Európa hľadá obranu aj mimo NATO. Poľský minister varuje, že si to vyžiada veľké zmeny

Európske štáty čoraz otvorenejšie hovoria o tom, čo by sa stalo, keby bola niektorá z krajín Únie napadnutá a pomoc zo strany NATO by už nebola taká samozrejmá ako v minulosti. Dôvodom sú rastúce pochybnosti o tom, či by sa prezident Donald Trump držal záväzkov aliancie rovnako pevne ako jeho predchodcovia.

Práve preto sa v Bruseli aj v členských štátoch začína vážnejšie diskutovať o článku 42.7 Lisabonskej zmluvy, ktorý členským krajinám EÚ ukladá povinnosť pomôcť napadnutému štátu vojensky, humanitárne aj finančne.

Podľa denníka New York Times bol tento článok dlhé roky skôr teoretickou poistkou než reálne používaným nástrojom. Aktivovaný bol iba raz, keď ho Francúzsko využilo po teroristických útokoch v Paríži v roku 2015. Teraz sa však situácia mení. V EÚ rastie pocit, že Európa musí byť pripravená brániť sa s menšou americkou podporou, ak by sa transatlantické vzťahy ďalej oslabovali.

Zabudnutá klauzula sa vracia do centra pozornosti

Podľa denníka Politico sa európski diplomati snažia zistiť, ako by článok 42.7 fungoval v praxi počas krízy. Na papieri pôsobí silno, pretože štátom prikazuje pomôcť napadnutému členovi všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii. V skutočnosti však dlho nebolo jasné, kto by rozhodoval, kto by velil a ako rýchlo by sa vôbec dali jednotlivé krajiny zladiť.

Aj preto sa pripravujú modelové cvičenia a pracovné návrhy, ktoré majú ukázať, ako by Únia reagovala, keby niektorý štát pomoc skutočne spustil.

Cyperský prezident Nikos Christodoulides podľa New York Times povedal, že Európska komisia pripraví plán reakcie pre prípad, že členská krajina článok aktivuje. V praxi tak nejde len o právnu debatu, ale o snahu premeniť všeobecný záväzok na konkrétny postup.

Varšava upozorňuje na tvrdú realitu

Najtvrdšie pochybnosti zaznievajú z Poľska. Minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski podľa New York Times otvorene hovorí, že bez zmeny zmlúv sa vážna európska obrana budovať nedá. „Nemôžete robiť serióznu európsku obranu bez zmeny zmlúv a teraz je to nedosiahnuteľné,“ vyhlásil.

zdroj: TASR/PAP

Sikorski upozorňuje na viacero praktických problémov. Európska únia dnes nemôže zo svojho rozpočtu financovať vojenské operácie a členské krajiny sa zdráhajú posielať vojakov a peniaze do misie, nad ktorou nemajú priamu kontrolu. Každý štát má navyše vlastné zákonné obmedzenia, vlastné pravidlá nasadenia a často aj odlišný pohľad na to, čo je ešte obrana a čo už vstup do vojny.

Poľský minister išiel ešte ďalej, keď podľa New York Times povedal „Zúfam si nad tým, čo všetko sa ešte musí stať, aby sme obranu začali brať vážne.“ Táto veta dobre vystihuje nervozitu časti európskych vlád, ktoré cítia, že bezpečnostné prostredie sa mení rýchlejšie, než sa menia európske inštitúcie.

NATO zostáva základ, Brusel nechce vyslať zlý signál

Hoci sa v Bruseli hovorí viac o vlastnej obrannej klauzule, viacero krajín, najmä tie bližšie k Rusku, nechce, aby to pôsobilo ako náhrada NATO. Podľa Politico lotyšský minister obrany Andris Sprūds zdôraznil, že snahy EÚ sú vítané, ale musia byť v súlade s článkom 5 NATO, nie v súťaži s ním.

Estónsky minister obrany Hanno Pevkur označil článok 5 za „základ kolektívnej bezpečnosti“ a článok 42.7 za „dôležitý prejav európskej solidarity“.

Rozdiel je pritom zásadný. NATO je organizácia vytvorená priamo pre obranu, má vybudované velenie, spoločné plánovanie a armády, ktoré spolu desaťročia cvičia. Európska únia je omnoho širší a zložitejší politický celok, v ktorom sa rozhodovanie hľadá ťažšie. Aj preto podľa New York Times viacerí analytici pochybujú, že by sa európska bezpečnosť dala efektívne riadiť iba cez štruktúry Únie.

Európa skúša novú poistku, ale bez veľkých ilúzií

Naliehavosť celej debaty zvýšili aj nedávne udalosti. Podľa Politico Cyprus po útokoch iránskych dronov článok 42.7 neaktivoval, no pomoc od viacerých európskych štátov napriek tomu prišla. Práve takéto situácie ukazujú, že solidarita existuje, no pravidlá jej fungovania sú stále nejasné.

Podľa New York Times rastie aj záujem o širšie európske formáty spolupráce, napríklad o koalície ochotných krajín, ktoré by vedeli konať rýchlejšie než celá Únia. Zároveň však platí, že čím viac bude EÚ hovoriť o vlastnej obrane, tým citlivejšia bude otázka, ako to vníma Washington.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie