Zvieratá lovia tak, aby si nevyčerpali zdroje na planéte. Ľudia tento princíp celkom ignorujú

Človek je na Zemi vrcholovým predátorom. Sme osobne zodpovední za vyhubenie desiatok druhov, každoročne pod našimi rukami zomrú miliardy zvierat a prírodné zdroje neúprosne vyčerpávame viac ako kedykoľvek predtým. Prečo sa tak okrem nás nespráva žiadny iný druh? Je možné, že za šetrnosť k svojej koristi môže evolúcia?

Teória obozretných predátorov

Presne túto problematiku skúma Axel Rossberg a jeho tím vo svojej vedeckej práci uverejnenej v Ecology Letters. V jeho výskume hovorí o teórii „obozretných predátorov“, ktorí inštinktívne lovia čo najmenšie možné množstvo koristi. Robia tak práve preto, aby sa vyhli nadmernému úbytku svojej prirodzenej koristi, čím benefitujú pre ostatných jedincov svojho druhu či budúce generácie.

V článku z minulého týždňa pre The Conversation, kde Rossberg zjednodušene vysvetľuje princípy svojej teórie, uvádza konkrétny príklad z Mexického zálivu. Ide o druh ryby, ktorý nesie názov perutýn indo-pacifický.

Perutýn je dravá ryba, ktorá sa živí inými menšími rybami a mäkkýšmi. Pri jej premnožení v spomínanej oblasti zazneli z ekologickej komunity obavy o možnom vyhynutí iných druhov v dôsledku nedostatku potravy.

Vedci sa však stali divákmi Rossbergovej teórie v praxi a jedincov perutýna začalo prirodzene ubúdať. Zdá sa teda, že dravé druhy inštinktívne vedia, aké množstvá koristi je bezpečné uloviť. Mexický záliv pritom nie je jediným odpozorovaným prípadom.

zdroj: Wikimedia/Theo Kruse

Zvieratám to ide lepšie

V rozhovore pre Aucklandskú Univerzitu popisuje Chris Darimont, odborník na ochranu prírody a riadenie zdrojov, svoje pozorovania z Kanady. V roku 1975 si pri svojom ekologickom výskume všimol, že ani jeden z 22 druhov predátorov žijúcich v jazere, ktoré skúmal, neuloví viac ako 5 % celkovej populácie lipkavcov. Lipkavce pritom v jazere predstavovali hlavný zdroj potravy.

Prečo teda rovnaké návyky nedodržujú aj ľudia? Zdá sa, že konanie pre dobro jednotlivca, na rozdiel od konania pre dobro celého druhu, ktoré pozorujeme u iných predátorov, je hlboko zakorenené v našej kultúre. V západnej kultúre funguje akési presvedčenie, že takéto konanie v konečnom dôsledku pomôže spoločnosti ako takej, vysvetľuje ďalej v článku Axel.

zdroj: Wikimedia/Kondah

Čísla sú znepokojivé

Podľa tvrdení magazínu The Guardian, ktorý sa odvoláva na výskum WWF a ZSL, celková zvieracia populácia klesla od roku 1970 o závratných 68 %. Najvyšší regionálny pokles zaznamenala Južná Amerika, v ktorej pokles dovŕšil až 94 %.

Straty neutrpeli len samotné druhy, ale aj ich životné prostredie. The Guardian ďalej uvádza, že ľadom pokryté plochy boli zo 75 % výrazne pozmenené ľudskou aktivitou. Mokrade utrpeli dokonca 90 % straty v porovnaní s rokom 1700. The Guardian ďalej interpretuje satelitné obrázky, ktoré dokazujú, že celkovo len 25 % zemského povrchu nebolo nijako upravených ľudskou aktivitou.

„Zdá sa, že sme premrhali okolo 20 rokov rozprávaním sa o týchto poklesoch, no nepodarilo sa nám ohľadom toho nič spraviť. Hnevá a frustruje ma to. Sedíme za stolmi a spisujeme tieto štatistiky, no zabúdame na to, že majú aj reálne následky. Je ťažké slovami opísať, aký dramatický dopad tieto čísla majú,“ vyjadril sa k problematike Robin Freeman, ktorý viedol výskum pre ZSL.

zdroj: Wikimedia/Shojo

Svetoznámy David Attenborough však vidí východisko. The Guardian ho vo svojom článku cituje „Čas pre výhradne nacionálne záujmy už je za nami. Prichádza čas zvoliť medzinárodný prístup. Jedine týmto spôsobom je možné priniesť balans medzi tým, čo krajiny sveta od prírody berú a čo vedia vrátiť späť. Bohatšie z národov už toho zobrali veľa, prichádza čas to zmeniť.“