„V 6 000 metroch som si myslel, že umriem“. Kameraman Michal prehovoril o expedíciách, kde si siahol na dno

Pracuje ako kameraman v televízii, kde niekedy odrobí aj 300 hodín mesačne, no jeho skutočný život sa odohráva tisíce kilometrov od domova – v mrazivých kopcoch Aljašky či na horúcom piesku Sahary.

Michal Toth sa nepovažuje za dokumentaristu, no jeho cestopisné filmy trvajú vyše hodiny, pretože verí, že v dnešnej rýchlej dobe je dôležité trénovať pozornosť. V úprimnom rozhovore odkrýva, prečo do svojich expedícií sype tisíce eur bez záruky zisku, ako v 6 000 metroch bojuje s myšlienkami na smrť a prečo je preňho dôležitejšie uznanie jeho 16-ročnej sestry Magdalény než počet videní na YouTube.

Nahliadni s nami do života a tvorby jedného (ne)obyčajného života človeka, ktorý verí, že veci, nad ktorými sa treba zamyslieť, majú stále zmysel.

• Prečo sa rozhodol Michal práve točiť?
• Koľko stojí jeho priemerná cesta?
• Dokáže si svojou tvorbou zarobiť?
• Kedy si siahol na dno svojich síl?
• Čo je jeho snom?

Úplne na úvod – keby si mal opísať to, čo robíš, po svojom, čo by si mi povedal, aby to nebola len strohá odpoveď v štýle: Cestujem a točím?

Primárne som kameraman pre televíziu a inak sa rád hýbem, rád cestujem, rád zdravo jem a rád poznávam ľudí. A ja sa vlastne snažím nájsť spôsob, ako to prepojiť do jedného životného štýlu.

My ako kameramani robíme niekedy aj 25 dní z mesiaca. Stalo sa mi, že som odrobil 348 hodín za mesiac. Napratať do toho niečo, čo vyžaduje rutinu, je náročné.

Popritom tvorím na Instagrame, kde zdieľam svoje fotky a videjká z ciest. Dávam tam aj kúsok seba a snažím sa budovať si to tak, aby mi to prinášalo do budúcna možno aj nejaké financie. Výpravy, tréning, všetko, čo pridávam je pre mňa vlastne reklama. Snažím sa ukázať, že sa dá pracovať, cestovať, cvičiť a ešte aj stíhať blízkych.

Opísal by som sa ako bežného človeka, čo možno nežije ako olympionik, keďže sem-tam sa opustí, sem-tam ide na festival, ale má v tom rozumnú mieru.

Čo bolo skôr? Cestovanie či točenie?

Cestovanie bolo prvé. Celé to začalo mojim prvým výletom so starými rodičmi, keď som bol ešte dieťa. S rodičmi sme zas precestovali celé Taliansko. Sólo výlet som si pretlačil až v tretiaku na strednej, kedy som si kúpil prvé letenky.

Mama ma nechcela pustiť lebo som chcel ísť so staršími kamošmi do Dubaja a na Maldivy. Ale nechceli sme žiadne drahé hotely, išli sme na ostrov ďaleko loďou niekoľko hodín od hlavného mesta a tam sme bývali s domorodcami, chytali s nimi ryby, hrali futbal, volejbal. To bol prvý výlet za vlastné peniaze, kde som si zobral aj Go Pro kameru.

Vtedy som z toho zostrihal len takú krátku hlúposť a prešiel som k foteniu pretože mladší brat si kúpil foťák, ktorý som si sem tam požičiaval.

Ale aby som ti odpovedal aj v nejakom časovom horizonte – prvý výlet bol v roku 2015 a prvé točenie až v roku 2017.

Prečo si sa rozhodol, že budeš práve točiť? Veľa cestovateľov skôr fotí alebo ak aj točí, tak krátke formáty na sociálne siete.

Krátky formát mám pokrytý na Instagrame, hoci aj moje reelska sú občas dlhšie. Som fanúšikom trénovania pozornosti. V dnešnej konzumnej dobe je to z mojej strany trochu recesia – napríklad moju mladšiu sestru „nútim“ pozrieť si vyše hodinu a pol dlhý cestopis, aby som videl, či ju dokážem zaujať.

Rád skladám veľké projekty. Hoci sa nepovažujem za klasického filmára (môj kolega Erik je skutočný dokumentarista, čo je úplne iná liga), svoj štýl nazývam „cinematické cestopisné vlogy s dokumentárnymi prvkami“. Snažím sa v nich prepájať autentické pocity a emócie z cesty s informačnou hodnotou. Mojím cieľom je vytvoriť film, ktorý uspokojí obe strany: náročného dokumentaristu Erika aj moju 16-ročnú sestru a fotografku Magdalénu. Ak sa mi podarí tento prienik, budem spokojný.

zdroj: Archív Michala Totha

Aký je tvoj cieľ? Prečo to vlastne robíš?

Nepotrebujem naháňať tisíce videní na YouTube, kľúčové sú pre mňa živé premietania. Spájam to s oslavou narodenín – vytvorím udalosť, kam prídu moji blízki a kamoši, ktorí by sa inak možno nestretli. Verzia pre premietanie je „surovejšia“, úprimnejšia a menej cenzurovaná. Úprava finálnej verzie pre YouTube mi potom trvá mesiace, pretože som v strihu puntičkár a musím materiál trochu „učesať“ pre verejnosť.

Robím to z radosti, aj keď je to finančne náročné. Posledná výprava ma stála okolo 14 000 €, pričom sponzorské dary pokryli len zlomok. Mojím cieľom nie je na tom zázračne zarábať, ale bol by som rád, keby som bol vďaka sponzorom aspoň na nule. Ideálne je prepojiť Instagram, ktorý prináša čísla, s týmto dlhým formátom, ktorý je hodnotným finálnym produktom.

Mám jasný cieľ: vytvoriť za život 30 až 40 takýchto dokumentov. Možno je to ťažšia cesta ako robiť rýchly, reakčný obsah, ale pre mňa je prirodzenejšia. Dlhé formáty mi dovoľujú lepšie spájať dej a hlbšie premýšľať.

Raz si mi povedal, že to nerobíš ako ostatní – snažíš sa príbeh rozprávať cez vnímanie niekoho, kto je s tebou na ceste. Mám ťa vnímať ako takého pozorovateľa, ktorý len točí obsah a na záver z toho niečo vytvorí? Vieš mi opísať ten tvoj tvorivý proces?

To veľmi záleží od nálady a od výletu. Ja si zvyknem písať dopredu scenár alebo itinerár, aby to celé nakoniec dávalo zmysel. Napríklad pri Denali som prišiel na to, že by som chcel zachytiť tú zmenu, ktorá v nás nastane po výstupe.

Staval som to primárne na mne a Martinovi Zahurancovi, ale chcel som spovedať aj ostatných, čo tam boli s nami. Preto som bol aj v tej úlohe pozorovateľa. Ale sú aj výlety, kde nevystupujem vôbec, len točím, strihám a zachytávam reakcie ľudí okolo mňa. Sem tam pokladám otázky, moderujem… Môžem tam byť, aj nemusím. Cítim sa dobre pred kamerou, ale aj za ňou.

Michal Toth okrem točenia na svojich cestách aj fotí

GALÉRIA+ 23

To je taká príprava, ale čo ten kreatívny proces?

Ten je pri dokumentoch náročný. Často si spravím scenár a ten sa mi potom aj tak rozpadá a ja to v postprodukcii skladám, aby to malo zmysel. Jasné, môžeš mať pekný lineárny cestopis, ktorý ale nič nevyjadrí. Ja sa tomu snažím ale dať viac, nech to nie je len obyčajný vlog. Ale som v tom úplne na začiatku, keďže za posledné dva roky som natočil štyri cestopisy.

Jeden je o výstupe na najvyšší vrch Ameriky. Jeden je taký partnerkovský výlet do Fínska autom, ale ten možno kvôli zmeneným okolnostiam nevydám. Potom je tam Alžírsko, kde som bol skôr ako pozorovateľ. A posledná prišla Aljaška. Všetko to dávam na Youtube na kanál Ledabolo.

Nie som nejaký pravidelný fanúšik dokumentu, ale pri tebe vnímam za tým ten obyčajný život spojený s dobrodružstvom podaný ľudskou rečou, ktorej rozumie každý. Vnímam to správne?

Áno, presne si to vystihla. Snažím sa ľuďom, čo váhajú, zo svojho subjektívneho hľadiska dokázať, že ak budú chcieť, dokázať sa dá všetko. Nie som žiadny mentálny kouč, len chalan z dediny, čo rád točí a nebojí sa ukázať niečo iné. Myslím si, že mám celkom rozumné názory, dokážem ich sformulovať a pomenovať svoje pocity. V jednoduchosti si žijem svoj život, snažím sa na sociálne siete prispieť niečím pozitívnym.

Chcem byť na jednej strane ten cool chalan, ale chcem byť aj rodinne založený. Taký ten fit tatko, čo cestuje. Tam vlastne smerujem. Predstav si ako je na mňa záber, ako som na Aconcague taký poloskapatý, zamrznutý a potom príde záber na synčeka alebo dcérku v nosiči.

Úprimne, ani ja nie som fanúšik dokumentu, ale ja ani dokumenty vlastne nerobím. Snažím sa to cucať zo seba a vytvoriť si svoj vlastný rukopis, ktorý potom ukážem kamošom na premietaní. Ale nie som dokumentarista.

zdroj: Archív Michala Totha

Ak niečo na tvojej práci vnímam, tak je to to, že vieš krásne spojiť emóciu s destináciou, zvukom a farbou dokumentu. Keď sa pozerám na výsledný produkt, kto všetko na ňom pracuje? Okrem samotných aktérov a teba.

Ja robím color grading, strih a nahováram to. Som sám sebe režisér, moderátor, kameraman a aj strihač. Na dramaturgiu a strih mám potom ešte jedného kamoša. Ďalší mi zas pomáha upravovať zvuk. Snažím sa síce si všetko robiť sám, ale radšej to dám potom skontrolovať.

Scenár mávam dopredu tak freestylovo vyskladaný počas cestovania, ale potom mám zrazu tisíce záberov, 600 GB na kartách a dať to dokopy je náročné. Takže mi to pomôžu doladiť.

Ale ak nerátam Eduarda Hečka, ktorý je spoluzakladateľ Ledabola a videoparťák, ktorý mi pomáha, tak je to v podstate one man produkcia z mojej strany.

S kým všetkým pracuješ? S kým najčastejšie, s kým najradšej?

Tak primárne pracujem pre televíziu JOJ posledné tri roky ako kameraman. Predtým som robil s Exploitedom, bol som súčasť jeho contentu. Super dvojročné obdobie. Jeden rok sme iba točili život, bavili sa. Chodili sme na párty štyrikrát za týždeň a robili obsah. Ľudia to mali radi a vždycky nás hocikde zdravili a fotili sa s nami.

Potom som s ním rok trénoval MMA, lebo mal mať zápas. Trénoval nás Ilja Škondrič  a Michal. Jedna z mojich obľúbených spoluprác bola s Explom. Spolupracoval som aj s ČSOB. Mávam aj nejaké menšie bočné spolupráce – krabičkové strany, zdravé shoty, ale nič veľké.

Mal som aj spoluprácu so značkou Eyerim, za tú som veľmi rád. Martin Zahuranec zasponzoroval čiastočne aj Denali, respektíve tú výpravu. Dal nám okuliare, tiež som točil pre nich nejaké reelska. Mám rád tých ľudí za tou značkou.

Rád ale spomínam aj na to, keď som rok točil s režisérkou Veronikou Homolovou Tothovou. Má veľa dokumentov o druhej svetovej vojne a vďaka nej som robil rozhovor s pani Ditou Kraus, ktorá prežila tri koncentračné tábory. Som za to vďačný, lebo to bol veľký životný zážitok. Aj som sa tam rozplakal, bola to sila.

Vďaka komu všetkému je toto možné? Financie na cesty ste zbierali cez Donio, pokiaľ viem, nemáte sponzora, ani to nechcete, však?

Po mojom boku sú hlavne blízki kamoši, ľudia, čo to podporujú, ľudia, s ktorými môžem cestovať, zdieľať tieto zážitky. Potom sú ľudia, ktorí mi odovzdali nejaké tie skúsenosti a rady k točeniu. Všetkým im za to ďakujem.

Cez zbierku na Donio to vyšlo približne 1400 € na osobu. Ale tá cesta vyšla oveľa viac. Takže hlavným sponzorom toho celého som ja. Doteraz som si vlastne všetko platil ja sám. Túto cestu sme preplatili asi na 10%.

Ja by som eventuálne chcel precestovať celý svet lebo to mám rád, nehľadám za tým úplne primárne zisk. Potešil by ma, ale nie je to cieľ. A nikdy ani nebol. V podstate najviac peňazí mám z Jojky, za to jej ďakujem.

Musím opýtať – je to pre vás aj finančne ziskové, alebo sa to väčšinou pohybuje okolo nuly z toho, čo vyzbierate?

Tá suma ani nejde k nule. Keby mám ten výlet aspoň preplatený, tak som rád. Ja väčšinou ale sypem tisíce do techniky, do výbavy na lezenie… Môže to byť ročne aj 25 000 € narvatých do cestovania. Aspoň za rok 2025 to toľko bolo. Síce som navštívil 15 rôznych krajín, ale je to dosť peňazí.

Nehovorím, že som úplne super dobrý v zarábaní nekonečne veľa peňazí, ale učím sa to a robím na tom, aby to bolo možné. Dúfam, že to tempo udržím celý život, lebo s vekom prídu zodpovednosti eventuálne možno raz deti, teda bodaj by. A ja by som možnože nerád zmenšoval tú svoju schopnosť a spôsob, akým cestujem. Musím teda vymyslieť lepší spôsob, ako zarábať peniaze.

Publikácie na Youtube dokážeš nejak speňažiť? Možno by si vedel poradiť aj iným cestovateľom ako si financovať toto hobby.

Ja som hlavne cestovateľ, ale neživím sa tým, takže neviem ako poradiť ostatným cestovateľom, čo robiť preto, aby sa tým živili. Ja sa to sám učím, skúšam, nie je to ľahké. Ak niekto chce, sám nájde spôsob. Môžu ísť napríklad do zahraničia, robiť na Island. Tam sa dá veľa zarobiť a pomerne tam nemajú peniaze na čo míňať.

Na Slovensku to je ťažké, keď bežný človek má problém zaplatiť nájom, nie to ešte niečo vymýšľať. Ale pre študentov je super riešenie aj Erasmus. Ja to rád zaplatím z Európskej únie, z eurofondov. Podľa mňa je to omnoho lepšia investícia ako dať 30 000 € za lavičky niekde na kopci nad Žilinou.

Keď niekto fakt chce cestovať, tak tie spôsoby sa dajú nájsť. Dá sa to robiť za lacno. Ten môj spôsob je proste robiť a potom si to platiť a vymýšľať spôsoby, ako zarábať peniaze inde a tie cesty si užívať a nečakať od nich tie peniaze. A keď tie peniaze dôjdu, tak ma to poteší. Ale nikdy to od toho nečakám. Proste robím to len preto, že chcem. A zatiaľ inak nemôžem.

Posúvaš niekomu svoje dokumenty? Môže ich od teba kúpiť nejaká distribučná spoločnosť, televízia? Nevieš z toho profitovať takto, keďže aj technika a jej údržba niečo stojí?

Technika stojí zopár tisíc, ale ja by som si ju kúpil len ako hobby. Toto posúvanie nemám veľmi premyslené. Rozmýšľam, že by som to ponúkol možno aj svetu, keby sa im to ľúbi, ale ja by som rád robil tie cestopisy také trošku necenzúrované, trošku iné, skôr youtubové. Televízna tvorba je iná ako moja. Ja hlavne chcem, aby sa to páčilo mne a ľuďom okolo mňa. Sám riešim so sebou, čo s tým ďalej. Ľudia si to môžu pozrieť a dať vedieť v komentároch.

Koľko priemerne stojí takéto jedno dobrodružstvo?

To veľmi záleží. Najdrahšia bola asi teraz táto americká expedícia na hory. Peniaze išli do výbavy, cesty aj techniky. Dokopy sa to vyšplhalo na sumu okolo 10 000 eur. Ja som ale ešte ostal ďalšie dva týždne v Chile, tak aj preto to bolo toľko.

Ale viem ísť aj na výlet za dajme tomu 500 €. Viem. Keď som bol v Egypte, tak na šesť dní to vyšlo asi 800 €. Ja sa vždycky snažím čo najlacnejšie, ale takéto expedície sú nákladné. Tam rozpočet vychádza v stovkách eur na deň. Ale to už robiť nechcem. Ani nemôžem, lebo potrebujem sa trošku uzemniť, kúpiť si nejakú tú nehnuteľnosť a stať sa dospelým normálnym fungujúcim človekom.

Nechcem sa pristihnúť v 50tke, že iba nonstop cestujem a nič som nezabezpečil pre seba a vôbec som sa nepripravil na to, že by som možnože chcel mať nejaké potomstvo. Preto sa musím na rok dva ukľudniť, robiť kratšie, efektívne výlety.

V prípade, že sa nemýlim, tvoja posledná práca je Sen o Denali – mierne nostalgický, good feelingový dokument. Bola táto cesta v niečom iná? Čo si z nej odnášaš?

Oficiálna premiéra bola v auguste, ale YouTubová premiéra bola v decembri. Keďže ten výstup nevyšiel, odnášam si z toho schopnosť prijímať neúspechy. Uznávam, že ono to je fakt náročná trojtýždňová expedícia. Nesiete si všetko sami. 60 kg výbavy na sánkach. Je to najstudenší kopec sveta, kde ste viazaní na lanách, nie je tam base camp, nie sú tam nosiči, všetko si beriete sami.

Pol roka som trénoval každý deň a hovoril som si, že tam umriem alebo neumriem. Ten proces bol ale extrémny keďže dva mesiace predtým som odrobil 600 hodín a k tomu ešte trénoval. Ale sám sebe som dokázal, že viem pracovať a trénovať ako blbec a aj stíhať blízkych.

Stratil som síce kopu peňazí, ktoré nám nevrátili, aj keď sa výstup neuskutočnil, ale odniesol som si kopu zážitkov. Ale zostalo nám tam visieť 6500 eur. Poučenie do budúcnosti, že budeme s posielaním peňazí iným osobám opatrnejší. V cestopise to je podrobne vysvetlené.

zdroj: Archív Michala Totha

Ako si to celé zobral?

Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Spochybňoval som chvíľu celý ten proces, o ktorom sa tu bavíme. Hovoril som si či toto celé nie je hlúposť. Či by som sa nemal prestať hrať na cestopisca. Pochyboval som o tom či ma to bude živiť, či to bude tolerovať moja rodina, či to bude chcieť so mnou absolvovať. Rozmýšľal som či by som sa nemal unormálniť a nešpekulovať.

Je to ale dobré sa takto po rokoch zamyslieť nad sebou a cestou, po ktorej kráčate. Prídete na chyby, uvedomíte si, kde sú tie hranice. Finančné, fyzické aj psychické.

Liezli sme na najvyšší vrch Ekvádoru odtiaľ do Mexika na najvyšší vrch. To sú skoro všetko 6 000 m kopce, ťažké výstupy, nie bežná túra. Človek musí na to byť pripravený a stavaný, inak sa z toho vie zosypať. Makáš, snažíš sa si to užiť, do toho sa o teba bojí rodina…

Ja mám extrémne rád dobrodružstvo, ale je rozumné sa nad tým občas pozastaviť a uvedomiť si, aké to má následky. To je to najzásadnejšie, čo vo mne Denali nechalo. Ale inak to bol top výlet. Úplný úlet.

Ako dlho sa pripravuješ na cestu a čo všetko to obnáša? Nie je to náročné len po finančnej stránke ale aj po tej logistickej či fyzickej.

Balím sa a trénujem prakticky nonstop odmalička, keďže pohyb je súčasť môjho života. Ale niektoré tie výstupy vyžadujú ešte externú prípravu, keďže nie je také jednoduché vyniesť 35 kilový batoh do kopcov. A všetko pobalím pred odletom na poslednú chvíľu.

Čo sa týka balenia, pokiaľ nepotrebujem hotovosť, tak si ju neberiem. Nosím so sebou videotechniku, ktorá má pár kíl. Vždy so sebou nosím navyše baterky, navyše kameru, mikrofóny… To je údel expedičného kameramana. Jedna vec je to ušľapať, druhá vec je odniesť tú techniku a tretia vec je to ešte natočiť. Ale mám to rád.

Koľko takýchto ciest máš už za sebou? Kde všade si bol a kde všade by si chcel ešte byť?

Presne neviem, ale navštívil som približne 44 rôznych krajín a pred sebou mám ešte ďalších 155, keďže by som chcel vidieť celý svet. Som na začiatku, veľa toho plánujem. Ale najprv musím kúpiť byt, aby som mal odšrktnutú túto hnusnú dospelácku zodpovednosť. Potom ho prenajmem a uvidím.

Kto ťa inšpiruje a koho pohľad by si chcel ešte prostredníctvom dokumentu ukázať?

Primárne ma inšpirujú moji blízki, vlastne všetci moji priatelia. Rovnako je pre mňa vzorom môj brat, ktorý je môj superhrdina a pohybový vzor. Ale inšpiruje ma aj knižný Zaklínač Geralt. Alebo Michal Straka. Niektoré Egove texty sa mi často spájajú so životom a s tým, čo sa mi deje. Konkrétne tento úryvok: „Zažívame všetko čudné a všetko naokolo je tu spontánne. Navonok sa tvárime kľudne a hovoríme, že žijeme normálne.“ Môj život ma často dovedie k tomuto textu.

A čo by som ešte chcel ukázať? Chcel by som ísť do Afriky s Welinnou a natočiť niečo cez jej optiku. Je to moja obľúbená fotografka, môj fotografický vzor. To ona mi odovzdala rady na začiatku, za čo jej ďakujem.

Ale veľmi by som chcel natočiť cestopis Michalom Kubovčikom. Viem si predstaviť ako ho naučia tradičné čínske divadlo a preskúma Čínu. Chcel by som natočiť aj Matyáša Adamca a Jakuba Jablonského ako vymýšľajú s deckami z kmeňa v Afrike nejakú choreografiu.

Ešte by som chcel odfotiť vráskavca ozrutného, odfotiť troch polárnych mäsožravcov a gorilu striebrochrbtú. Rovnako by som chcel spraviť video o ženskej kráse, ktoré by nadaboval Robert Roth.

zdroj: Archív Michala Totha

Máš aj pracovný vzor pri svojej tvorbe?

Aby som bol úprimný ja veľmi nepozerám iný content. Nebaví ma to tak pozerať, baví ma to tvoriť, baví ma to žiť.  Možno je to trochu pokrytecké, ale mám to tak…

Na ktorú cestu spomínaš ako na najnáročnejšiu? Povedal si si o nejakej z nich, že by bola neúspešná?

Najnáročnejší bol výstup na Aconcaguu, keďže to bola 14 dňová expedícia, ťažké podmienky a vysoký kopec. Tri hodiny pod vrcholom nám odpadol človek, ktorého som spolu s naším sprievodcom znášal dole. Trvalo nám to niekoľko hodín, bola to dosť ťažká úloha, skoro umrel, ale zachránili sme ho. Nechcem tu tým machrovať, ale je to pre mňa silný zážitok. Bol som na danom mieste správny čas.

Na jednej strane to človeka mrzí, keď 14 dní niekam lezie a nevyjde to, ale ja sa tam pravdepodobne ešte vrátim. A zachrániť niekoho je väčší úspech ako niekam vyliezť.

Psychicky a fyzicky náročný bol ale aj posledný výlet do Denali s Martinom Zahurancom. Ale tiež by som ho nepovažoval za neúspešný.

Stalo sa ti niekedy, že si si myslel, že to už nezvládneš?

Stalo. Predstav si, že si niekde vo výške 6 700 metrov, fúka tam vietor 70 kilometrov za hodinu a tebe začnú zamŕzať okuliare aj celé vrstvy expedičného oblečenia. Začalo mi búšiť srdce a povedal som si, že už nedokážem pokračovať ďalej. Zastavil som sa a vtedy sa mi ako keby zjavil kamarát Patrik Drbal, s ktorým som odtrénoval toľké hodiny ako s nikým iným.

Nebolo to prvýkrát, čo som si ho takto vizualizoval. Stalo sa mi to aj vtedy, keď som šľapal 100 kilometrov bez spánku. Napadla mi veta, ktorú mi raz povedal: „Bolesť je dočasná, ale vzdávanie sa, je večné.“ Vtedy som tú stovku došľapal aj keď som mal pocit, že už ďalej nemôžem.

Ale reálne som si myslel, že umriem. Bol som sám, bez rodiny, bol tam riedky vzduch, ťažké podmienky. Ale keď som videl Patrika, cítil som jeho prítomnosť. Dostal sa do môjho podvedomia a ja som sa vďaka tomu vzchopil. Išiel som len dopredu, ako keď stlačíš v hre písmenko „W“ na klávesnici. Výdych, nádych, krok. Výdych, nádych, krok. Vtedy som zistil, že to je spôsob, ako sa dá prekonať možno čokoľvek v živote. Veriť a vždycky spraviť ešte jeden krok.

Naopak, ktorá bola tá na ktorú spomínaš najviac? Možno ak máš aj nejaký zážitok, čo ti utkvel – bizarný, vtipný, láskavý…

Príjemných mám tak veľa, že sa na to až ťažko spomína. Napríklad keď sme sa s bývalou priateľkou kúpali v zátoke na Sicílii, kde zapadalo slnko a boli sme tam sami. Bol to veľmi romantický moment, rád na to spomínam.

Alebo v Egypte sme stretli náhodne pána, ktorému sme dali tri cigarety a on nás pozval k nemu domov. Jeho dcérka bola majsterkou v kickboxe a ukazovala nám všetky medaile.

Skvelý zážitok bol aj rok na Islande, ktorý som tam strávil. Ten život je tam ťažký, ale zaujímavý. Navždy si tiež budem pamätať aj to, keď sme išli v Sahare v jednej oblasti skúmať 10 000 rokov staré petroglyfy.

Čo je tvojim snom? Mám pocit, že to nie sú peniaze ani sláva. Mýlim sa?

Mojím snom je robiť dobré veci, to je na celý zoznam. Bolo by tam napríklad vyliezť na Aconcaguu, byť dobrý otec, byť dobrý manžel, odfotiť polárnych mäsožravcov, odfotiť tečúcu lávu, postaviť si rodinný dom. Jednoducho robiť niečo, čo môže byť prospešné pre druhých. Či už šíriť pohyb alebo vieru v dobro. Možno teraz budem znieť trošku ako slniečkár, ale ja to mám takto rád.

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívni Slováci