KOMENTÁR: Ako sa z disciplinovaného národa z 1. vlny stal národ, ktorý je rozdelený ako nikdy predtým

December 2019

December, ktorý sa od tých predošlých ničím zásadným nelíšil. Klasický predvianočný stres vystriedali pokojné vianočné sviatky, ktoré sme strávili v kruhu svojich najbližších. Bez akýchkoľvek obmedzení sme mohli cestovať a navštíviť svojich rodičov či starých rodičov. Ani nás len nenapadlo pomyslieť na to, že niekedy v budúcnosti budeme musieť pri ich návšteve použiť rúško a dezinfekčný gél. Vo veľmi blízkej budúcnosti…

Január 2020

Svet sa 1. januára prebral do nového desaťročia. Po každoročných bujarých oslavách Nového roka sa na Slovensku stále nič zásadné nedialo. V médiách sa ukázalo zopár správ o nejakom záhadnom koronavíruse, no väčšina ľudí tomu nevenovala obzvlášť veľkú pozornosť. Veď sa nás to netýkalo, tak načo by aj? Oveľa aktuálnejšie pre nás boli blížiace sa voľby, ktoré prehlušili všetko ostatné. Koncom mesiaca sa však začalo všetko meniť…

Február 2020

Vo februári nastal obrovský zvrat. Médiá doslova zaplavili správy o šíriacom sa koronavíruse, ktorý po sebe v jednotlivých krajinách zanecháva doslova spúšť, ktorá neničí len ekonomiku, ale v prvom rade ničí a berie ľudské životy. Začíname vnímať, čo sa deje vo Wu-chane, a našej pozornosti neuniká ani to, čomu začína čeliť Taliansko či Španielsko. Situácia začína byť vážna, no stále ide akosi mimo nás. Internet je preto stále plný vtipov a o netopierích polievkach či o príznakoch, ktoré koronavírus sprevádzajú. 

Marec 2020

6. marec, 2020. Deň, kedy sa na Slovensku všetko zmenilo. Zaznamenali sme prvý potvrdený prípad ochorenia COVID-19. Išlo o muža, ktorého nakazil jeho syn. Ten bol následne bol identifikovaný ako pacient 0. Tu sa situácia razom zmenila a život na Slovensku sa obrátil naruby. 

Väčšine ľudí už do smiechu nebolo a uvedomovali sme si, že táto hrozba je reálna. Zatiaľčo sa na Slovensku prijali prísne bezpečnostné opatrenia, v médiách sme mohli sledovať, ako sa situáciou boria už spomínaní Taliani či Španieli. Absolútne nezvládnutá situácia u nich viedla k tisíckam mŕtvych, ktorí boli pochovávaní v masových hroboch. 

Našťastie sa nám podarilo zomknúť a disciplinovanosť ľudí viedla k tomu, že situáciu sme zvládli veľmi dobre. 

Väčšina ľudí nemala problém s nosením rúška. 

Väčšina ľudí nemala problém s dezinfekciou rúk.

Väčšina ľudí pochopila, prečo nemáme navštevovať starších členov rodiny či ľudí s oslabenou imunitou. 

Väčšina ľudí rozumela tomu, že sa máme stretávať menej, aby sme sa ešte niekedy vôbec stretnúť mohli. 

Väčšina ľudí pochopila, že ide o reálne ochorenie, nie o hoax, za ktorého šírenie platia Bill Gates či George Soros. 

O 19:00 sme vychádzali na balkóny a do okien a tlieskali sme zdravotníkom, ktorí stáli v prvej línii a pomáhali desiatkam chorých a ich rodinám.

zdroj: Unsplash/Claudio Schwarz | @purzlbaum

Október 2020

Október, 2020. Dnes je už ale situácia úplne iná…

Až priveľa ľudí má problém s nosením rúška. Vraj pod ním nevedia dýchať, je to “zbytočný kus handry”, a vdychovaním vlastného CO2 im plesnivejú pľúca.

Až priveľa ľudí má problém s dezinfekciou rúk. Vraj im vysúša ruky, čo je v tomto ročnom období nepríjemné, a vraj je to aj tak zbytočné. 

Až priveľa ľudí už nechápe tomu, že návšteva staršieho člena rodiny či človeka s oslabenou imunitou môže byť jeho poslednou návštevou. Nechcú si pripustiť, že prenášačom ochorenia môže byť ktokoľvek, a na živote tým môže ohroziť tých najslabších. 

Až priveľa ľudí už nerozumie tomu, prečo sa máme stretávať menej. 

Až priveľa ľudí si myslí, že koronavírus je hoax, alebo ochorenie, ktoré doma po nociach na kolene vytvoril George Soros alebo Bill Gates. Veria tomu, že testovanie je škodlivé, a striktne odmietajú vakcínu, pretože nás pri nej začipujú. 

Zdravotníkom už netlieska absolútne nikto, a to napriek tomu, že sú v oveľa náročnejšej situácii, než v akej boli v marci – denne totiž nepribúdajú desiatky, ale tisícky nakazených. Oveľa viac ako naše zdravotníctvo však trápia ľudí obmedzenia týkajúce sa krčiem a diskoték. 

Zvrat, ktorý za cca pol roka nastal, je nielen šokujúci, ale v prvom rade smutný a nebezpečný. Za 6-7 mesiacov sa pomaly z každého druhého Slováka stal vysokoškolsky vzdelaný virológ, infektológ či epidemiológ, ktorý vie o danej téme viac ako ľudia, ktorí sa tejto oblasti profesionálne venujú desiatky rokov. 

Čo sa vlastne stalo? Naozaj sme zrazu ostali tak ľahostajní? Alebo sa ľudia presýtili informáciami o tomto ochorení? Alebo ide o starú známu teóriu, ktorá hovorí o tom, že každý hnev je len zakrytý strach?

Možno. A možno z každého niečo. Faktom však je, že úlohu v tomto obrate postojov určite zohráva aj naša krátka pamäť (pre Slovákov tak typická, čo môžeme sledovať na politickej scéne už celé roky). 

To, čo sa deje v susednom Česku, a pred čím si tak úspešne zakrývame oči, je zdvihnutým varovným prstom. Aktuálne máme „náskok” 2-3 týždne, takže ešte stále máme aspoň aký-taký priestor odvrátiť ten najhorší možný scenár. Scenár, ktorý sa v marci odohrával v Španielsku či v Taliansku, a scenár, ktorý môžeme aktuálne sledovať v priamom prenose v Česku. 

Na škodu by teda v aktuálnej situácii určite nebolo utíšiť svoje ego a hľadieť nie na seba, ale na tých najzraniteľnejších. Tí totiž na ľahostajnosť druhých doplácajú najviac.

Všetko, čo musíme spraviť, je obnoviť si pamäť… To najhoršie totiž ani zďaleka nie je za nami, je to ešte len pred nami. A je len a len na nás, ako to zvládneme.