívne?
• Ktoré nenápadné zmeny na prsníku si všimla, aj keď si nikdy nenahmatala hrčku?
• Prečo uvažovala nad odstránením oboch prsníkov a čo napokon rozhodlo o rozsahu operácie?
• Čo jej počas návratu do bežného života chýbalo zo strany zdravotného systému?
• Akú otázku počúva od žien po čerstvej diagnóze najčastejšie?

Pamätáš si na moment, keď ti lekár definitívne povedal, že ide o rakovinu? Čo ti vtedy ako prvé prebehlo hlavou?

Pamätám si to úplne presne, pretože to bolo medzi sviatkami. Čakala som na výsledok opakovanej biopsie a upozornili ma, že pre sviatky a dovolenky to môže trvať o niečo dlhšie. Tesne po Vianociach som už do zariadenia volala, či náhodou výsledky nemajú.

Keď mi potom zavolali, že výsledky už sú a mám sa po ne čo najskôr zastaviť, už som tušila, že to asi nebude v poriadku. A keď potom sedíte v čakárni a príde za vami lekárka, už z jej pohľadu a správania vidíte, že neprináša dobrú správu. Do ambulancie som preto vstupovala so stiahnutým žalúdkom.

Pamätám si jej prvé slová, že biopsia potvrdila invazívny duktálny karcinóm. Neplakala som. Vnútri som bola v obrovskom šoku, ale navonok som zostala pokojná. Možno aj preto, že po mesiacoch neistoty som konečne mala diagnózu. Potom som sa už sústredila najmä na praktické veci, čo bude nasledovať, kam a za kým mám ísť a aká je postupnosť ďalších krokov.

Hoci bola prvá biopsia negatívna, tvoj zdravotný stav nebol v poriadku. Čo ťa prinútilo pátrať ďalej?

Bolesť prsníka pretrvávala a postupne som si všimla aj jemný výtok, zmenu pokožky a mierne vťahovanie bradavky. Žiadny z týchto príznakov nebol výrazný, ale stále som mala pocit, že niečo nie je v poriadku.

Musela si po pretrvávajúcich problémoch lekárov presviedčať, aby pokračovali vo vyšetreniach, alebo tvoje obavy brali vážne hneď?

Môj prípad nebol úplne jednoznačný. Mala som za sebou viacero vyšetrení vrátane biopsie, ktorá vyšla negatívne, takže bolo zrejme prirodzené, že sa lekári pri ďalšom postupe opierali o výsledky, ktoré mali v tom čase k dispozícii. Aj ja som sa tomu výsledku chcela uveriť a celú vec uzavrieť. Keď však moje ťažkosti pretrvávali, stále som mala potrebu hľadať vysvetlenie a bola som aj na ďalších konzultáciách.

Koncom roka som menila gynekologičku. Nešla som k nej vyslovene s tým, že to chcem znovu riešiť, ale spomenula som jej, čo sa dialo. Ona moje obavy vzala celkom vážne a navrhla mi, že by bolo dobré požiadať o druhý názor na ich rádiológii, a poslala ma ku konkrétnej rádiologičke.

Po konzultácii mi pani doktorka z rádiológie odporučila biopsiu zopakovať. Veľmi citlivo sa ma opýtala, či som ochotná podstúpiť ju znovu, a ponúkla mi, že ju môžeme urobiť hneď, aby som nemusela ďalej čakať a zostávať v neistote. Samozrejme som súhlasila.

Keď sa neskôr ukázalo, že prvá biopsia bola negatívna, hoci ďalšia biopsia už nádor potvrdila, nenarušilo to tvoju dôveru v lekárov a ďalšie výsledky?

Samozrejme, že vo mne chvíľu bol hnev, ľútosť a najmä strach z toho, že som od prvej biopsie stratila ďalších šesť mesiacov. Zároveň som si však uvedomovala, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Mohla som sa s negatívnym výsledkom úplne uspokojiť, prestať to riešiť a na ďalšie vyšetrenia už neprísť.

Ja som si z toho odniesla hlavne to, že môžem dôverovať lekárom a zároveň neignorovať to, čo mi hovorí vlastné telo. Ak ťažkosti pretrvávajú alebo sa niečo mení, netreba sa báť znovu ozvať, opýtať sa alebo požiadať o ďalšiu kontrolu či druhý názor. 

Máš dve deti. Ako si im vysvetlila, čo sa s tebou deje, a čoho si sa v súvislosti s nimi po diagnóze bála najviac?

Mám päťročnú dcérku a trinásťročného syna, takže po diagnóze som prirodzene riešila najmä to, ako to celé budú vnímať oni. Nemyslela som vtedy na smrť, keďže som vedela, že mám menej agresívny typ nádoru a ochorenie sa zachytilo v prvom štádiu. Oveľa viac som riešila úplne praktické veci – ako budem fungovať počas liečby, starať sa o deti a ako všetky tie zmeny zvládnu oni.

Premýšľala som, samozrejme, aj nad tým, ako budem zvládať chemoterapiu, ak by bola potrebná, ako budú deti reagovať, ak mi vypadnú vlasy či obočie, ako im to vysvetlím a či sa ma napríklad dcérka nezľakne.

Ak by však chemoterapia mala byť súčasťou mojej liečby, samozrejme by som ju podstúpila, pretože modernej medicíne bezvýhradne dôverujem. V mojom prípade napokon potrebná nebola.

Navonok som teda fungovala viac-menej podobne ako predtým. Veľmi dobre som zvládala aj ožarovanie, aj vďaka úžasným odborníkom v Národnom onkologickom ústave, a nemala som počas neho žiadne nežiaduce účinky ani únavu. Počas celej liečby som sa zároveň veľa hýbala a pohyb mi veľmi pomáhal a pomáha fyzicky aj psychicky.

Deti teda možno ani úplne nevnímali, čo všetko sa deje. Určite však cítili, že som bola niekedy podráždenejšia, výbušnejšia alebo citlivejšia, nie vždy som reagovala tak pokojne, ako by som chcela, čo ma dnes spätne mrzí.

Ako ti lekári vysvetlili, že odstránenie oboch prsníkov v tvojom prípade nie je potrebné? Bolo pre teba jednoduché veriť ich rozhodnutiu napriek vlastnému strachu?

Pred operáciou som nad tým veľa premýšľala. Rozprávala som sa aj so ženami, ktoré podstúpili mastektómiu a rekonštrukciu, a v tom čase som ešte nepoznala výsledky genetiky. Obávala som sa aj toho, že by sa mohla potvrdiť genetická predispozícia.

Okrem nádoru som mala v prsníkoch aj niekoľko ďalších ložísk, ktoré sa napokon ukázali ako nezhubné. Po skúsenosti s prvou negatívnou biopsiou som však mala strach, či tam nie je ešte niečo ďalšie, a odstránenie oboch prsníkov som vtedy vnímala aj ako možnosť, ako tú neistotu uzavrieť a získať aspoň určitý pocit kontroly nad situáciou.

Pán primár, ktorý ma operoval, mi ale vysvetlil, že podľa dovtedajších výsledkov je veľká pravdepodobnosť, že nádor bude možné bezpečne odstrániť lumpektómiou a prsník zachovať. Zároveň mi ale otvorene povedal, že až počas operácie sa definitívne ukáže, čo bude potrebné urobiť, a ak by to bolo nevyhnutné, pristúpil by aj k mastektómii.

Povedala som mu, že mu úplne dôverujem a chcem, aby urobil to, čo bude pre mňa z onkologického hľadiska najbezpečnejšie. Keď som sa prebudila po operácii, jedna z prvých vecí, ktoré som urobila, bola, že som sa pozrela, či mám oba prsníky. Paradoxne sa mi veľmi uľavilo. Dnes som rada, že nebol urobený väčší zákrok, než bol potrebný.

Skúšala si počas liečby alebo po nej nejaké domáce, prírodné či alternatívne metódy, výživové doplnky alebo výraznejšie zmeny stravovania? Konzultovala si ich s onkológom?

Som veľkým zástancom medicíny založenej na dôkazoch. Nikdy som si preto nemyslela, že ma nejaký doplnok, potravina alebo alternatívna metóda vylieči, a nič z toho som nevnímala ako náhradu onkologickej liečby.

Užívala som iba bežné výživové doplnky na podporu imunity. Skôr som sa snažila podporiť svoje telo vyváženou stravou, zaradiť viac zeleniny, ovocia, kvalitných bielkovín a vlákniny, aby som mala čo najviac sily na zvládanie liečby. Veľmi dôležitý bol pre mňa aj pohyb a celkovo zdravší životný štýl, ale samotnú liečbu som vždy nechávala v rukách odborníkov.

Čo ti počas liečby najviac chýbalo zo strany zdravotného systému – viac času s lekárom, psychologická pomoc, vysvetľovanie výsledkov alebo niečo úplne iné?

Musím povedať, že som mala dobrých lekárov a zároveň som našla veľkú oporu v pacientskej organizácii NIE RAKOVINE, v ktorej som neskôr začala aj pôsobiť. Organizácia má systém pacientskych poradkýň, takže keď som mala ďalšie otázky alebo som potrebovala niečo vysvetliť, mala som sa na koho obrátiť.

Ako priestor na zlepšenie vnímam najmä dostupnosť fyzioterapie, rehabilitácie a odborného vedenia pri návrate k pohybu po operácii aj počas liečby. Ja osobne som mala šťastie, že som sa k fyzioterapii dostala a chodila som aj k súkromnej fyzioterapeutke. Kapacity sú však obmedzené a na fyzioterapeutov v onkologických ústavoch pripadá veľké množstvo ľudí.

Po operácii prsníka, najmä po odstránení lymfatických uzlín, je pritom veľmi dôležité vedieť, ako sa bezpečne hýbať, ako sa postupne vracať k pohybu a čo robiť aj kvôli riziku lymfedému. Základné informácie človek dostane, ale myslím si, že práve následnej fyzioterapie a odborného vedenia by mohlo byť dostupných viac.

Zároveň mám pocit, že význam pohybu počas onkologickej liečby a po nej ešte stále nie je všade komunikovaný tak, ako by mohol byť. Pri ženách po rakovine prsníka vnímam ako veľmi dôležitú tému aj silový tréning.

Sama som sa k nemu počas tohto obdobia dostala vďaka odborníkom, ktorí mi ukázali, že sa ho nemusím po operácii prsníka báť a ako ho robiť bezpečne. Dnes pravidelne cvičím pod vedením skúseného trénera a vidím na sebe, ako veľmi mi silový tréning pomáha fyzicky aj psychicky.

Čo ma mrzí, sú časté výpadky niektorých liekov, ktoré užívame dlhodobo v rámci zaisťovacej liečby. Mnohé ženy potom obvolávajú lekárne alebo zisťujú možnosti v zahraničí. Bola by som rada, keby takéto situácie pacientky museli riešiť čo najmenej.

A potom sú tu praktické veci, napríklad invalidný dôchodok, preukaz ŤZP či ďalšie formy pomoci. Pre človeka, ktorý rieši liečbu a jej následky, môže byť už samotné vybavovanie dosť náročné. Navyše nie vždy je táto pomoc priznaná alebo nie je priznaná v rozsahu, ktorý človek vzhľadom na následky ochorenia a dlhodobej liečby očakáva.

Zmenil sa po operácii tvoj vzťah k vlastnému telu? 

Dnes mám možno k svojmu telu ešte lepší vzťah ako pred ochorením. Začala som sa o seba viac starať a pravidelne sa venujem kardiu aj silovému tréningu. A nejde mi pritom len o to, ako vyzerám. Oveľa dôležitejší je pre mňa pocit, že moje telo je silné a že pre seba môžem niečo robiť.

Hormonálna liečba, ktorú stále užívam, samozrejme prináša aj určité zmeny a úskalia. O to viac sa snažím starať o seba tak, aby som sa dobre cítila nielen fyzicky, ale aj psychicky.

Máš dnes strach z návratu ochorenia? Objaví sa napríklad pri bolesti alebo inom nezvyčajnom príznaku myšlienka, že by sa rakovina mohla vrátiť?

Momentálne na návrat ochorenia v bežnom živote veľmi nemyslím. Samozrejme viem, že určité riziko existuje, ale nechcem, aby sa strach z neho stal súčasťou môjho každého dňa.

Určitý nepokoj cítim skôr v období kontrol a čakania na výsledky. Prirodzene si pozriem aj svoje krvné výsledky, napríklad hodnoty onkomarkerov. Osobitnou kapitolou sú kontrolné zobrazovacie vyšetrenia, ako sonografia alebo mamografia, pri ktorých je nervozita pred výsledkom predsa len väčšia.

Pri hormonálne pozitívnom type rakoviny prsníka môže riziko návratu pretrvávať dlhodobo. Aj preto veľmi zodpovedne pristupujem k zaisťovacej hormonálnej liečbe.

Zmenila diagnóza spôsob, akým plánuješ budúcnosť? Sú veci, ktoré už neodkladáš, hoci pred ochorením si ich nechávala na neskôr?

Táto choroba bola jednou z najťažších skúseností môjho života. Zároveň mi však ukázala, že nechcem stále čakať na vhodnejší čas alebo práve odkladať veci, ktoré sú pre mňa dôležité, na neskôr. Keď si uvedomíte, že to „neskôr“ už nemusí prísť, zmení to vo vašom živote veľa. Je to neprenosná skúsenosť, ktorej naplno rozumie asi až človek, ktorý si niečím podobným prešiel.

Čo dnes robíš pre svoje zdravie inak ako pred diagnózou – okrem pravidelných kontrol a cvičenia?

Snažím sa viac myslieť aj na psychickú stránku, aj keď pri hormonálnej liečbe ma to niekedy stojí možno dvakrát toľko úsilia. Chodím aj k psychologičke a veľmi mi pomáha mať priestor, kde môžem otvorene hovoriť o tom, čo prežívam. Snažím sa tiež menej premýšľať nad tým, čo si o mne myslia ostatní, a viac počúvať samu seba a to, čo potrebujem ja.

Učím sa nastavovať si hranice a povedať nie, keď niečo nechcem alebo už jednoducho nevládzem. Snažím sa dovoliť si spomaliť alebo si oddýchnuť bez výčitiek.

Dnes pomáhaš ďalším ženám v NIE RAKOVINE. Aká otázka alebo obava sa medzi ženami, ktoré práve dostali diagnózu, opakuje najčastejšie?

Asi najčastejšie počúvam jednu veľkú obavu: „Ako to celé zvládnem?“ Na začiatku je tam veľká neistota. Ženy čakajú na výsledky, nevedia ešte presne, aká liečba ich čaká, či budú potrebovať chemoterapiu, ako ju budú zvládať a aké nežiaduce účinky môže liečba priniesť.

Zároveň riešia, ako sa počas liečby postarajú o deti a rodinu, ako budú fungovať v práci alebo čo sa stane s ich príjmom, na akú sociálnu pomoc majú nárok a ako si ju vybaviť.

Veľkou témou je aj to, ako liečba zmení ich telo a vzhľad. Pri chemoterapii je to napríklad strach z vypadávania vlasov, mihalníc či obočia, pri operácii prsníka zase obavy z toho, ako bude telo vyzerať potom. S tým súvisí aj množstvo otázok o možnostiach rekonštrukcie prsníka, o tom, kedy ju možno podstúpiť, aké sú možnosti a čo z toho hradí zdravotná poisťovňa.

Človek po diagnóze nepotrebuje len informácie o liečbe. Potrebuje sa zorientovať aj v množstve úplne praktických otázok a často potrebuje jednoducho vedieť, kam sa môže obrátiť.