Chaos, žabí jed a rímske pamiatky: Jedna z najnebezpečnejších destinácií sveta ročne priláka 100 000 turistov

Kým iné destinácie ponúkajú komfort, Líbya stavia na surovej realite a zdá sa, že ani hrozba výbuchov či únosov neodrádza turistov od objavovania tejto krajiny. Podľa portálu Travel and Tour World ju ročne navštívi približne 100 000 turistov.

Extrémisti z ISIS a iných organizácií naďalej operujú na perifériách aj v samotných mestských centrách. Diplomatická pomoc je prakticky nedostupná, keďže zahraničné ambasády a konzuláty už dávno zatvorili svoje brány.

Napriek totálnej absencii bezpečnostných záruk sa Líbya čoraz častejšie objavuje v itinerároch cestovateľov, ktorých priťahuje fenomén tzv. „temného turizmu“.

Líbya počas turbulentných rokov

Líbya vstúpila do novej éry v septembri 1969, keď plukovník Muammar Kaddáfí zosadil kráľa Idrísa a nasmeroval krajinu na dráhu radikálnych zmien. Pod rúškom panarabizmu experimentoval s fúziami s inými arabskými krajinami, no zároveň zavádzal štátny socializmus. Znárodnil kľúčové odvetvia hospodárstva a ropu premenil na nástroj vlastnej moci.

Ako informuje BBC, vo februári 2011 vypukli v Bengházi masové protesty, ktoré sa rýchlo zmenili na ozbrojené povstanie. Mnohé mestá prešli pod kontrolu povstalcov, no Kaddáfího jednotky v západnej Líbyi zareagovali brutálnym protiútokom.

V marci toho istého roka Bezpečnostná rada OSN vyhlásila nad Líbyou bezletovú zónu a schválila vojenskú intervenciu. NATO prebralo velenie nad operáciou, ktorej cieľom bola ochrana civilného obyvateľstva. Povstalci dobyli územia, no Kaddáfího vojaci, lepšie vyzbrojení a koordinovaní, ich viackrát zatlačili späť. Napriek tomu získala opozičná Národná prechodná rada (NTC) čoraz väčšiu legitimitu.

V júli ju uznala Medzinárodná kontaktná skupina, v auguste padol Tripolis a Kaddáfí sa dal na útek. O mesiac neskôr sa k uznaniu novej líbyjskej autority pridala aj Africká únia. Kaddáfího útek skončil 20. októbra 2011 v Syrte, jeho rodnom meste, kde ho zajali a zabili povstalci. O tri dni neskôr NTC vyhlásila Líbyu za slobodnú krajinu a sľúbila prechod k demokracii.

Eufória však rýchlo vyprchala, keďže krajinu začali trieštiť mocenské ambície ozbrojených skupín. Namiesto mieru sa Líbya ponorila do dlhotrvajúcej anarchie, pričom politická mapa sa neustále prekresľuje podľa toho, kto práve ovláda územie, zbrane alebo ropné polia.

Kultúrne dedičstvo uprostred chaosu

Viaceré vlády, vrátane Spojených štátov a Spojeného kráľovstva, varujú pred cestou do Líbye a vydávajú najvyššie možné bezpečnostné výstrahy. Napriek tomu jej hranice ročne prekročí zhruba 100 000 zahraničných návštevníkov.

Americkí cestovatelia Hudson a Emily počas svojej návštevy Líbye v roku 2024 opisovali pocit relatívneho bezpečia, no otvorene priznali, že bez sprievodu ochranky by do krajiny necestovali. Nie každý však z Líbye odchádza iba s fotkami.

Britský cestovateľ Daniel Pinto sa počas stopovania dostal do rúk milície a strávil sedem hodín pripútaný k stene so zbraňou pri hlave. Napriek tomu hovorí, že by sa do Líbye opäť vrátil.

Vláda premiéra Dbeibu sa snaží navodiť dojem štátnej kontroly, no Líbyu naďalej trhá súboj medzi regionálnymi mocenskými blokmi, ozbrojenými skupinami a zahraničnými záujmami. Niektoré cesty, ktoré dnes vedú k pamiatkam, môžu zajtra končiť pri kontrolnom stanovišti neznámej milície.

Napriek všetkému si Líbya uchováva mimoriadne kultúrne dedičstvo, ktoré nevymizlo ani po desaťročiach nepokojov. Medzi najcennejšie pamiatky patrí Leptis Magna, perla rímskej architektúry a súčasť svetového dedičstva UNESCO, ktorá umožňuje nahliadnuť priamo do srdca niekdajšej rímskej veľkoleposti.

Okrem historických miest púta pozornosť aj Saharská púšť. Miestni sprievodcovia vedú cudzincov cez piesočné duny a ukazujú im, že aj v krajine poznačenej chaosom existujú miesta, kde stále vládne pokoj.

Čítajte viac z kategórie: Cestovanie