Predali dom, aby si v Barcelone splnili sen: „Do sendvičov sme investovali 150-tisíc eur“

Vlado a Martina sú manželia, ktorých omrzelo pracovať v kancelárii. Východniari sa okolo 40. roku svojho života rozhodli pre kompletnú zmenu. Povedali si, že budú žiť a podnikať v Barcelone. 

Záľubu našli v sendvičoch. Ich podnik Puff Sandwich by majitelia jednoducho opísali ako „najlepšie sendviče v Barcelone“ alebo ako „art of sandwich“. 

Práca s jednou rukou

Ako to často v živote býva, nešlo všetko ako po masle. Martina spomína na svoj úraz krátko potom, ako podnik otvorili. Smiali sa, že ľudia si v Barcelone fotia Sagrada Familiu a potom ju, ako robí sendviče s jednou rukou, pretože druhú mala „nefunkčnú“.

Hoci nebudú robiť tradičné sendviče, pretože podľa ich slov by bryndza veľký úspech nezožala, v ponuke majú množstvo zaujímavých kombinácií.

• Koľko do biznisu investovali?
• Aké kultúrne šoky zažili?
• Prečo sa rozhodli podnikať v zahraničí?
• Ako vznikajú nové recepty?
• Čo by poradili Slovákom, ktorí sa chystajú podnikať v zahraničí?
• Aké nečakané komplikácie museli prekonať v deň otvorenia?

Čo vás priviedlo z malého Slovenska do pulzujúcej Barcelony, a aký bol moment, keď ste si povedali „toto je ono, tu zostaneme“?

Martina: Hľadali sme niečo kompaktné s turistickým ruchom. Barcelona nám prišla ako najvhodnejšie miesto. Má všetko – more, pláže, turistov, skvelé podnebie, úžasnú infraštruktúru. Takisto je tu skvelá zdravotná starostlivosť, školstvo je tiež na veľmi dobrej úrovni a mesto je kompaktné. Rozlohou je menšie ako Košice, čiže ho zbehneš za cca 2 hodiny. 

Kultúrny šok alebo láska na prvý pohľad? Pamätáte si na svoje prvé dojmy a pocity po príchode do Španielska?

Martina: Áno a bolo to dokonca dva v jednom – láska na prvý pohľad a kultúrny šok. Hlavne pri životnom tempe. Ľudia sa tu nikam neponáhľajú, všetko funguje, nikto nerieši, či to bude o 5 alebo 10 minút neskôr. Toto nám na Slovensku asi chýbalo najviac.

Vlado: Za mňa jednoznačne jazyková bariéra, pretože sme nevedeli po španielsky, prešli sme len pár lekcií na Duolingo. A okrem španielčiny sú tu aj dialekty latinskej Ameriky a takisto katalánčina ako úradný jazyk. 

Prečo ste sa rozhodli riskovať podnikanie v krajine, kde ste začínali ako cudzinci, namiesto bezpečnejšej voľby doma?

Martina: Možno práve preto, že sme ako cudzinci nemali ani tušenia, čo všetko nás čaká a prišlo nám to ako bezpečnejšia voľba než podnikanie na Slovensku. 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa PUFF sandwich (@puffsandwich)

Ako vznikol koncept Puff Sandwich? Bol to náhodný experiment v kuchyni, inšpirácia z cestovania, alebo výsledok dlhodobého sna?

Martina: Vznikol ako rýchle prispôsobenie sa situácii a možnostiam. Bolo tam veľa faktorov, ktoré tento koncept ovplyvnili. Našli sme priestor, kde bola licencia iba na ohrievanie, čiže sme museli konať rýchlo a vymyslieť niečo, čo by sme zvládli dvaja so štyrmi rukami.

Vlado: Koncept spočíva v tom, že každý sendvič má jednu ingredienciu ako „hlavného hrdinu“ a ostatné ingrediencie ho doplňujú tak, aby vynikol. Bolo potrebných veľa pokusov a omylov, aby sme dosiahli balans.

Čo podľa vás odlišuje priemerný streetfood od toho, na ktorý ľudia stoja v rade aj hodinu? Je to technika, suroviny, alebo niečo, čo sa nedá naučiť?

Martina: Myslím si, že je to kombinácia všetkého – techniky, kvalitných surovín a najmä zákazníckeho servisu. Práve ten predstavuje asi 70 % úspechu. Lebo ľudia ti odpustia aj nepodarený sendvič, keď sa budú u teba cítiť príjemne.

Vlado: Za mňa to je čerstvosť ingrediencií. Tá sa nedá ničím nahradiť. A potom 100-percentné sústredenie sa na prácu. 

Ako u vás vznikajú nové recepty? Sú to divoké experimenty po polnoci, alebo máte systematický prístup k inováciám?

Martina: Nie sú to divoké experimenty. V mysli si spojím pár ingrediencií a potom ich vložím do sendviča. Manžel ochutná, a keď je to dobré, dáme to do menu. 

Aký bol najväčší “fail” v kuchyni alebo pri príprave jedla, na ktorý dnes spomínate s úsmevom?

Martina: Prvé dni po otvorení boli najväčší fail. Vtedy sme sa len učili čo a ako. Potom moja na štyrikrát zlomená ruka mesiac po otvorení počas hlavnej turistickej sezóny. Keď sme sa raz v noci vracali domov z práce, spadla som z elektrickej kolobežky. Stálo ma to zlomenú ruku a 3 zuby (smiech).

Vlado: Súhlasím, za mňa to bol práve tiež deň otvorenia. Prišli sme do práce o 9.30, chceli sme otvoriť o 11.00. No a otvorili sme o 17.32. 

Čo vám Barcelona dala a čo vzala? Ktoré veci z vášho života na Slovensku ste museli obetovať a stálo to za to?

Martina: Barcelona nám dala nový život, naučila nás pokore a ukázala nám skutočné hodnoty v živote. Vzala nám však voľné víkendy a štátne sviatky.  

Vlado: Dala nám väčšiu slobodu. Nemusíme tu na nikoho robiť dojem. Nikoho nezaujíma, aké máš auto, koľko zarábaš, čo máš oblečené. Vzala nám však všetok voľný čas. Keďže tu nikoho nepoznáme a nemáme čas ani niekam chodiť, tak nás to ako rodinu veľmi zomklo.

Máte svojho “najvernejšieho” zákazníka?

Martina: Máme ich viac. Niektorí prídu každý deň na kávu, iní pravidelne na sendviče. Ale pre mňa bol náš najvernejší zákazník jeden študent z Holandska. Volal sa Noah. Bol tu na výmennom študijnom pobyte 5 mesiacov a za ten čas u nás minul toľko peňazí a zjedol také množstvo sendvičov, že si definitívne zaslúži status najvernejšieho zákazníka. Nemyslím si, že ho niekto niekedy prekoná.

Vlado: S Noahom sme si vytvorili taký vzťah, že sme ho brali ako ďalšieho syna. Ako naše poďakovanie sme ho pozvali na večeru a dali mu  urobiť tričko s puff logom.

Ako sa vám podarilo vytvoriť okolo streetfoodu niečo viac než len miesto, kde sa ľudia najedia? Aké neočakávané spojenia medzi ľuďmi vznikli vďaka vášmu podniku?

Martina: Našu prácu naozaj milujeme a ľudia to cítia. Preto sa k nám veľmi radi vracajú. Stretlo sa u nás veľa sólo turistov, ktorí sa potom rozhodli pokračovať v cestovaní spoločne.  

Byrokratické peklo vs. podnikateľský raj. Aké prekážky vás takmer zlomili pri otváraní podniku v cudzej krajine a ako ste ich prekonali?

Martina: Byrokracia bola ten najmenší problém pri otváraní podniku. Najhoršia bola prerábka priestoru, ktorá trvala večnosť. A potom boj s miestnym odpadkom, ktoré vynášali priamo pred náš podnik. Ten boj trvá viac-menej dodnes. 

Vlado: Najväčší problém bolo a je zabezpečiť dostatok klientov. Každý druhý alebo tretí mesiac sme si mysleli, že skrachujeme a boli sme pravidelne v zúfalej situácii, lebo sme si mysleli, že pri takom množstve ľudí to bude istota. Veľmi sme sa mýlili. Prvý krok bol o tom, že sme skúšali, čo funguje a čo nie. Do čoho sa oplatí investovať a do čoho nie. Museli sme robiť také veci, ktoré sme doteraz neurobili, produkovali sme nekonečné množstvo nápadov a stále to nestačilo. Prvý rok sme prežili, uvidíme, aký bude ten ďalší. 

zdroj: Instagram/Puff Sandwich

Kam smerujú vaše ambície, zostanete lokálnym barcelonským fenoménom, alebo vidíte Puff Sandwich ako budúcu medzinárodnú značku? Uvažujete o návrate na Slovensko s týmto konceptom?

Martina: Neuvažujeme o návrate na Slovensko. Vrátime sa, len keď to bude z nejakého vážneho dôvodu nevyhnutné. Čo sa týka našich ambícií, zvažovali sme franšízu, ale nakoniec pravdepodobne zostaneme pri lokálnom fenoméne. 

Aké tri veci by ste poradili Slovákovi, ktorý práve balí kufre s plánom otvoriť si podnik v zahraničí a čo by ste mu radili nikdy nerobiť?

Martina: Po prvé zabezpečiť si dostatočný kapitál. Treba sa pripraviť finančne aj na ten prvý rok, kým sa podnikanie rozbehne. Ďalej určite veľa trpezlivosti a po tretie nemať príliš veľké očakávania od podnikania v zahraničí. Ak sa rozhodneš pre gastrosféru, nikdy nezbohatneš. Ale prežiť sa dá v pohode.

Vlado: Pokora, vytrvalosť, veľmi, ale veľmi tvrdá práca, ktorá pohltí celého človeka. Čo nerobiť? Nuž, každý obchoďák z teba chce vytiahnuť peniaze a v podstate ho vôbec nezaujímaš ako človek, ani ti nechce pomôcť, len chce predať. Všetko je to obalené peknými rečami. Treba porozmýšľať, podrobiť všetko zdravému rozumu.

Keby ste vedeli, že váš posledný deň na Zemi strávite jedením jediného sendviča z vašej ponuky, ktorý by to bol a prečo práve ten?

Martina: Jednoznačne Atenas. Pretože má všetky stredomorské chute, ktoré milujem. Vlado je zaťažený na sladké, takže jeho je Rioja. Chorizo, aioli omáčka, korenená brava omáčka, syr a zaoblená chuť karamelizovaných papričiek.

Ako ste vymysleli názov Puff Sandwich a celú vizuálnu identitu vášho biznisu? Čo ste chceli, aby ľudia cítili, keď vidia vašu značku?

Martina: S vizuálnou identitou nám pomohla marketingová agentúra. Takisto nám vymyslela logo a urobila prieskum trhu. Čo sa týka názvu, bolo to také náhodné. Keď som sa prechádzala po meste, vo výklade som videla fotku oblaku. A keďže sme vedeli, že názov cloud určite nedáme, pozrela som sa na ďalšie slová, ktorými sa po anglicky dá povedať slovo oblak. Najviac sa mi páčilo práve puff. 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa PUFF sandwich (@puffsandwich)

Ako ste sa prispôsobili lokálnym surovinám a ako ste do konceptu zakomponovali niečo zo slovenskej kuchyne? Bolo náročné nájsť niektoré ingrediencie?

Martina: Trvalo približne pol roka, kým sa nám podarilo vyskladať menu, s ktorým sme boli 100-percentne spokojní. Predsa len sme nemali ani tušenia, ako budú niektoré španielske suroviny chutiť spolu v sendviči, čiže to bolo 6 mesiacov pokusov a omylov.

Ako vás prijala miestna gastrokomunita? Máte medzi konkurentmi aj priateľov alebo mentora, ktorý vám pomohol?

Martina: Toto bolo pre nás azda najväčšie prekvapenie. Keď sme otvárali, všetci nám chodili radiť, čo máme zlepšiť, ako niektoré veci nastaviť, čo očakávať. V podstate sme tu ako komunita priateľov, ktorí sa navzájom podporujú. Oni si u nás dajú kávu alebo sendvič, my si od nich kúpime burger, churros alebo sa u nich dáme ostrihať. 

Ako veľmi vám pomohli sociálne siete v rozbehu biznisu? Máte nejaký virálny moment, ktorý vám výrazne pomohol v propagácii?

Martina: Popravde sme od sociálnych sietí očakávali viac. Na začiatku sme trochu podcenili virtuálny marketing, ale keď sme to potom skúsili dohnať a oslovili sme aj pár veľmi úspešných foodblogerov, v konečnom dôsledku nám to až tak nepomohlo. Čo nám pomáha najviac – jednoznačne Google reviews.

Vlado: Naozaj kvalitná práca na sociálnych sieťach je full time job. Nedá sa to robiť ako hobby alebo urobiť len nevyhnutné. Sledovanie trendov, vytváranie obsahu, postprodukcia a postovanie sa zdá byť zo začiatku zábavné, ale zaberie to podstatne viac času, ako sme si mysleli, a ten nemáme. Spolupráce s agentúrami sú veľmi drahé a s lacnými je to všetko na jedno kopyto, žiaden viral sa nekonal.

Ako sa vyvíja streetfood scéna v Barcelone a ako do nej zapadáte vy ako Slováci s vlastným konceptom?

Martina: Streetfood scéna v Barcelone sa vyvíja veľmi rýchlo. Konkurencia je tu taká obrovská, že bežný človek nevie kde skôr začať. Sú tu rôzne druhy streetfoodov hádam z celého sveta. Momentálne sú stále v kurze burgre, ale už sa to pomaly láme v prospech sendvičov.

Vlado: Kvôli podnikateľskej podpore od štátu sa tu každú chvíľu niečo otvára a ľudia aspoň majú šancu si to skúsiť. Po roku to buď prežijú alebo zatvoria. Sú tu tak bizarné koncepty, že človek so zdravým rozumom by do toho neinvestoval ani euro, ale dôležité je zaujať, a žiaľ aj s hocičím. Je to proste Barcelona. 

Ak môžete prezradiť, koľko vás stálo založenie podniku? A dokážete z neho už profitovať, prípadne ako rátate návratnosť, kedy príde k breaking eventu?

Martina: Približne 150-tisíc eur. Predali sme kvôli tomu aj náš novopostavený rodinný dom. Popravde, nepočítame s návratnosťou. Chceme z podnikania zatiaľ iba normálne vyžiť.

Vlado: Prvých 10 mesiacov sme podnikanie dotovali, teraz sa držíme na nule. V lete by sme chceli zarobiť niečo extra, aby sme pokryli zimu. Cieľom na tento rok je byť na nule (výdavky vs. príjmy), lebo nula je viac ako mínus. Ak sa všetko podarí, tak tretí rok by sme mohli niečo aj ušetriť.

Ako sa vám darí oddeľovať pracovný a súkromný život, keď podnikáte v zahraničí a nemáte tu širokú rodinnú podporu?

Martina: Pracovný aj súkromný život máme momentálne v jednom – v práci. Sme 24/7 spolu a zatiaľ nám to klape. Je tu s nami aj náš 13-ročný syn, čiže sme otváracie hodiny prispôsobili tak, aby sme s ním mohli tráviť večer čas.

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívni Slováci