Ces­to­vať, foto­gra­fo­vať a blo­go­vať. Alex pat­rí medzi Slo­vá­kov, kto­rí si život uží­va­jú

Tatiana Blazseková. / 10. júna 2016 / Rozhovory

Aleš, ale­bo Alex, ako ho pozna­jú v zahra­ni­čí, je mla­dý Slo­vák, pre kto­ré­ho sa det­ské sny a záľu­by sta­li povo­la­ním. Je ces­to­va­teľ.

Či už bráz­di ces­ty naprieč Slo­ven­skom ale­bo kde­koľ­vek na sve­te, život je pre neho kaž­do­den­nou výzvou. Jeho foto­gra­fie, člán­ky či blog sú dôka­zom toho, že svet je krás­ne mies­to, či už ste v Nepá­le, Argen­tí­ne ale­bo v Kysuc­kom Novom Mes­te.

Národný-Park-Dunas-de-Salinas-Dominikánska-Republika

Čo vám ako prvé prí­de na um, keď sa povie slo­vo ces­to­va­nie?

Slo­bo­da. Vždy keď sa zaobe­rám myš­lien­kou ces­to­va­nia ale­bo hoci­čím spo­je­ným s tou­to témou, tak mám v hla­ve nie­čo, ako mete­oric­ký roj. Avšak namies­to spo­mí­na­ných mete­orov sa mi v hla­ve nahá­ňa­jú myš­lien­ky. Ces­to­va­nie je pre mňa obrov­skou a zrej­me aj naj­väč­šou ško­lou živo­ta. Na ces­tách som sa naučil to, ako si vážiť kaž­do­den­né malič­kos­ti, ako sa sprá­vať k dru­hým, ako sa tešiť z toho, čo mám, ale aj to, ako sní­vať o tom, čo chcem mať. Kaž­dá ces­ta je iná a len ja ju môžem zme­niť na jedi­neč­nú. Je jed­no, či si idem kúpiť nie­čo na raňaj­ky do obcho­du v mes­te, kde bývam, ale­bo či idem na výlet nie­kde na dru­hú stra­nu zeme­gu­le. Sta­čí mať otvo­re­né oči a vní­mať to, čo nám život ponú­ka kaž­dý deň.

Machu-Picchu-Peru

Kto­ré kra­ji­ny boli vašim spl­ne­ným snom a aké sú vaše ces­to­va­teľ­ské plá­ny na rok 2016?

Medzi spl­ne­né ces­to­va­teľ­ské sny jed­no­znač­ne pat­rí Čile a Japon­sko. Môj zoznam štá­tov, o kto­rých sní­vam sa tak zas zúžil o dve kra­ji­ny, no nie na dlho, pre­to­že ich nahra­di­li ďal­šie. Tak­že ťaž­ko pove­dať, či bude mať ten­to zoznam nie­ke­dy koniec. Čo sa týka plá­nov na aktu­ál­ny rok, tak chcem opäť vidieť viac. Na pre­lo­me rokov sme ces­to­va­li po Viet­na­me a pred pár dňa­mi sme sa vrá­ti­li z Japon­ska. Momen­tál­ne žijem na Tai­wa­ne, tak­že všet­ky ces­ty rea­li­zu­jem na tom­to ostro­ve a v oko­li­tých kra­ji­nách. Avšak, v lete sa po roku chys­tám na pár týž­dňov domov na Slo­ven­sko a ces­tu nech­ce­me pre­mr­hať sede­ním v lie­tad­le. Nie­čo urči­te naplá­nu­je­me a isto náj­de­me mies­to, kde sa zasta­ví­me na pár dní.

Zlatý chrám Kyoto Japonsko

Pre­fe­ru­je­te sólo ces­ty, či ces­tu­je­te vždy s nie­kým? Aké sú pod­ľa vás výho­dy a nevý­ho­dy oboch variant?

Nie­ke­dy ces­tu­jem sám, nie­ke­dy s kama­rát­mi, no momen­tál­ne je to naj­čas­tej­šie spo­lu s mojou pria­teľ­kou. V tom­to sme sa „našli“, lebo oba­ja milu­je­me prí­ro­du. Avšak na ces­tách nie je nikdy núdza o to stret­núť ďal­ších ľudí, kto­rí sa tiež tak­to mota­jú po našej pla­né­te. Všet­ko má svo­je výho­dy, ale aj nevý­ho­dy. Výho­da indi­vi­du­ál­ne­ho ces­to­va­nia je naj­mä v tom, že mám čas pre seba a svo­je myš­lien­ky. Môžem si tak v hla­ve dať všet­ko dopo­riad­ku. Je to taká psy­cho­hy­gie­na.

Ako som spo­mí­nal, sú tu aj nevý­ho­dy. Vždy mám obrov­skú radosť, keď sa dosta­nem na neja­ké krás­ne mies­to na Zemi, spl­ním si sen ale­bo zaži­jem nie­čo naozaj skve­lé. Vte­dy sa vo mne pre­ja­ví taká obrov­ská radosť, kto­rú si nech­cem nechať sám pre seba. Naj­rad­šej by som ju zdie­ľal s celým sve­tom. Nie pre­to, aby mi to nie­kto závi­del, ale pre­to, lebo verím, že radosť, pozi­tív­ne myš­lien­ky a smiech sú veľ­mi „nákaz­li­vé cho­ro­by“. No ak na danom mies­te nikto so mnou nie je, tak si tam len tak spo­koj­ne poska­ku­jem vykri­ku­jem a teším sa zo všet­ké­ho sám. Mies­to toho, by som sa o túto radosť s nie­kým rad­šej pode­lil.

Naopak ces­to­va­nie vo dvo­j­ici ale­bo v sku­pin­ke ľudí je výhod­né v tom, že sa máte s kým pode­liť nie len o svo­je rados­ti, ale aj o to, čo vás trá­pi. Takis­to, ak je na ostat­ných v sku­pi­ne spo­ľah, tak sa dá ľah­šie ces­to­vať. Je však veľ­mi dôle­ži­té, aby boli spo­lu­ces­tu­jú­ci na „rov­na­kej vlne“. Asi nie je nič hor­šie, ako trá­viť čas na ces­tách s nie­kým, kto je cel­kom odliš­ný a vidí svet úpl­ne inak. Taká­to ces­ta väč­ši­nou nedo­pad­ne dob­re. Slavin-Bratislava

Ako sa člo­vek sta­ne „pro­fi“ ces­to­va­te­ľom?

Neviem. Ani ja ním nie som. Ces­tu­jem naj­mä kvô­li tomu, lebo ma to napĺňa. Je to moja vášeň, hob­by, lás­ka. Je to nie­čo, ako kli­ni­ka pre moju dušu. Na ces­tách sa sna­žím doku­men­to­vať mies­ta, kde sa mi poda­ri­lo dostať a potom ich násled­ne šíriť medzi ľudí. Robím to pre­to, lebo chcem aby aj ostat­ní ľudia vide­li, že svet je krás­ny. Svet je jedi­neč­ný a magic­ký. Nie­kto nám dal ten obrov­ský dar, aby sme to všet­ko moh­li vidieť a zažiť. Veľa­krát si to vôbec neuve­do­mu­je­me a tvá­ri­me sa, ako­by to bolo naopak. Ako­by svet mal ďako­vať nám za to, že tu sme. To však nie je dob­ré. Tak, ako sme my potre­bo­va­li prí­ro­du po stá­ro­čia, tak aj prí­ro­da potre­bu­je nás. Obzvlášť v tom­to obdo­bí, kto­ré panu­je na sve­te. Je to naša povin­nosť vrá­tiť jej to, čo nám po toľ­ké roky nezišt­ne dáva­la. Avšak kaž­dý musí­me poze­rať sám na seba a začať od seba.

Banánové plantáže na riečnom ostrove An Binh Vietnam

Počas vašich ciest sa venu­je­te foto­gra­fo­va­niu. Kto­ré foto­gra­fie sú pre vás naj­cen­nej­šie?

Áno, ako som už spo­mí­nal, tak foto­gra­fo­va­nie a ces­to­va­nie sú s mojim živo­tom veľ­mi úzko spä­té. Ťaž­ko pove­dať, kto­ré foto­gra­fie sú naj­cen­nej­šie. Je ich veľa, kto­ré sa mi páčia. Avšak vždy mám obrov­skú radosť, keď mi nie­kto povie ale­bo napí­še, že v ňom moja foto­gra­fia vyvo­la­la pozi­tív­nu emó­ciu. To je pre mňa tá naj­väč­šia cena za úsi­lie, kto­ré som vyna­lo­žil na to, aby tá fot­ka vznik­la.

Petra-Jordánsko

V roku 2015 ste zís­ka­li oce­ne­nie Blo­ger roka. Ces­to­va­nie a písa­nie k sebe ako­si pat­ria. Čo pre vás zna­me­ná písa­nie?

Áno, minu­lý rok sa mi poda­ri­lo vyhrať v kate­gó­rií ces­to­va­nie. Nie­kto si mož­no povie, že to nič nezna­me­ná a veľa ľudí ani nevie, čo to bola za súťaž. Pre mňa to však malo obrov­ský význam. Ešte aj dnes sa z toho stá­le úprim­ne teším. Foto­gra­fo­va­nie je pre mňa sku­toč­nou váš­ňou. Je to však len polo­vi­ca prí­be­hu. Na výsled­nú fot­ku sa poze­rá nie­kto, kto na danom mies­te nebol, inak, ako ja. Ja viem pres­ne, ako daný záber vzni­kol, no nie vždy sa to dá do foto­gra­fie zakom­po­no­vať. Prá­ve pre­to je úžas­né spo­je­nie foto­gra­fo­va­nia a písa­nia. Môžem tak opí­sať svo­je poci­ty, myš­lien­ky, doj­my, chu­te, vône… Môžem tak foto­gra­fii pri­dať ďal­ší roz­mer a pove­dať o nej viac, ako je na samot­nej sním­ke. Nie­ke­dy sú moje poci­ty také sil­né, že ich ani nedo­ká­žem popí­sať. No pra­cu­jem na tom, aby som sa stá­le zlep­šo­val :-)

Banská-Štiavnica

Čo vás ces­to­va­nie nauči­lo o ľuďoch?

Ces­to­va­nie ma nenau­či­lo veľa len o ľuďoch, ale aj o celom sve­te. Vša­de sa dajú nájsť dob­rí ľudia, ale aj zlí, jedi­neč­ní, úžas­ní a zvlášt­ni záro­veň. Verím tomu, že ako je člo­vek vnú­tor­ne nala­de­ný, čo vyža­ru­je do svoj­ho oko­lia, to pri­ťa­hu­je k sebe napäť a vrá­ti sa mu to. Samoz­rej­me, že z času na čas sa sta­ne nie­čo, pri čom si povie­me: „toto som si neza­slú­žil“, ale aj to je nevy­hnu­té. Vo sve­te musí byť rov­no­vá­ha a musí­me si zažiť toho zrej­me viac. Asi len ťaž­ko by si člo­vek vážil stre­chu nad hla­vou, keby o ňu nikdy nepri­šiel. Pre­to sa zo všet­ké­ho sna­žím ponau­čiť a tiež mi trva­lo, kým som na to pri­šiel. Našťas­tie nikdy nie je na nič nesko­ro. Ani teraz…

Stre­tol som však aj takých ľudí, kto­rí vidia všet­ko „šedo – čier­ne“. Netre­ba ich odsu­dzo­vať. Vždy im rád podám pomoc­nú ruku, ak ma o to požia­da­jú. No musím dávať pozor na to, aby ma nestiah­li do „svoj­ho sve­ta“. Samoz­rej­me sa náj­du takí aj ona­kí. A tak to má asi byť. Našťas­tie je kaž­dý z nás iný. Aj pre­to máme na veče­ru kaž­dý iné jed­lo a na dru­hej stra­ne sto­la sedí iná žena, pria­teľ­ka, pria­teľ.

Národný-Park-Taroko-Taiwan

Veľa ľudí sa ces­to­va­nia bojí, tero­ris­tic­ké úto­ky, úno­sy, víru­sy.. Ako boju­je­te s pred­sud­ka­mi?

Ani sa neču­du­jem. Ľudia sú den­no­den­ne „masí­ro­va­ní“ zlý­mi sprá­va­mi, odstra­šu­jú­ci­mi uda­los­ťa­mi a potom logic­ky pod­lie­ha­jú stra­chu. Nech­cem pove­dať, že svet je ružo­vý, ale­bo že tre­ba pred zlý­mi veca­mi zatvá­rať oči, aby sme ich nevi­de­li. Prí­sun infor­má­cii tre­ba obmie­ňať, aby bol pomer tých zlých a dob­rých mini­mál­ne vyrov­na­ný. Nie je to jed­no­du­ché. Aj ja sám veľa­krát boju­jem s pred­sud­ka­mi. Avšak to, čo mi pomá­ha je opti­miz­mus. Sna­žím sa sústre­diť na to dob­ré. Na to krás­ne čo zaži­jem, čo ma čaká a čo chcem zažiť. Veľa­krát sa sta­ne nie­čo neplá­no­va­né, ale vždy sa z toho sna­žím ponau­čiť.

Hora Fuji Japonsko

Cez víkend bolo na Tai­wa­ne v mes­te, kde žije­me sil­né zeme­tra­se­nie. Neďa­le­ko od pane­lá­ku, kde býva­me aj my, sa zrú­til sko­ro taký istý. V jeho tros­kách zahy­nu­lo mno­ho ľudí a ešte aj teraz je tam stá­le mno­ho nezvest­ných, kto­rých sa sna­žia zachrá­niť. Ubeh­lo už pár dní, no ja si kaž­dý večer líham do poste­le s poci­tom stra­chu. Na sve­te sa dejú vša­de veci, kto­ré nás môžu vystra­šiť. Je jed­no, či to je povo­deň, epi­dé­mia, zeme­tra­se­nie ale­bo tero­riz­mus. Ak by sme sa chce­li všet­ké­mu vyhnúť, muse­li by sme zrej­me opus­tiť túto pla­né­tu, gala­xiu ale­bo mož­no aj celý ves­mír. Mys­lím, že jed­no­duch­ší spô­sob je zba­viť sa našich „démo­nov“, kto­rí sú zod­po­ved­ní za strach v kaž­dom jed­nom z nás. Teš­me sa zo živo­ta, aký máme, teš­me sa z kaž­dé­ho rána, kto­ré je pre nás nové a jedi­neč­né. Sme tu a to je hlav­né.

Má ces­to­va­teľ domov ale­bo sa cíti ako doma vša­de na sve­te?

Neviem, ako ostat­ní, ale ja sa cítim, ako doma vša­de tam, kde môžem robiť to, čo robím obvyk­le aj doma. Momen­tál­ne je tu na Tai­wa­ne Čín­sky Nový rok, ľudia nás pozý­va­jú na veče­ru do ich prí­byt­kov. Napriek tomu, že som u nich prvý­krát v živo­te, jem s ľuď­mi, kto­rých som pred tým nikdy nestre­tol a mož­no už ani nestret­nem, cítim sa ako­by som bol za sto­lom doma. Samoz­rej­me mamu, otca a najb­liž­šiu rodi­nu nena­hra­dí nič, no dôle­ži­té je tešiť sa z toho, čo máme a nie smú­tiť nad tým, čo nemá­me.

Národný-Park-Iguazú-Argentína

Zdroj foto­gra­fií: photoandtraveling.com

Pridať komentár (0)