KOMENTÁR Patrika Lengharta: Ak by som mal možnosť mojich žiakov naučiť jednu jedinú vec, je to vedomosť, že sú cenní

škola rómovia
Škola s rómskymi deťmi, ilustračná snímka, TASR/František Iván

Autor je publicista a vysokoškolský pedagóg. V rámci programu Teach for Slovakia vyučuje na základnej škole s rómskymi deťmi.

Poznáte hodnotu ospravedlnenia?

Jedno z najväčších prekvapení, ktoré som venoval deťom, ktoré učím, bolo ospravedlnenie. Toto prekvapenie som neplánoval. Nepatrilo do mojich každovečerných príprav a ani by som nechcel, aby ho museli zažiť tak, ako ho zažili. Ale to ospravedlnenie im patrilo právom.

Moje deti sú, aké sú. Ale sú to deti, ku ktorým sa treba správať s tou najväčšou úctou, pretože sú to ľudské bytosti. Ale niekedy na to zabudnem…

Nesprával som sa k nim vždy pekne. Vybuchol som, bol som protivný, kričal som.

Pretože som len človek. Pretože nezvládam všetko, čo sa mi prihodí. Nie vždy som pripravený odolávať problémom a ťažkostiam a nie vždy svojim deťom dokážem dať toľko trpezlivosti, koľko by potrebovali. A mrzí ma to a dúfam, že mi to prepáčia.

…a presne tak som im to povedal.

A možno som bol prvý dospelý človek v živote, ktorý sa im takto prihovoril, keď urobil chybu. Nejde o to, že by si hysterickú scénu odo mňa nezaslúžili alebo že by tie deti boli bez viny. Ide o to, že som im to nepotreboval pripomenúť. Nevysvetľoval som im, že moju prehnanú reakciu vyprovokovali. Vysvetlil som im len to, že bola prehnaná a že mi to je ľúto. A že mi záleží na tom, aby mi odpustili.

Pretože ja svoje deti každý deň pozdravím. Prosím ich, aby so mnou pracovali, ďakujem im za to, že to robia. Každé ráno im hovorím, že ich rád vidím, a po škole im želám šťastnú cestu domov. Raz za čas sa ich pýtam, či vedia, že ich mám rád.

A stále ich to prekvapuje.

Pretože som možno prvý dospelý človek okrem ich rodičov, ktorý ich považuje za rovnocenných partnerov, ktorý k nim pristupuje s rešpektom a nemá najmenší problém sa pred nimi odhaliť a pokoriť, keď urobí chybu – a Bože môj, či ja robím chyby…

Ak by som mal možnosť moje deti naučiť jednu jedinú vec, je to vedomosť, že sú cenní. Že majú hodnotu. Že nemusia byť ani izolovaní, ani horší, ani si nezaslúžia trest. Práve naopak, majú plné právo v živote dostávať úctu a rešpekt, majú právo na uznanie a na úspech a majú právo zažiť, že ich ostatní ľudia prosia o pomoc, ďakujú im za dobré skutky a ospravedlňujú sa im za to, že im ublížili.

Pretože aj ja som len človek. A oni sú len ľudia. A to je to najdôležitejšie poznanie v živote.

A byť plnohodnotným človekom, to je to najdôležitejšie poslanie, a tým by sme sa všetci mali stať – a to v očiach ostatných, ale hlavne vo svojich vlastných očiach.

Ja moje deti neučím a ony neučia mňa.

Učíme sa spolu. Ako partneri. A áno, je to náročné, niekedy to bolí a mávame aj konflikty. Ale to nič nemení na tom, že sa máme radi a prejavujeme si úctu.

Snáď úctu budú dostávať aj potom, čo sa s nimi rozlúčim.

Snáď ju od niekoho budem dostávať aj ja, keď ma raz opustia…

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie