Bývalý diplomat z Teheránu: Ďalšie „veľkolepé a prekrásne víťazstvo“ Trumpa je na obzore (KOMENTÁR)

Autor v rokoch 2020-2023 pôsobil ako konzul a ekonomický diplomat na Zastupiteľskom úrade SR v Teheráne. Komentár vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú postoje redakcie. 

Po viac ako troch týždňoch od momentu, keď sa nechal americký prezident Donald Trump vtiahnuť izraelskými jastrabmi do vojny s Iránom, zrejme konečne nastal čas na vyhlásenie ďalšieho „veľkolepého a prekrásneho víťazstva“.

Žiaľ, jediným skutočným úspechom – ak vôbec dôjde k dohode – bude  pravdepodobne len odvrátenie hrozby globálnej energetickej krízy a začatie postupnej rekonštrukcie zničenej ropnej a plynárenskej infraštruktúry v Perzskom zálive.

Chýbajúci partneri 

Trump a jeho poradcovia si už uvedomili, že mimoriadne lákavé víťazstvo v podobe prevzatia kontroly nad globálnym obchodom s ropou (čím by získali výhodnú rokovaciu pozíciu voči Číne) by bolo možné docieliť len prostredníctvom rozsiahlej pozemnej operácie. Obsadenie aspoň časti iránskeho pobrežia a ostrovov v Hormuzskom prielive by si však vyžadovalo materiálne aj ľudské zdroje, ktoré spojencom chýbajú. Ani s podporou arabských krajín sa USA nepodarilo vytvoriť dostatočne bojaschopnú koalíciu, pričom ich odmietli podporiť aj najbližší partneri vedomí si rizík takéhoto dobrodružstva.

Ku koalícii sa napriek značnému tlaku Saudskej Arábie nepripojil ani 260-miliónový Pakistan. Ten teoreticky disponuje silnou armádou schopnou nasadiť vysoký počet jednotiek potrebných pre pozemnú operáciu. Pakistan tlaku odolal aj napriek obrannému paktu a šanci zredukovať obrovský dlh voči bohatému sunnitskému kráľovstvu, ktoré je dlhodobým regionálnym rivalom prevažne šiítskeho Iránu.

Pakistanská islamská republika, čeliaca vlastným bezpečnostným výzvam (aktuálne najmä konfliktu s Afganistanom), zjavne nemala chuť pripojiť sa ku koalícii, ktorej de facto velia v Tel Avive, s ktorým nemá nadviazané ani diplomatické styky. Nakoniec si však Pakistan možno pripíše aspoň diplomatický úspech ako mediátor dohody medzi USA a Iránom.

„Irán sa moci nevzdá a zvonka ho nezlomíte.“ Bývalý slovenský diplomat z Teheránu vysvetľuje, čo rozhodne o možnom konflikte (KOMENTÁR)

Keď chýba rešpekt k dohodám

Aj keby boli aktuálne vyhlásenia prezidenta Trumpa o pokroku v rokovaniach a predloženom 15-bodovom návrhu dohody pravdivé, čo iránska strana stále dementuje, je nepravdepodobné, že by režim v Teheráne súhlasil s výraznými ústupkami. Iránske vedenie má v živej pamäti jednostranné odstúpenie USA od jadrovej dohody v roku 2018, ako aj spôsob ukončenia bilaterálnych rokovaní vo februári tohto roku. Pravdepodobnosť úplného zastavenia iránskeho jadrového programu či výroby balistických rakiet sa limitne blíži k nule. O zmene režimu v Teheráne, ktorého pozíciu vonkajšia agresia len upevnila, sa v súčasnosti nedá ani uvažovať.

Za určitých okolností by Irán, ktorý možno nikdy neplánoval jadrové zbrane reálne vyrobiť a stačilo by mu, aby svet o tejto schopnosti vyrábať nepochyboval, mohol pristúpiť k rozšíreniu medzinárodného dohľadu. Hrozba raketových a dronových útokov však zostane efektívnym nástrojom odstrašovania v rukách teokratickej vlády. Ten by v súčasnosti len ťažko nahradil „kus papiera“ v podobe medzinárodných bezpečnostných garancií. Iránske vedenie si je vedomé, že rešpekt voči dohodám a iným medzinárodným záväzkom nepatrí medzi silné stránky washingtonskej administratívy ani Izraela.

„Čestné góly“

Faktom však zostáva, že zvyšujúce sa výdavky, hroziaca energetická kríza, nízke zásoby munície a narastajúci odpor voči vojne v USA nútia Trumpa konflikt čo najskôr ukončiť a predať to verejnosti ako víťazstvo, čo bude mimoriadne náročná úloha a zrejme tomu len ťažko uveria aj jeho skalní fanúšikovia. Načasovanie snahy o dohodu je vhodné, keďže aj Teherán môže mať záujem o zachovanie aktuálneho status quo.

Konflikt totiž prispel k radikalizácii ďalšej mladej generácie Iráncov, ktorí sa ešte pred mesiacom hodnotovo približovali k Západu, a k zomknutiu národa pod vlajkou patriotizmu pri hrozbe zániku ich dvetisícpäťstoročnej štátnosti. Režim, ktorý už bol čiastočne otrasený rokmi opakujúcich sa masových demonštrácií, si tak minimálne na určitú dobu upevnil vnútropolitickú moc. Na druhej strane si iránski generáli určite uvedomujú, že spojencom dochádzajú zásoby rakiet protivzdušnej obrany ako aj Tomahawkov, ktorými realizovali väčšinu útokov a existuje tak šanca na zasadenie niekoľkých skutočne bolestivých odvetných úderov – „čestných gólov“ v tomto nerovnom zápase s najsilnejšou armádou sveta.

Mimochodom, vychádzajúc z údajov publikovaných výrobcami – ročná produkcia Tomahawkov sa pohybuje medzi 30-300 ks. Celkovo ich bolo vyrobených len cca 9000, pričom len za prvý deň konfliktu bolo vystrelených vyše 300 ks. Masívne sa používali aj v predchádzajúcich konfliktoch, najmä v Iraku.  Ročná produkcia rakiet PAC-3 pre Patrioty je cca 630 ks, pričom ich celkovo bolo vyrobených podľa odhadov len cca 6-tisíc. V prvých dňoch blízkovýchodného konfliktu Izrael a jeho spojenci použili proti Iránu približne 800 rakiet Patriot, zatiaľ čo Ukrajina dostala počas celej vojny len okolo 600 týchto rakiet, uvádza The New York Times.

Pre všetkých, ktorí stále vzhliadajú k hodnotám našej akokoľvek nedokonalej západnej demokracie, bude tento výsledok v skutočnosti zlou správou o ďalšej prehranej bitke „slobodného sveta“ s „veľkými totalitnými civilizáciami východu“. Žiaľ, opätovne sa jasne ukázala neschopnosť Západu konať jednotne a efektívne nielen pri zvládaní ekonomických výziev, ale aj pri manažovaní existenčných bezpečnostných hrozieb.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie