Slováci zostrojili maketu slávneho rušňa z čias Rakúsko-Uhorska: „Už ako chlapcovi mi napadla myšlienka o zhotovení,“ tvrdí Stano

Prednedávnom sa v malebnej dedinke stredného Slovenska, Ľubochni, pri Ružomberku konalo odhalenie makety slávneho rušňa Ganz. Ten kedysi premával lesnou železnicou ešte z čias Rakúsko-Uhorska a dostal naše územie na mapu prvých, lesných, elektrifikovaných železníc.

V Startitupe sme sa porozprávali o zostrojovaní rušňa s jedným z jeho zhotoviteľov, Stanislavom Kameniarom. Stano pochádza z Ľubochne, kde aktuálne pôsobí ako obecný poslanec. Podľa jeho slov je jeden z tých šťastných ľudí, ktorí pracujú vo vyštudovanom odbore. „Študoval som v Žiline Konštrukciu koľajových vozidiel a mimo iného pracujem vo firme, ktorá sa venuje dizajnu nákladných vagónov. Som teda konštruktér v práci a niekedy aj mimo nej.“

Ako sám dodal, deväťročné úsilie zainteresovaných malo zmysel už len pre akési spojenie komunity. „Nádherné na tom bolo to, že bez ohľadu odlišných názorov na mnohé, táto vec ľudí spojila.“

História a význam železnice

Ľubochnianska železnica nebola úplne prvá elektrická lesná železnica v strednej Európe, ale bola prvá elektrifikovaná štátna lesná železnica v Rakúsko-Uhorsku. „Pokojne môžeme použiť aj slovo elektrická, nevidím v tom veľký rozdiel, možno len taký, že slovo elektrifikovaná dodáva celému výrazu nádych väčšej dôležitosti,“ poznamenal so smiechom Stano.

Zároveň tvrdí, že s údajom, či išlo o prvú lesnú elektrickú železnicu v strednej Európe treba pracovať opatrne, pretože v dobách, keď neboli prístupné moderné zdroje, sa takýto prívlastok rýchlo zaužíval. Každopádne podľa jeho slov bola železnica unikátna v rámci Slovenska, alebo možno skôr v tej dobe v rámci Rakúsko-Uhorska.

„Lesné železnice, ako tá v Ľubochni, slúžili na prepravu dreva a boli logickým vývojom po splavovaní dreva, doprave na koňoch či vozoch a predchodcom modernej dopravy dreva z lesov,“ dodáva. Pre túto lesnú železnicu sa v tých dobách vyrobili dva rušne značky Ganz, ktoré sa v súčasnosti nedochovali možno aj kvôli tomu, že lesná železnica je už desaťročia neaktívna. 

zdroj: S. Kameniar

Tím nadšencov

„Neuveríte, ale už ako chlapcovi mi napadla podobná myšlienka o zhotovení niečoho takého. Poznáte to, deti majú bujnú fantáziu, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa mi raz do istej miery takýto malý detský sen splní,“ s úškrnom na tvári dodáva Stano.

Podľa jeho slov však celý nápad vznikol z iniciatívy starostu Ľubochne Petra Dávidíka. Pôvodný plán bol, že celú výrobu zabezpečí profesionálna firma. Tá však nakoniec vyrobila len vonkajšiu časť a síce s podvozkom. Po prehodnotení situácie sa v tej fáze projektu k tímu zhotoviteľov pridal Stano.

Spoločne sa v tíme dohodli, že chcú dosiahnuť vernejšiu, možno o čosi presnejšiu kópiu podvozku. Zároveň aby sa neplytvalo materiálom a financiami, už vytvorený podvozok využili neskôr na časť otvoreného vagónu. 

„Dalo by sa povedať, že na projekte mimo spomínanej firmy pracovalo najviac päť ľudí, menovite Emo Lovás, Laco Filický, Peťo Kroner, pán starosta Dávidík a ja,“ podľa jeho slov im za tie roky po troške pomáhali mnohí iní, či už ľudia z dediny alebo mimo nej. „V podstate tento projekt by len ťažko vznikol, ak by neboli ľudia ochotní prispieť svojou trochou, a to je na projekte pekné.“

Od archívu k realizácii

Pôvodný výkres lokomotívy sa nachádza v štátnom archíve v Bytči. Zo starého výkresu vyčítali všetky dostupné detaily. Odtieň farby konzultovali aj s odborníkmi z Bratislavy, ktorí rekonštruovali Viedenskú električku. Dovtedy disponovali len čiernobielymi fotografiami, takže bolo ťažké jasne určiť, akú farbu mal samotný rušeň.

Pamätníci z dediny sa zhodli na tom, že rušeň bol počas prevádzky zelený. Keďže sa termín slávnostného odhalenia blížil, dohodli sa, že použijú túto farbu. „Potom sa človeku náhodne po toľkých rokoch a dišpute podarí dostať k farebnej fotografii a zistí, že minimálne v dobe zhotovenia fotografie bol vrch béžový a spodok skrine bordový. Možno v budúcnosti pri potrebnej údržbe sa zvážia tieto farby,“ dodal Stano pri napravení okuliarov a snaží sa vziať celú situáciu s nadhľadom.

Ako sám tvrdí, pri mnohých detailoch nemá zmysel ísť do úplnej hĺbky, ako napríklad pri jednotlivých skrutkách a súčiastkach, pretože ide o maketu, nie o funkčnú repliku.

Hlavná časť práce na rušni Ganz a neskôr otvorenom vozni predstavovala práca na podvozku, pri ktorom sa snažili byť pri zostrojovaní čo najvernejší a držať sa údajov zo zachovaného výkresu. Zároveň najväčšou výzvou bolo získanie vhodných kolies na podvozok.

Obloženie zvnútra alebo takzvané „vybavenie“ interiéru bolo popritom už najmenej. Výrobné štítky a rôzne tabuľky, ktoré sú súčasťou rušňa a otvoreného vozňa, im zhotovili ďalší profesionáli. „Emko Lovás má kamaráta a ten ďalších a takto sa nám podarilo nakontaktovať s chlapcami zo zlievarní, ktorí nám štítky s tabuľkami boli ochotní vyrobiť,“ dodáva veselo Stano.

Všetci pracovali vždy, keď im to osobný čas dovolil. Väčšinu času po víkendoch, v depe bývalej železničky alebo v garáži vedľa nej. Čo sa týka nákladov, o tie sa našťastie nemuseli starať. Všetky potrebné náležitosti a to, aby zároveň všetko prebehlo transparentne a hladko, mal na starosti starosta obce.  

Odhalenie makety slávneho rušňa Ganz premávajúceho z čias Rakúsko-Uhorska

GALÉRIA+ 28

Na slávnostné odhalenie prišlo pol dediny

„Do istej miery bol ešte tak trochu komplikovaný prevoz samotného rušňa, musel sa ale dobre premyslieť. Na to, na čo sme sa nevedeli pripraviť, sme museli logicky odimprovizovať. Nakoniec však všetko dobre dopadlo.“ 

Z bývalých garáží, bývalého depa lesnej železnice, v ktorých chlapci väčšinu času pracovali, teda nadvihli jednu nápravu lokomotívy a posadili ju na vozík s priemyselnými kolieskami. Ľudia sa vraj čudovali, ako také malé kolieska môžu odniesť takú váhu a či sa pri prevoze nezlomia.

„Lenže jedno to malé koliesko malo nosnosť aj tonu. Na pohľad by málokto tomu uveril.“ Druhá náprava sa nadvihla a potom starosta traktorom potiahol lokomotívu až na námestíčko. Pri samotnej preprave to mali premyslené tak, že robili len minimálne obmedzenia na ceste. Snažili sa to vyriešiť v čase, keď by mohlo byť na ceste potenciálne najmenej rušno. Hasiči im potom uzavreli celý jeden vjazd do obce od Ružomberka, aby prenos a inštalácia mohla prebehnúť pomerne v pokoji. 

Na slávnostnom odhalení bolo približne 500 ľudí. „To hádam niečo také už dlhú dobu dedina nezažila. Si zoberte, že máme v Ľubochni 1 000 obyvateľov. Bola to jedna z tých udalostí, ktoré prinášajú radosť celej obci aj okoliu.“

V budúcnosti majú v Ľubochni predschválený grant na železničné múzeum, ktoré by radi vytvorili na mieste starého železničného depa. Tiež by sa k nemu pridala niekoľkometrová funkčná trať. „Ostatné snáď zariadi čas,“ ukončuje rozhovor Stano.  

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska