Cynizmus bez masky: Ako vyzerá Trumpov svetový poriadok, ktorý sa riadi jeho vlastnou morálkou (KOMENTÁR)

15. januára 2026 o 20:50

Cynizmus veľmocí tu bol vždy, no dnes je už oficiálnou Trumpovou politikou
Venezuela to ukázala, Grónsko môže pochovať NATO

TASR/AP

Cynizmus veľmocí tu bol vždy, no dnes je už oficiálnou Trumpovou politikou
Venezuela to ukázala, Grónsko môže pochovať NATO

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Keď Donald Trump v roku 2019 počas svojho prvého prezidentského mandátu prvýkrát verejne prehovoril o kúpe Grónska, väčšina sveta to považovala za politický výstrelok. Ak by bol človek sledujúci medzinárodné dianie od roku 2019 v kóme a prebudil by sa 12. januára 2026 a videl by, ako republikánsky kongresman Randy Fine predložil návrh zákona, ktorý by mohol umožniť anexiu Grónska a jeho prípadné prijatie za štát USA, isto by si ťukal na čelo, že ide o ďalší politický výstrelok.

Lenže mýlil by sa. Prečo? Americká invázia do Venezuely spolu s novými hrozbami anexie Grónska nám poskytuje jedinečnú príležitosť pozorovať, ako sa nám pred očami rozpadá doterajší medzinárodný právny systém.

Konanie bez pozlátka

Povojnový medzinárodný poriadok zakotvený v Charte OSN stál na suverenite štátov a na ochrane ľudských práv. V praxi však tento systém nefungoval úplne ideálne. Mocné štáty mohli pravidlá porušovať, pokiaľ si zachovali aspoň „zámienku“, že konajú v mene ochrany suverenity či ľudských práv.

Aj preto je dôležité rozlišovať medzi tým, čo štáty robili, a tým, ako to vysvetľovali. Na rozdiel od vojny amerického prezidenta Georgea W. Busha v Iraku, ktorú americkí diplomati prezentovali ako obranu ľudských práv a v oficiálnych vystúpeniach administratívy bolo zdôrazňované, že Irak má zbrane hromadného ničenia, ktoré môže použiť alebo poskytnúť teroristickým skupinám, a že je potrebné ho „odzbrojiť , invázia Donalda Trumpa do Venezuely a zajatie Nicolása Madura už neboli komunikované ako akt vyššieho princípu.

V USA predložili kontroverzný zákon o anexii Grónska. „Ak to neurobíme my, urobí to Rusko alebo Čína,“ tvrdí Trump

Naopak – Trumpovo konanie bolo otvorene založené na presvedčení, že USA majú nárok na venezuelskú ropu. Intervencia bola motivovaná ekonomickými záujmami a nadväzovala na Monroeovu doktrínu, americkú politiku z roku 1823, ktorá podporovala dominanciu USA na západnej pologuli.

„O Monroeovej doktríne sa toho popísalo veľa; stačí pripomenúť, že sa dlho považovala za nezlučiteľnú s princípmi sebaurčenia, zákazu použitia sily, územnej celistvosti a princípu nezasahovania. Ide o základné princípy moderného medzinárodného práva,“ píšu v blogu Európskeho časopisu medzinárodného práva Justina Uriburu, docentka medzinárodného práva na Manchesterskej univerzite a spoluriaditeľka Manchesterského centra medzinárodného práva, a Julian Arato, profesor práva na Právnickej fakulte Michiganskej univerzity.

Bol americký útok na Venezuelu agresiou?

Takmer okamžite po americkom útoku sa objavili aj tvrdé paralely, že Trumpova invázia do Venezuely je rovnakým zločinom agresie ako Putinova invázia na Ukrajinu.“ Odborník na medzinárodné právo Peter Rosputinský z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Mateja Bela v Banskej Bystrici si myslí, že daná veta môže byť vnímaná vo dvoch smeroch – právnom a faktickom (operačnom). „Oba prípady použitia sily zakladajú ozbrojený útok proti inému suverénnemu štátu, porušenie Charty OSN a medzinárodného obyčajového práva a taktiež predstavujú agresiu, avšak oba prípady boli uskutočnené odlišnými spôsobmi a s odlišnými motiváciami. Nič to nemení na skutočnosti, že ide o jeden a ten istý druh porušenia medzinárodného práva, t. j. agresiu,“ ozrejmuje.

Dnes USA kritizujú podobné porušenia zo strany Ruska (napr. invázia na Ukrajinu), čo ukazuje, že dvojité štandardy nie sú výlučne americkým fenoménom, ale globálnym problémom mocností.

Maják nádeje, ktorý nesvieti

Prečo sú teraz mnohí v šoku? Pri Spojených štátoch sme si akosi zvykli na spomínané „vznešené ideály“. Už prví puritánski osadníci v 17. storočí videli Ameriku ako „mesto na kopci“ – projekt, ktorý má byť príkladom pre celý svet. Práve z tejto tradície vyrástol jazyk americkej výnimočnosti a predstava, že Spojené štáty majú osobitné poslanie šíriť slobodu a správny politický poriadok. No americká zahraničná politika už v minulosti opakovane balansovala medzi jazykom hodnôt a tvrdým presadzovaním záujmov.

Akonáhle USA dosiahli rozšírenie svojich hodnôt a celkového politického systému naprieč Severnou Amerikou, vytvoril sa priestor a základ pre expanziu aj mimo toto územie.

Tento trend označovania svojich hodnôt a spôsobu ako výnimočných a univerzálnych, a potreba ich šírenia sprevádzala zahraničnú politiku USA do dnešných dní.

KOMENTÁR: Žiadna „vojna o ropu“. Trump v Caracase netrafil Madura, dáva šach-mat Pekingu

Samozrejme, s výnimkami, a to v čase „moderného medzinárodného práva“, ako „Banana wars“ a United Fruit v Guatemale. V roku 1954 CIA s podporou záujmov americkej spoločnosti United Fruit Company zorganizovala prevrat, ktorý zvrhol demokraticky zvoleného prezidenta Jacoba Árbenza po tom, čo jeho pozemková reforma zasiahla rozsiahle pozemkové vlastníctvo tejto firmy. Alebo pri prevrate v Iráne v roku 1953 po znárodnení ropy, alebo pri podpore operácií, ktoré mali zabrániť strate vplyvu v strategických regiónoch.

Podobne to bolo v Kongu. V roku 1960 bol demokraticky zvoleným premiérom v Kongu Lumumba. Bývalí kolonisti však stále ťažili z nerastného bohatstva krajiny. Lumumba zastával názor, že konžské bohatstvo patrí obyvateľom Konga, preto sa obrátil na USA ako na „maják nádeje“. Spojené štáty mu však odmietli pomôcť, pretože by to bola hrozba pre obchodníkov. Nakoniec požiadal o pomoc ZSSR. Následne bol zatknutý a eliminovaný, pričom jeho odstránenie prebehlo s priamou účasťou Belgicka a za situácie, keď USA mali jasný záujem na tom, aby z politickej mapy zmizol.

Koniec NATO?

Či už išlo o zásahy v Iráne, Guatemale alebo Kongu, západní lídri na ne zväčša reagovali predvídateľne: vyhláseniami o potrebe rešpektovať medzinárodné právo a suverenitu štátov. Lenže pri Grónsku už nejde o ďalší vzdialený konflikt, ktorý sa dá uzavrieť do diplomatickej frázy. Ide o otázku, či si veľmoc môže nárokovať územie vlastného spojenca – a čo potom ešte znamená NATO.

Ako to už Grónsko a Dánsko niekoľkokrát deklarovali, Grónsko nie je na predaj. Hoci viceprezident Rubio povedal Kongresu, že cieľom administratívy je nakoniec kúpiť Grónsko. Nie je však na trhu. Ak Trump blafuje a nie je pripravený použiť silu, dohodu neuzavrie. Ak však na obsadenie Grónska použije americkú armádu, bude to znamenať koniec Severoatlantickej aliancie.

V tej chvíli by Spojené štáty prestali byť garantom povojnového poriadku a zaradili by sa medzi mocnosti, ktoré si berú územie silou. A to je bod zlomu: nie preto, že by sa svet stal cynickým až teraz, ale preto, že by sa cynizmus stal oficiálnym pravidlom. Veď medzičasom sám americký prezident stihol v rozhovore pre New York Times povedať, že nepotrebuje medzinárodné právo a že jeho moc je obmedzená iba jeho „vlastnou morálkou“.

Slovami amerického politológa Williama A. Galstona: „Nech už bola naša povojnová obrana medzinárodných noriem akokoľvek nedokonalá, posilňovala nás po celé generácie. Pripojenie sa k tímu „právo silnejšieho“ nás oslabí, nech už sú to krátkodobé výhody akékoľvek.“

Komentár vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú postoje celej redakcie.

Čítaj viac z kategórie: Zo sveta