Detské traumy ovplyvňujú spôsob lásky k partnerovi a rodičovstvo. Zistenia môžu pomôcť matkám s ťažkou minulosťou

Zamýšľaš sa niekedy nad tým, prečo sa niektorí rodičia cítia istí vo svojej úlohe, zatiaľ čo iní neustále pochybujú o tom, či robia všetko správne? Nový výskum z Belgicka prináša fascinujúce odpovede na túto otázku. Ukazuje, že kľúč sa často skrýva v našom detstve a v tom, ako sme sa naučili budovať si vzťahy k blízkym ľuďom.

Vedci sa rozhodli preskúmať, či existuje spojenie medzi tým, čo zažívame ako deti, a tým, ako vnímame seba samých ako rodičov. Výsledky ich štúdie, ktorú publikoval prestížny časopis Child Abuse & Neglect, môžu zmeniť pohľad na to, prečo niektoré matky bojujú s pocitom nedostatočnosti vo výchove svojich detí.

Informuje o tom web PsyPost a štúdia uverejnená na portáli Science Direct. 

Citová väzba – základ všetkých vzťahov

Než sa pustíme do výsledkov výskumu, musíme si objasniť jeden kľúčový pojem – citovú väzbu. Citová väzba funguje ako základný vzorec toho, ako sa správame v blízkych vzťahoch. Tento vzorec sa formuje už v ranom detstve na základe toho, ako sa k nám správali naši rodičia alebo opatrovatelia.

Existujú dva hlavné typy problematickej citovej väzby. Prvý je úzkostná väzba – ľudia s týmto typom majú obrovský strach z opustenia. Neustále potrebujú uistenie, že ich druhí ľudia naozaj milujú. Stále sa obávajú, že sa ich partner alebo blízki ľudia o nich nestarajú. Možno ich opustia. 

Druhý typ je vyhýbavá väzba. Tu ide o opak – ľudia sa cítia nepohodlne pri príliš blízkych vzťahoch. Radšej si zachovávajú emocionálny odstup. Často si hovoria, že vzťahy vlastne až také dôležité nie sú. Môžu sa spoľahnúť len sami na seba. Aj keď to môže znieť ako silná pozícia, v skutočnosti to často maskuje strach z poranenia.

Tieto vzorce sa neprejavia len v partnerských vzťahoch. Ovplyvňujú aj to, ako reagujeme na stres, ako vyjadrujeme emócie a či vôbec hľadáme pomoc, keď ju potrebujeme. A ako uvidíš, majú vplyv aj na to, ako vnímame seba samých ako rodičov.

Výskum odhaľuje šokujúce čísla

Belgickí výskumníci Manon Delhalle a Adelaïde Blavier sa rozhodli preskúmať, či spôsob, akým si budujeme vzťahy s ľuďmi, ovplyvňuje naše pocity o vlastných rodičovských schopnostiach. Chceli zistiť, či existuje spojenie medzi detskými traumami, naším štýlom citovej väzby a tým, ako kompetentne sa cítime ako rodičia.

Do výskumu zapojili takmer dvetisíc matiek z Belgicka, ktoré mali aspoň jedno dieťa vo veku od troch do ôsmich rokov. Čísla, ktoré získali, šokujú – viac ako polovica týchto žien, konkrétne 53 percent, zažila v detstve nejakú formu týrania. Z tejto skupiny až 69 percent žien zažilo viaceré typy týrania súčasne.

Najčastejšie išlo o emocionálne týranie a zanedbávanie. Deti neustále kritizovali, ponižovali alebo sa im nedostávalo potrebnej pozornosti a lásky. S*xuálne zneužívanie uviedla takmer štvrtina opýtaných žien, fyzické násilie 18 percent. Tieto čísla ukazujú, aký rozšírený je problém detských tráum v našej spoločnosti.

Matky vyplnili podrobné dotazníky, v ktorých opísali svoje detské zážitky. Hodnotili svoje rodičovské schopnosti a charakterizovali svoj štýl citovej väzby. Rodičovská kompetentnosť sa pritom meria v troch oblastiach: ako efektívne sa cítiš ako rodič, aká je tvoja spokojnosť s rodičovstvom a aký máš o rodičovstvo záujem.

Úzkosť blokuje rodičovské sebavedomie

Výsledky výskumu priniesli niekoľko prekvapivých zistení. Ukázalo sa, že matky s úzkostným typom citovej väzby sa cítia výrazne menej kompetentne vo svojej rodičovskej úlohe. Konkrétne majú nižšie pocity efektívnosti – teda menej veria tomu, že zvládajú rodičovské výzvy. Sú menej spokojné so svojím rodičovstvom.

Zaujímavé je, že tento vzorec sa netýka záujmu o rodičovstvo. To znamená, že aj keď sa tieto matky cítia menej schopné a spokojné, stále majú o svoje deti rovnaký záujem ako ostatné ženy. Nejde teda o nezáujem, ale o pochybnosti o vlastných schopnostiach.

Ešte prekvapivejšie sú výsledky týkajúce sa vyhýbavého typu citovej väzby. Ženy s týmto typom sa cítia trochu viac efektívne ako rodičky. V ostatných oblastiach rodičovskej kompetentnosti sa nelíšia od ostatných. Toto zistenie naznačuje, že schopnosť udržiavať emocionálny odstup môže v niektorých situáciách pomôcť cítiť sa kontrolovane a kompetentne.

Kľúčové zistenie výskumu však spočíva v tom, že úzkostná citová väzba funguje ako prostredník medzi detskými traumami a pocitmi rodičovskej nekompetentnosti. Jednoducho povedané: deti, ktoré zažili týranie, si častejšie vyvinuli úzkostný štýl citovej väzby. Tento štýl ich neskôr v dospelosti vedie k pochybnostiam o svojich rodičovských schopnostiach.

Cesta k spokojnému rodičovstvu

Tieto zistenia majú dôležité praktické dôsledky. Ukazujú, že pomoc ženám s traumatickou minulosťou by sa nemala zameriavať len na spracovanie detských zážitkov. Treba pracovať aj s ich spôsobom vytvárania si vzťahov k blízkym ľuďom.

Ako hovoria samotní autori výskumu: „Pre matky s históriou detského týrania predstavuje úzkostná citová väzba rizikový faktor. Matky, ktoré zažili detské týranie a následne si vyvinuli úzkostný typ citovej väzby, majú tendenciu hlásiť nižšiu spokojnosť a efektívnosť vo svojich rodičovských úlohách.“

To neznamená, že ženy s traumatickou minulosťou sú odsúdené na problémy v rodičovstve. Skôr to ukazuje, kde by sa mala pomoc zameriavať. Preventívne programy by mali osobitne cieliť na ženy, ktoré majú problémy v medziľudských vzťahoch a bojujú s úzkostnou citovou väzbou.

Práca na citovej väzbe môže zahŕňať terapiu zameranú na budovanie dôvery. Učenie sa zdravých spôsobov komunikácie a postupné prekonávanie strachu z opustenia. Takáto pomoc môže výrazne zlepšiť nielen kvalitu partnerských vzťahov, ale aj pocity kompetentnosti v rodičovstve.

Je dôležité dodať, že tento výskum má aj svoje obmedzenia. Všetky údaje boli založené na spomienkach a sebahodnotení žien. To môže ovplyvniť to, ako si spomínajú na minulé udalosti. Okrem toho išlo o jednorazové meranie, takže nemôžeme s istotou tvrdiť, že detské traumy priamo spôsobujú problémy v rodičovstve.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti