Po mozgovej príhode sa začal báť toho, čo miloval. Späť ho dostali 3 veci

Ešte nedávno bola pre Grahama Russella oceánska voda miestom, kde si čistil hlavu. Surfoval, zachraňoval ľudí a dobrodružstvo mu nikdy nebolo cudzie. Potom však prišiel deň, ktorý celý jeho vzťah k oceánu podľa Guardian zmenil.

Počas náročného plávania pri pobreží Nového Južného Walesu si poškodil tepnu na krku. Následne vo vode utrpel mozgovú príhodu. Na breh sa dostal len s pomocou okoloidúceho surfera, ktorý si všimol, že niečo nie je v poriadku.

O šesť mesiacov neskôr sa jeho motorické funkcie vrátili do normálu. Problém však nebolo vidieť na tele. Čakal naňho priamo na pláži.

Najhoršia vlna bola v jeho hlave

Keď sa po čase chystal vrátiť do pokojného oceánu, jeho telo na to možno bolo pripravené, ale jeho mozog nie. Russell začal premýšľať nad každou vlnou. Bola príliš veľká? Mohla by ho opäť zraniť? Kam ho odnesie prúd? Čo ak sa zase niečo stane?

Strach pritom neprišiel dramaticky. Skôr sa tak pomaly vkrádal do každého jeho rozhodnutia. Stačilo mu stáť na brehu a pozerať sa na vodu. Čím dlhšie ju sledoval, tým viac dôvodov našiel na to, aby do nej nevstúpil.

A potom prišla únava. Po mozgovej príhode ho neurologička upozornila, že zotavenie z postiktálnej únavy môže trvať mesiace. Russell však chcel fungovať ako predtým. Chcel pracovať, trénovať, boxovať a znovu nabrať silu. Tak na seba tlačil.

Lenže zakaždým, keď pridal, cítil sa slabší. Postupne sa tak zredukovalo množstvo situácií, v ktorých si dovolil ísť do vody. Pokojné more bolo v poriadku. Potom už len úplne pokojné. A napokon bolo jednoduchšie zostať na brehu.

Tri veci, ktoré ho dostali späť

Russell neskôr pochopil, že návrat nebude až tak ľahký. Nepôjde o jeden zázračný moment, keď strach jednoducho zmizne. Musel s ním pracovať postupne.

Prvou lekciou bola trpezlivosť. Nie s okolím, ale so sebou. Prežiť katastrofu totiž ešte neznamená, že sa cez ňu človek psychicky dostal. Eufória zo samotného prežitia vyprchá a potom prichádza oveľa komplikovanejšia časť, ktorou je návrat do bežného života.

Druhou bola odolnosť. Strachu sa nesnažil vyhnúť za každú cenu. Začal ho pozorovať, podobne ako kedysi sledoval vlny. Namiesto otázky „Ako sa ho zbavím?“ sa postupne učil, ako byť v jeho prítomnosti.

Najdôležitejšia však bola tretia vec, ktorou podľa neho boli vzťahy s ľuďmi. Russell si uvedomil, že trauma sa nedá vyriešiť osamote. Rozhovor, priznanie neistoty alebo obyčajná prosba o pomoc môžu byť rovnako dôležité ako fyzická rehabilitácia.

Stačilo jedno „poď so mnou“

Zlom prišiel prekvapivo jednoducho. Russell oslovil kolegu a kamaráta zo záchranárskeho segmentu a požiadal ho, aby s ním išiel do vody. Potreboval zálohu. Potreboval vedieť, že tam nebude sám.

V jeho hlave to bola obrovská požiadavka. Cítil pri tom takmer neistotu. Odpoveďou však bolo len úplne obyčajné „jasné“. A vstúpil do vody.

Mozog kričal, aby sa otočil. Sledoval vlny, prúd aj kamaráta. Srdce mu bilo ako splašené. Napriek tomu doplával späť. A potom sa stalo niečo zvláštne.

Keď sa otočil k oceánu, vyzeral inak. Nie preto, že by sa zmenilo more. Zmenil sa jeho pohľad naň. Druhý pokus bol o niečo ľahší. Potom prišiel ďalší a ďalší.

Rok po príhode sa vrátil tam, kde sa to celé začalo

O rok neskôr mu neurológ oznámil, že jeho riziko sa vrátilo na bežnú úroveň. Russell sa následne pustil do ďalšej výzvy, ktorou bol začiatok prípravy na prácu operátora záchranárskeho vodného skútra.

Pri tréningoch sa opäť dostával do stresových situácií. Tentoraz však už vedel, že strach nemusí byť synonymom úteku.

Jeho príbeh tak napokon nie je len o mozgovej príhode ani o oceáne. Je o tom, čo sa stane, keď človek prežije niečo, čo mu rozbije predstavu o vlastnej bezpečnosti. Niektoré veci sa totiž po traume nevracajú do pôvodného stavu jediným rozhodnutím. Vracajú sa krok za krokom.