Janka Luč­kai­ová – Slo­venka, ktorá v Bru­seli dohliada na budúc­nosť auto­mo­bi­lov

Alexandra Dulaková / 29. august 2016 / Rozhovory

Od prvot­ného úmyslu štu­do­vať peda­go­giku sa dostala až do bru­sel­skej cen­trály auto­mo­bilky Toy­ota, kde sa pomo­cou zákaz­níc­keho feed­backu snaží vytvá­rať ide­álne autá do kaž­dého poča­sia aj terénu. Spý­tali sme sa jej na prácu, život v európ­skom hlav­nom meste, aj na to, akú budúc­nosť pred­po­kladá vývoju áut. 

Ako si sa dostala k štú­diu inži­nier­stva a čo ti na ňom tak uča­ro­valo?

Úpl­nou náho­dou. Vôbec som netu­šila, ako mi tento odbor uča­ruje a že ma bude v budúc­nosti živiť. Stroj­nícku fakultu Tech­nic­kej uni­ver­zity v Koši­ciach som si vybrala, keď som sa nedos­tala na peda­go­giku. Nech­cela som rok sedieť doma, tak som na radu mojich rodi­čov nastú­pila na fakultu, kde ešte bolo voľné miesto – s tým, že po roku pre­stú­pim peda­go­giku. No a to sa už nestalo :). Vydr­žala som, odbor si obľú­bila a štú­dium skon­čila s vyzna­me­na­ním. Nie­kedy môže byť neús­pech začia­tok úspe­chu.

A čo mi na štú­diu uča­ro­valo? Inži­nier­stvo je pod­lo­žené logi­kou, jas­nou štruk­tú­rou, fak­tami. Veľmi ma bavili pred­mety o výrob­ných mate­riá­loch a tech­no­ló­giách, a to všetko aj napriek tomu, že som na toto štú­dium nemala tie naj­lep­šie pred­po­klady. Prišla som totiž z Obchod­nej aka­dé­mie, čo nie je zrovna ten správny odra­zový mos­tík k inži­nier­stvu.

Napriek tomu si to ale skvelo zvládla. Potom prišlo rad na uplat­ne­nie — prečo práve auto­mo­bi­lová výroba? Zau­jí­mali ťa autá od det­stva, alebo ťa to k nim „odvialo“ náho­dou?

Nezau­jí­mali (smiech). V det­stve som roz­li­šo­vala autá maxi­málne podľa farieb. No na konci tre­tieho roč­níka pri­šiel čas vybrať si špe­cia­li­zá­cie. V tom čase na Slo­ven­sku nastal boom auto­mo­bi­liek: KIA pri Žiline, PSA v Trnave a TPCA (Toy­ota, Peugeot, Cit­roen, pozn. redak­cie) v Čes­kej repub­like v Kolíne. Moja fakulta ponú­kala odbor auto­mo­bi­lo­vej výroby, ktorý mal pro­fi­lo­vať práve odbor­ní­kov do daného odvet­via. Pra­covný trh si žia­dal inži­nie­rov a tech­ni­kov a ja som si pove­dala, že by to mohla byť tá správna cesta k dob­rému uplat­ne­niu po škole.

brusel kralovsky palac

Takže tvoje roz­hod­nu­tie bolo viac-menej prag­ma­tické. A ako si sa počas štú­dia dostala na ročnú stáž do auto­mo­bile TPCA? Čo ti táto skú­se­nosť dala? 

Musím pove­dať, že to spätne vidím ako kľú­čové roz­hod­nu­tie v kari­ére. Začalo to dip­lo­mo­vou prá­cou, ktorú som chcela naroz­diel od väč­šiny písať z prak­tic­kého hľa­diska, namiesto tých teore­tic­kých tém, ktoré sa opa­kujú každý rok. Roz­hodla som sa skú­siť šťas­tie práve v novej auto­mo­bilke v čes­kom Kolíne. Vôbec nebolo jed­no­du­ché sa tam dostať, keďže vtedy ešte nepre­vá­dzali prog­ramy pre stá­žis­tov – bola som ich prvá stá­žis­tka. (Dnes už majú stá­žisti cel­kom iné pod­mienky, zmluvu aj plat.)

Naj­skôr ma odmietli s tým, že so stá­žami nemajú skú­se­nosť. No nedala som sa odra­diť a napí­sala som im svoju pred­stavu o našej spo­lu­práci. To sa zapá­čilo mana­žé­rovi z odde­le­nia kva­lita a nako­niec mi mož­nosť stáže predsa len dal. Boli to tak tro­chu voj­nové pod­mienky, naprí­klad som dochá­dzala na svoje náklady a vo svo­jom voľ­nom čase, no brala som to ako inves­tí­ciu do budúc­nosti. Po ukon­čení uni­ver­zity mi na odde­lení, kde som robila dip­lo­movku, ponúkli miesto junior quality inži­niera. A ja som týž­deň po štát­ni­ciach začala pra­co­vať.

Tak to si mala prí­le­ži­tosť uplat­ne­nia, o akej dnes mnohí vyso­koš­ko­láci aku­rát sní­vajú. Z Kolína, počia­toč­ného bodu, si sa neskôr dopra­co­vala až do Bru­selu, kde pôso­bíš v rámci európ­skeho sídla Toy­oty. Ako sa celá táto zmena odo­hrala?

V TPCA som pra­co­vala 6 rokov na odde­lení quality con­trol engi­ne­e­ring. Mala som na zod­po­ved­nosti exte­riér auta, čo zna­me­nalo dohlia­da­nie na kva­litu všet­kých die­lov na pred­nej a zadnej maske auta. Za tú dobu som si pre­šla celým život­ným cyk­lom auta vo výrobe – od séri­ovej výroby až k pro­jektu vývoju nového auta. Bola to veľmi dobrá prak­tická škola.

Trá­vila som dlhé hodiny na výrob­nej linke a rie­šila prob­lémy priamo v pro­cese. (To len aby si nie­kto nemys­lel, že po skon­čení školy sedí slečna inži­nierka v kos­týme a vo vyvo­ňa­nej kan­ce­lá­rií. :) ) Podob­ným pro­ce­som by si mal prejsť každý správny inži­nier a neskôr mana­žér.

AYGO

Už počas pro­jektu vývoja nového auto­mo­bilu som však uva­žo­vala, čo ďalej – kam sa posu­núť v kari­ére. V danom čase ponú­kal európ­sky head office Toy­oty pra­covnú pozí­ciu na odde­lení zákaz­níc­kej kva­lity a ja som sa roz­hodla skú­siť šťas­tie. Po troch úspeš­ných kolách poho­vo­rov som sa v júni 2013 pre­sťa­ho­vala do Bru­selu.

V Bru­seli si dodnes. O práci v Kolíne si nám už niečo načr­tla, môžeš nám tro­chu pri­blí­žiť náplň tvo­jej bru­sel­skej práce a vysvet­liť naprí­klad aj to, aké kri­té­ria musí dobré auto z tvojho pohľadu spĺňať? 

Momen­tálne teda pra­cu­jem na odde­lení zákaz­níc­kej kva­lity. Som model lea­der pre Toy­otu Aygo, Yaris a Pro­ace – to sú autá vyrá­bané v troch európ­skych fab­ri­kách. V jed­no­du­chosti kolo­beh feed­backu pre­bieha asi takto: Zákaz­ník príde s prob­lé­mom do auto­ri­zo­va­ného ser­visu Toy­oty, kde s ním ser­visný tech­nik rieši rekla­má­ciu, auto opraví, prob­lém sa vyrieši a zákaz­ník je spo­kojný. Tam sa však ešte nič nekončí, práve naopak.

Cez národné ser­visy sa infor­má­cia s detailmi prob­lému dostane až ku mne. Viem o kaž­dej jed­nej ofi­ciál­nej rekla­má­cii, ktorú národný ser­vis spíše a odošle k nám. Moja zod­po­ved­nosť je prob­lém vyhod­no­tiť z glo­bál­neho hľa­diska a roz­hod­núť o nut­nosti jeho rie­še­nia.

Môže za tým všet­kým byť prob­lém dielu, prob­lém počas výroby v závode, ale dokonca aj niečo, čo spô­so­buje samotný design auta. Vystu­pu­jem teda v roli pro­jek­to­vého mana­žéra, ktorý rieši prob­lém v úzkej spo­lu­práci s výrob­nou fab­ri­kou, dodá­va­te­ľom a desig­no­vým odde­le­ním. Zdroje na feed­back máme rôzne a je to naozaj roz­siahly pro­ces.

japan

Takže späť k tvo­jej otázke – áno, svo­jou tro­chou pris­pie­vam k vytvá­ra­niu lep­ších áut. Sna­žíme sa pou­čiť z chýb a prob­lé­mov minu­losti a imple­men­to­vať nápravné opat­re­nia ešte počas život­ného cyklu pro­duktu, alebo teda pre nový model. A čo sa týka pred­stavy dob­rého auta, pre mňa musí spĺňať jedno hlavné kri­té­rium – bez­peč­nosť. Toy­ota je vo svo­jej pod­state dosť kon­zer­va­tívna značka, no bez­peč­nosť je na prvom mieste pri kaž­dej jed­nej zmene.

A aké trendy momen­tálne v auto­mo­bi­lo­vej výrobe pozo­ru­ješ?

Veľmi obľú­bené sú momen­tálne hyb­ridné autá. Aj ja sama na jed­nom jaz­dím. Je to skvelé auto na spot­rebu do mesta – tiché a ľahko ovlá­da­teľné – hlavne v Bru­seli plnom zápch. Práve hyb­ridné tech­no­ló­gie vidím momen­tálne ako náš naj­väčší trend. U zákaz­ní­kov sú vo veľ­kej obľube a vyrá­bame ich stále viac a viac.

Inži­nier­stvo a stro­jár­stvo sa stále nepo­va­žujú za žen­ské odvet­via. Stretla si sa vrámci odboru s neja­kými nevýhodami/výhodami spo­je­nými s tým, že si žena? Pop­rí­pade, fun­guje tento pomer v zahra­ničí inak? 

V rámci nášho roč­níka na uni­ver­zita tvo­rili diev­čatá jednu tre­tinu štu­den­tov. No ak by som sa sna­žila zrá­tať, ktoré z nás pra­cujú v odbore, asi by mi sta­čili obe ruky. Neviem, prečo to tak je, pre­tože naprí­klad vo fran­cúz­skej fab­rike Toy­oty, ktorú mám na sta­rosti, je v sek­cii quality engi­ne­e­ring až 90 per­cent diev­čat. A zase v TPCA v Česku som bola na kva­lite dlho­dobo jediné dievča. Možno si tento mýtus o nežen­skom odvetví vytvá­rame sami v našich kra­ji­nách.

Ja mám ako žena v odbore naopak veľmi pozi­tívne skú­se­nosti, vraj som pri rie­šení prob­lé­mov pre­cíz­nej­šia a meto­dic­kej­šia. Tech­nicky majú zase možno chlapci navrch. Kaž­do­pádne sa dopĺňame.

tpca

Čo by si teda pora­dila mla­dým diev­ča­tám, ktoré k podob­nému odvet­viu ink­li­nujú, ale sú odrá­dzané práve rečami o tom, že doň nepat­ria?

Nech idú za tým, čo chcú robiť. Mojím život­ným hes­lom je: Rob veci a roz­hod­nu­tia, ktoré ťa robia šťast­nou. Je to predsa môj život a bude taký, aký si ho uro­bím sama. Ak vás to, milé diev­čatá, baví a vidíte sa v tomto biz­nise, tak smelo do toho.

Keď už sme pri nádej­ných inži­nier­kach (a inži­nie­roch), v akom stave si mys­líš, že je úro­veň nášho slo­ven­ského vzde­lá­va­cieho sys­tému? Badáš v rámci tvojho medzi­ná­rod­ného kolek­tívu nejaké roz­diely v prí­stupe k práci, vedo­mos­tiach, alebo spô­sobe mys­le­nia ľudí z iných kul­túr­nych a vzde­lá­va­cích pro­stredí?

Nikdy som neštu­do­vala mimo Slo­ven­ska a počas mojich štu­dij­ných čias nebol ani Eras­mus tak bežný ako dnes. Takže porov­náva sa mi ťažko. Jedno však posú­diť viem. U nás sú školy veľmi teore­tické a za dochádzku dnes dostane titul každý druhý. Mať vyštu­do­vanú vysokú školu ešte nič nezna­mená.

Mys­lím, že sme na Slo­ven­sku tro­chu zní­žili hod­notu tohto stupňa vzde­la­nia. V Bru­seli mám mlad­ších kole­gov, ktorí do firmy prišli hneď po škole. Mali úplne inú štar­to­va­ciu čiaru než ja. Náš office je vskutku veľmi medzi­ná­rodný a v tíme mám ľudí z Talian­ska, Bel­gicka, Turecka, Bra­zí­lie, dokonca aj z Číny. Ale tie špe­ci­fiká nevy­chá­dzajú len zo vzde­la­nia, ale aj kul­túry.

Ja

Ako sa ti teda žije v Bru­seli?

Bru­sel som si zami­lo­vala na prvý pohľad. Vďaka práci som sa dostala na rôzne miesta v Ázii, Ame­rike, ale aj Európe, no musím pove­dať, že Bru­sel je mojim obľú­be­ným. Mám rada ruch veľ­ko­mesta, takže to, čo nie­komu môže byť neprí­jemné, mne nevadí. K tomu patrí aj tá kri­ti­zo­vaná nečis­tota, ale pozrite sa na aké­koľ­vek veľké mesto. New York, Paríž, či Lon­dýn – ani jedno v tomto nie je odlišné od Bru­selu.

Vidím ale dia­met­rálnu odliš­nosť medzi rea­li­tou a pre­zen­tá­ciou v médiách. Naprí­klad po úto­koch v Paríži mali moji rodi­čia a pria­te­lia zo správ pocit, že v tu v Bru­seli je tak­mer tre­tia sve­tová vojna a my sme si tu zatiaľ ďalej žili svoje životy. Po meste síce cho­dili vojaci, ale to tu vzhľa­dom na fakt, že Bru­sel je cen­trom Európ­skej únie a že ho nav­šte­vujú významné osob­nosti spo­lo­čen­ského aj poli­tic­kého dia­nia, cel­kom obvyklý jav. Je tu zre­teľne zvý­šená bez­peč­nosť a mne sa za tie tri roky, čo tu žijem, ešte nestalo, že by ma nie­kto pre­pa­dol alebo okra­dol. A to bývam v cen­tre mesta.

V Bru­seli je naviac aj veľká slo­ven­ská komu­nita, najmä vďaka európ­skym inšti­tú­ciám, ale aj vďaka súkrom­nému sek­toru, v kto­rom pra­cuje veľa mla­dých šikov­ných Slo­vá­kov. Spoz­nala som tu skve­lých ľudí, ktorí naprí­klad zalo­žili komu­nitu Výbor pre rekre­ačnú Slo­ven­činu. Som jej aktív­nym čle­nom, orga­ni­zu­jeme stret­nu­tia Slo­vá­kov, besedy, kon­certy. Sna­žíme sa do Bru­selu pri­niesť kúsok Slo­ven­ska a odpre­zen­to­vať ho našim zahra­nič­ným kole­gom a kama­rá­tom. Naprí­klad minulý mesiac sme mali akciu Taste of Slo­va­kia – Slo­vak che­ese tas­ting. Mala veľký úspech a na slo­ven­skom syre si pochut­nali rôzne národy.

Screen Shot 2016-03-22 at 21.47.21

Aj keď je si momen­tálne život v zahra­ničí pochva­ľu­ješ, vieš si pred­sta­viť, že by si sa v budúc­nosti vrá­tila na Slo­ven­sko? Aké uda­losti by tomu museli pred­chá­dzať?

Návrat na Slo­ven­sko si pred­sta­viť viem, ale nie v tejto chvíli. Mám tu výbornú prácu, okruh pria­te­ľov a Bru­sel je naozaj stra­te­gické miesto na biz­nis, ale aj na ces­to­va­nie. Dôvo­dom návratu by roz­hodne musela byť moja rodina. Ak by to bolo potrebné, zba­lila by som si kufor a vrá­tila sa kvôli nim na Slo­ven­sko. Kari­érne si to žiaľ v tejto chvíli pred­sta­viť neviem, bol by to pre mňa „step back“.

Keď práve nepra­cu­ješ, čo vypĺňa tvoj voľný čas? 

Ces­to­va­nie. Mojím snom je pre­ces­to­vať celý svet. Z posled­ných výle­tov môžem spo­me­núť New York, kde som strá­vila nád­herný čas a mesto si stihla zami­lo­vať. Aj preto sa tam opäť vrá­tim v máji tohto roku. Z pra­cov­ných ciest to bolo naprí­klad Japon­sko, kde som bola už dva­krát a okrem práce som mala čas aj na spoz­ná­va­nie kul­túry a gas­tro­nó­mie. Okrem ces­to­va­nia je to samoz­rejme čas strá­vený s rodi­nou a pria­teľmi, či už v Bru­seli, Česku, alebo na Slo­ven­sku.

Čo je podľa teba recept na úspech?

Ísť si za svo­jím cie­ľom, nebáť sa a hlavne byť vytrvalý, nene­chať sa odra­diť prvým neús­pe­chom. A neza­bú­dať si vážiť prácu ľudí okolo seba.

paris

Aj napriek snahe sa ľuďom často stáva, že zly­há­vajú a done­ko­nečna rie­šia, či sa v istých bodoch nemali roz­hod­núť inak. Iste si už podobné pocity zažila. Vieš, ako sa s nimi dá vyspo­ria­dať?

Samoz­rejme, aj ja som počas života zly­hala, ani mne sa všetko nepo­da­rilo na prvý krát. (Naprí­klad moja cesta na vysokú školu.) Je to úplne nor­málny životný kolo­beh. Dôle­žité je vedieť danú situ­áciu vyhod­no­tiť a pop­re­mýš­ľať, čo ďalej. Čas sa nedá vrá­tiť, zásadne sa teda sna­žím nič spätne neľu­to­vať. Moji rodi­čia mi v takých chví­ľach vždy vra­veli: „Zaj­tra je nový deň, postav sa a ide sa ďalej.“ A tým sa stále ria­dim.

Keď už teda nie ľuto­vať a meniť, v čom máš stále chuť zdo­ko­na­lo­vať sa? 

Každý deň mi pri­náša nové vedo­mosti. Inži­nier­stvo je odbor, ktorý neus­tále napre­duje. Nové tech­no­ló­gie nás prek­va­pujú denno-denne a tak sa vzde­lá­vam neus­tále. No a mimo práce sa naprí­klad učím jazyky. V Bru­seli som začala s fran­cúz­šti­nou. Ďalej je predo mnou aj jedna pra­covná výzva – v najb­liž­šom roku ma čaká nová pra­covná pozí­cia, na ktorú sa veľmi teším a už dnes viem, že to bude cesta plná nových skú­se­ností. A o tom to podľa mňa je, učíme sa a roz­ví­jame celý svoj život.

Ďaku­jeme ti za roz­ho­vor a okrem úspe­chov pra­jeme aj bez­pe­čie tebe aj tvo­jim blíz­kym!

Pridať komentár (0)