Cestovať, fotografovať a blogovať. Alex patrí medzi Slovákov, ktorí si život užívajú

Tatiana Blazseková. / 10. júna 2016 / Rozhovory

Aleš, alebo  Alex, ako ho po­znajú v za­hra­ničí,  je mladý Slo­vák, pre kto­rého sa det­ské sny a zá­ľuby stali po­vo­la­ním. Je ces­to­va­teľ.

Či už brázdi cesty na­prieč Slo­ven­skom alebo kde­koľ­vek na svete, ži­vot je pre neho kaž­do­den­nou vý­zvou.  Jeho fo­to­gra­fie, články či blog sú dô­ka­zom toho, že svet je krásne miesto, či už ste v Ne­pále, Ar­gen­tíne alebo v Ky­suc­kom No­vom Meste.

Národný-Park-Dunas-de-Salinas-Dominikánska-Republika

Čo vám ako prvé príde na um, keď sa po­vie slovo ces­to­va­nie?

Slo­boda. Vždy keď sa za­obe­rám myš­lien­kou ces­to­va­nia alebo ho­ci­čím spo­je­ným s touto té­mou, tak mám v hlave niečo, ako me­te­orický roj. Av­šak na­miesto spo­mí­na­ných me­te­orov sa mi v hlave na­há­ňajú myš­lienky. Ces­to­va­nie je pre mňa ob­rov­skou a zrejme aj naj­väč­šou ško­lou ži­vota. Na ces­tách som sa na­učil to, ako si vá­žiť kaž­do­denné ma­lič­kosti, ako sa sprá­vať k dru­hým, ako sa te­šiť z toho, čo mám, ale aj to, ako sní­vať o tom, čo chcem mať. Každá cesta je iná a len ja ju mô­žem zme­niť na je­di­nečnú. Je jedno, či si idem kú­piť niečo na ra­ňajky do ob­chodu v meste, kde bý­vam, alebo či idem na vý­let nie­kde na druhú stranu ze­me­gule. Stačí mať ot­vo­rené oči a vní­mať to, čo nám ži­vot po­núka každý deň.

Machu-Picchu-Peru

Ktoré kra­jiny boli va­šim spl­ne­ným snom a aké sú vaše ces­to­va­teľ­ské plány na rok 2016?

Me­dzi spl­nené ces­to­va­teľ­ské sny jed­no­značne patrí Čile a Ja­pon­sko. Môj zo­znam štá­tov, o kto­rých sní­vam sa tak zas zú­žil o dve kra­jiny, no nie na dlho, pre­tože ich na­hra­dili ďal­šie. Takže ťažko po­ve­dať, či bude mať tento zo­znam nie­kedy ko­niec. Čo sa týka plá­nov na ak­tu­álny rok, tak chcem opäť vi­dieť viac. Na pre­lome ro­kov sme ces­to­vali po Viet­name a pred pár dňami sme sa vrá­tili z Ja­pon­ska. Mo­men­tálne ži­jem na Tai­wane, takže všetky cesty re­a­li­zu­jem na tomto os­trove a v oko­li­tých kra­ji­nách. Av­šak, v lete sa po roku chys­tám na pár týž­dňov do­mov na Slo­ven­sko a cestu nech­ceme pre­mr­hať se­de­ním v lie­tadle. Niečo ur­čite na­plá­nu­jeme a isto náj­deme miesto, kde sa za­sta­víme na pár dní.

Zlatý chrám Kyoto Japonsko

Pre­fe­ru­jete sólo cesty, či ces­tu­jete vždy s nie­kým? Aké sú podľa vás vý­hody a ne­vý­hody oboch va­riant?

Nie­kedy ces­tu­jem sám, nie­kedy s ka­ma­rátmi, no mo­men­tálne je to naj­čas­tej­šie spolu s mo­jou pria­teľ­kou. V tomto sme sa „na­šli“, lebo obaja mi­lu­jeme prí­rodu. Av­šak na ces­tách nie je ni­kdy nú­dza o to stret­núť ďal­ších ľudí, ktorí sa tiež takto mo­tajú po na­šej pla­néte. Všetko má svoje vý­hody, ale aj ne­vý­hody. Vý­hoda in­di­vi­du­ál­neho ces­to­va­nia je najmä v tom, že mám čas pre seba a svoje myš­lienky. Mô­žem si tak v hlave dať všetko do­po­riadku. Je to taká psy­cho­hy­giena.

Ako som spo­mí­nal, sú tu aj ne­vý­hody. Vždy mám ob­rov­skú ra­dosť, keď sa do­sta­nem na ne­jaké krásne miesto na Zemi, spl­ním si sen alebo za­ži­jem niečo na­ozaj skvelé. Vtedy sa vo mne pre­javí taká ob­rov­ská ra­dosť, ktorú si nech­cem ne­chať sám pre seba. Naj­rad­šej by som ju zdie­ľal s ce­lým sve­tom. Nie preto, aby mi to nie­kto zá­vi­del, ale preto, lebo ve­rím, že ra­dosť, po­zi­tívne myš­lienky a smiech sú veľmi „ná­kaz­livé cho­roby“. No ak na da­nom mieste ni­kto so mnou nie je, tak si tam len tak spo­kojne po­ska­ku­jem vy­kri­ku­jem a te­ším sa zo všet­kého sám. Miesto toho, by som sa o túto ra­dosť s nie­kým rad­šej po­de­lil.

Na­opak ces­to­va­nie vo dvo­j­ici alebo v sku­pinke ľudí  je vý­hodné v tom, že sa máte s kým po­de­liť nie len o svoje ra­dosti, ale aj o to, čo vás trápi. Ta­kisto, ak je na os­tat­ných v sku­pine spo­ľah, tak sa dá ľah­šie ces­to­vať. Je však veľmi dô­le­žité, aby boli spo­lu­ces­tu­júci na „rov­na­kej vlne“. Asi nie je nič hor­šie, ako trá­viť čas na ces­tách s nie­kým, kto je cel­kom od­lišný a vidí svet úplne inak. Ta­káto cesta väč­ši­nou ne­do­padne dobre.                                                                 Slavin-Bratislava

Ako sa člo­vek stane „profi“ ces­to­va­te­ľom?

Ne­viem. Ani ja ním nie som. Ces­tu­jem najmä kvôli tomu, lebo ma to na­pĺňa. Je to moja vá­šeň, hobby, láska. Je to niečo, ako kli­nika pre moju dušu. Na ces­tách sa sna­žím do­ku­men­to­vať miesta, kde sa mi po­da­rilo do­stať a po­tom ich ná­sledne ší­riť me­dzi ľudí. Ro­bím to preto, lebo chcem aby aj os­tatní ľu­dia vi­deli, že svet je krásny. Svet je je­di­nečný a ma­gický. Nie­kto nám dal ten ob­rov­ský dar, aby sme to všetko mohli vi­dieť a za­žiť. Ve­ľa­krát si to vô­bec ne­uve­do­mu­jeme a tvá­rime sa, akoby to bolo na­opak. Akoby svet mal ďa­ko­vať nám za to, že tu sme. To však nie je dobré. Tak, ako sme my po­tre­bo­vali prí­rodu po stá­ro­čia, tak aj prí­roda po­tre­buje nás. Ob­zvlášť v tomto ob­dobí, ktoré pa­nuje na svete. Je to naša po­vin­nosť vrá­tiť jej to, čo nám po toľké roky ne­zištne dá­vala. Av­šak každý mu­síme po­ze­rať sám na seba a za­čať od seba.

Banánové plantáže na riečnom ostrove An Binh Vietnam

Po­čas va­šich ciest sa ve­nu­jete fo­to­gra­fo­va­niu. Ktoré fo­to­gra­fie sú pre vás naj­cen­nej­šie?

Áno, ako som už spo­mí­nal, tak fo­to­gra­fo­va­nie a ces­to­va­nie sú s mo­jim ži­vo­tom veľmi úzko späté. Ťažko po­ve­dať, ktoré fo­to­gra­fie sú naj­cen­nej­šie. Je ich veľa, ktoré sa mi pá­čia. Av­šak vždy mám ob­rov­skú ra­dosť, keď mi nie­kto po­vie alebo na­píše, že v ňom moja fo­to­gra­fia vy­vo­lala po­zi­tívnu emó­ciu. To je pre mňa tá naj­väč­šia cena za úsi­lie, ktoré som vy­na­lo­žil na to, aby tá fotka vznikla.

Petra-Jordánsko

V roku 2015 ste zís­kali oce­ne­nie Blo­ger roka. Ces­to­va­nie a pí­sa­nie k sebe akosi pat­ria. Čo pre vás zna­mená pí­sa­nie?

Áno, mi­nulý rok sa mi po­da­rilo vy­hrať v ka­te­gó­rií ces­to­va­nie. Nie­kto si možno po­vie, že to nič ne­zna­mená a veľa ľudí ani ne­vie, čo to bola za sú­ťaž. Pre mňa to však malo ob­rov­ský vý­znam. Ešte aj dnes sa z toho stále úp­rimne te­ším. Fo­to­gra­fo­va­nie je pre mňa sku­toč­nou váš­ňou. Je to však len po­lo­vica prí­behu. Na vý­slednú fotku sa po­zerá nie­kto, kto na da­nom mieste ne­bol, inak, ako ja. Ja viem presne, ako daný zá­ber vzni­kol, no nie vždy sa to dá do fo­to­gra­fie za­kom­po­no­vať. Práve preto je úžasné spo­je­nie fo­to­gra­fo­va­nia a pí­sa­nia. Mô­žem tak opí­sať svoje po­city, myš­lienky, dojmy, chute, vône… Mô­žem tak fo­to­gra­fii pri­dať ďalší roz­mer a po­ve­dať o nej viac, ako je na sa­mot­nej snímke. Nie­kedy sú moje po­city také silné, že ich ani ne­do­ká­žem po­pí­sať. No pra­cu­jem na tom, aby som sa stále zlep­šo­val :-)

Banská-Štiavnica

Čo vás ces­to­va­nie na­učilo o ľu­ďoch?

Ces­to­va­nie ma ne­nau­čilo veľa len o ľu­ďoch, ale aj o ce­lom svete. Všade sa dajú nájsť dobrí ľu­dia, ale aj zlí, je­di­neční, úžasní a zvláštni zá­ro­veň.  Ve­rím tomu, že ako je člo­vek vnú­torne na­la­dený, čo vy­ža­ruje do svojho oko­lia, to pri­ťa­huje k sebe na­päť a vráti sa mu to. Sa­moz­rejme, že z času na čas sa stane niečo, pri čom si po­vieme: „toto som si ne­za­slú­žil“, ale aj to je ne­vy­hnuté. Vo svete musí byť rov­no­váha a mu­síme si za­žiť toho zrejme viac. Asi len ťažko by si člo­vek  vá­žil stre­chu nad hla­vou, keby o ňu ni­kdy ne­pri­šiel. Preto sa zo všet­kého sna­žím po­nau­čiť a tiež mi trvalo, kým som na to pri­šiel. Na­šťas­tie ni­kdy nie je na nič ne­skoro.  Ani te­raz…

Stre­tol som však aj ta­kých ľudí, ktorí vi­dia všetko „šedo – čierne“. Ne­treba ich od­su­dzo­vať. Vždy im rád po­dám po­mocnú ruku, ak ma o to po­žia­dajú. No mu­sím dá­vať po­zor na to, aby ma ne­stiahli do „svojho sveta“. Sa­moz­rejme sa nájdu takí aj onakí. A tak to má asi byť. Na­šťas­tie je každý z nás iný. Aj preto máme na ve­čeru každý iné jedlo a na dru­hej strane stola sedí iná žena, pria­teľka, pria­teľ.

Národný-Park-Taroko-Taiwan

Veľa ľudí sa ces­to­va­nia bojí, te­ro­ris­tické útoky, únosy, ví­rusy.. Ako bo­ju­jete s pred­sud­kami?

Ani sa ne­ču­du­jem. Ľu­dia sú den­no­denne „ma­sí­ro­vaní“ zlými sprá­vami, od­stra­šu­jú­cimi uda­los­ťami a po­tom lo­gicky pod­lie­hajú stra­chu. Nech­cem po­ve­dať, že svet je ru­žový, alebo že treba pred zlými ve­cami za­tvá­rať oči, aby sme ich ne­vi­deli. Prí­sun in­for­má­cii treba ob­mie­ňať, aby bol po­mer tých zlých a dob­rých mi­ni­málne vy­rov­naný. Nie je to jed­no­du­ché. Aj ja sám ve­ľa­krát bo­ju­jem s pred­sud­kami. Av­šak to, čo mi po­máha je opti­miz­mus. Sna­žím sa sú­stre­diť na to dobré. Na to krásne čo za­ži­jem, čo ma čaká a  čo chcem za­žiť. Ve­ľa­krát sa stane niečo ne­plá­no­vané, ale vždy sa z toho sna­žím po­nau­čiť.

Hora Fuji Japonsko

 

Cez ví­kend bolo na Tai­wane v meste, kde ži­jeme silné ze­me­tra­se­nie. Ne­ďa­leko od pa­ne­láku, kde bý­vame aj my, sa zrú­til skoro taký istý. V jeho tros­kách za­hy­nulo mnoho ľudí a ešte aj te­raz je tam stále mnoho ne­zvest­ných, kto­rých sa sna­žia za­chrá­niť. Ubehlo už pár dní, no ja si každý ve­čer lí­ham do po­stele s po­ci­tom stra­chu. Na svete sa dejú všade veci, ktoré nás môžu vy­stra­šiť. Je jedno, či to je po­vo­deň, epi­dé­mia, ze­me­tra­se­nie alebo te­ro­riz­mus. Ak by sme sa chceli všet­kému vy­hnúť, mu­seli by sme zrejme opus­tiť túto pla­nétu, ga­la­xiu alebo možno aj celý ves­mír. Mys­lím, že jed­no­duchší spô­sob je zba­viť sa na­šich „dé­mo­nov“, ktorí sú zod­po­vední za strach v kaž­dom jed­nom z nás. Tešme sa zo ži­vota, aký máme, tešme sa z kaž­dého rána, ktoré je pre nás nové a je­di­nečné. Sme tu a to je hlavné.

 

Má ces­to­va­teľ do­mov alebo sa cíti ako doma všade na svete?

Ne­viem, ako os­tatní, ale ja sa cí­tim, ako doma všade tam, kde mô­žem ro­biť to, čo ro­bím ob­vykle aj doma. Mo­men­tálne je tu na Tai­wane Čín­sky Nový rok, ľu­dia nás po­zý­vajú na ve­čeru do ich prí­byt­kov. Na­priek tomu, že som u nich pr­vý­krát v ži­vote, jem s ľuďmi, kto­rých som pred tým ni­kdy ne­stre­tol a možno už ani ne­stret­nem, cí­tim sa akoby som bol za sto­lom doma. Sa­moz­rejme mamu, otca a najb­liž­šiu ro­dinu ne­na­hradí nič, no dô­le­žité je te­šiť sa z toho, čo máme a nie smú­tiť nad tým, čo ne­máme.

Národný-Park-Iguazú-Argentína

Zdroj fo­to­gra­fií: pho­to­andt­ra­ve­ling.com

Pridať komentár (0)