KOMENTÁR Milana Kulkovského: Nebol to štát, kto spoločnosť rozdelil na očkovaných a neočkovaných. Rozdelili sme sa my

Autor je primár interného oddelenia NSP v Považskej Bystrici.

Život nie je čiernobiely. Naučili sme sa deliť veci na dobré a zlé a pravdepodobnosť prelínania týchto dvoch alternatív často nie sme ochotní akceptovať. Mrzí ma, kam nás koronakríza dohnala. Mnohí z nás, bez hanby priznám, že aj ja, sme sa často správali ako potkany zahnané do kúta. Problém je v tom, že nám konanie oponentov ani nedávalo inú možnosť. Proti útoku sme sa bránili útokom.

Nebol to štát, kto spoločnosť rozdelil na dve skupiny. Očkovaných a neočkovaných. Rozdelili sme sa na ne my. Dobrovoľne. Bez nátlaku. A odmietli sme akceptovať skutočnosť, že tieto dve skupiny v žiadnom prípade nie sú až také homogénne, ako sa na prvý pohľad zdá. V obidvoch sa totiž nachádzajú radikálnejšie podskupiny, ktoré silou svojho hlasu vytvárajú dojem, že sú hovorcami všetkých. Nie je to tak.

Poznám množstvo ľudí, medzi ktorými sú moji priatelia, rodina aj kolegovia, ktorí sa rozhodli neočkovať. Spočiatku ma to hnevalo. Nepýtal som sa ich, ale chybne len sám seba, prečo sa tak rozhodli. Nie vždy som bol ochotný vypočuť si argumenty druhej strany a druhú stranu nezaujímali tie moje. Podvedome sme si vytvorili akúsi bariéru, ktorou sa pred nebezpečenstvom číhajúcim z druhej strany chránila každá zo skupín. Zbytočne vznikali a naďalej vznikajú konflikty, no víťaz neexistuje. Porazení sú všetci zúčastnení.

Bol by som, pravdaže, rád, keby väčšina z tých, ktorí i naďalej odmietajú očkovanie, pochopili, že inej cesty z pandémie niet. Každý jeden z nás by bol rád, keby tu Covid-19 nebol, keby skutočne neexistoval a bol by len obyčajnou „chrípôčkou“. Bol by som šťastný, keby som sa teraz poštípal a nič necítil. Všetko by bol len sen, na ktorý ihneď po zobudení zabudnem. Ale nie je to tak. Je to krutá realita, ktorú musíme prijať a urobiť pre jej ukončenie všetko, čo je v našich silách.

Možno prišla preto, aby sme si my, samozvaní páni tvorstva, ľudia, opäť uvedomili svoju „malosť“. V čase, keď sme nadobudli pocit, že môžeme všetko, že ani príroda nám nemôže určiť hranice, našu pýchu porazil ten najmenší tvor, vírus. Symbolickejšiu facku náš pocit nadradenosti ani nemohol dostať. Je len na nás, ako na ňu zareagujeme. Najväčší bol ponížený najmenším….

Rozhodujte sa tak, aby ste svoje rozhodnutia v budúcnosti neľutovali. Potlačte svoju pýchu a skúste načúvať aj tým, ktorí majú iný názor. Na začiatku každej zmeny musí byť odvaha prijať ju…, niekedy k zlomu dôjde vtedy, keď si uvedomíte, že je čas myslieť na seba a že nie je nič dôležitejšie, než vlastné zdravie a rodina.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.