Kontroverznosť témy vyvoláva vlny diskusií. Dorota Holubová však zachytáva skutočný obraz vzťahov LGBTI ľudí

Fotka autora článku Rebeka Jakubová
  • Problémy LGBTI komunity sú aj v našej krajine čoraz vypuklejšie
  • Fotografka Dorota Holubová im venuje priestor, a upriamuje na ne pozornosť v projekte Neskrývaná láska
  • Táto fotoséria poukazuje na šťastné a normálne životy ľudí z LGBTI komunity
  • Vernisáž plánuje na deň ľudských práv, 10. decembra, v Stredoeurópskom dome fotografie
Dorota Holubová Michal Dudoň
Facebook/Dorota Holubová Photography, Dorota Holubová/Neskrývaná láska
  • Problémy LGBTI komunity sú aj v našej krajine čoraz vypuklejšie
  • Fotografka Dorota Holubová im venuje priestor, a upriamuje na ne pozornosť v projekte Neskrývaná láska
  • Táto fotoséria poukazuje na šťastné a normálne životy ľudí z LGBTI komunity
  • Vernisáž plánuje na deň ľudských práv, 10. decembra, v Stredoeurópskom dome fotografie

Uznávaná fotografka Dorota Holubová sa zamerala na LGBTI komunitu na Slovensku, odhaľujúc skutočné príbehy jej členov. Ľudia z mäsa a kostí, mladí aj starší, štíhli aj „pri sebe“. Láska si nevyberá. Posolstvom autorky je vyčariť ľuďom na tvári emócie, donútiť ich zamyslieť sa, a tým vytvoriť lepšiu budúcnosť pre tých, ktorých dnes nazývame inými.

Projekt Neskrývaná láska si budeš môcť pozrieť na vernisáži v Stredoeurópskom dome fotografie na Prepoštskej ulici v Bratislave už 10. decembra. Tento deň v sebe nesie silnú symboliku, nakoľko je zároveň dňom ľudských práv.

Nie sú to len tváre

Fotografka verí, že prostredníctvom 27 portrétov lesieb, gejov, bisexuálov a transsexuálov, ktorí prežívajú spoločný život v šťastných vzťahoch a so svojimi rodinami, sa ľudia môžu naučiť väčšej tolerancii a empatii. Práve vďaka tomu môže byť LGBTI komunita akceptovanejšia v našej spoločnosti. Porušovanie ľudských práv a hodnôt komunity vidia Dorota a spoluautor projektu Neskrývaná láska, Michal Dudoň, v každodennom živote.

„Je to najmä šikanovanie v škole u detí a mládeže či hrozba vyhodenia z domu vlastnými rodičmi. Ďalej je to diskriminácia na trhu práce, nedostatočná zdravotná starostlivosť (najmä u transrodových ľudí), fyzické a psychické násilie, odmietnutie zákona o registrovaných partnerstvách a mnohé ďalšie. Verím však, že táto fotoséria nesie práve skôr pozitívny odkaz. Ukazujeme vzťahy týchto ľudí so svojimi blízkymi a to, že v 21.storočí majú právo prejavovať svoju lásku slobodne a bez obáv,“ hovorí Dorota.

„Neznášanlivosť na základe sexuálnej orientácie je u nás oproti ostatným krajinám naozajstným problémom, a sme na chvoste tolerancie Európskej únie. Navyše patríme medzi šesť krajín Európskej únie, ktoré neuznávajú formu registrovaného partnerstva. Ľudia z LGBTI komunity sú ale ľudia ako každý iný: platia dane, chodia do práce, chcú byť len šťastní. Často sa však stretávajú s nepochopením a odsudzovaním. Preto som rád, že ma Dorota prizvala do tohto skvelého projektu, ktorý búra stereotypy a snaží sa ukázať životy ľudí z LGBTI komunity prostredníctvom fotografií a rozhovorov,“ dodáva Michal.

Ku všetkým vyhotoveným fotografiám prikladajú autori aj citácie, krátky text. Kvôli tomu získavajú ľudia na portrétoch okrem tváre aj hlas.

Nos mi zlomili dvakrát

„Zmena je nevyhnutná, hlas komunity LGBTI musí byť lepšie pochopený, keďže žijú úplne obyčajné životy ako ktokoľvek iný,“ tvrdí Dorota Holubová. Podľa nej sa ľudia často obávajú neznámeho a strach posudzuje ako jeden z aspektov, ktoré spôsobujú negatívne názory na menšiny. Aj vďaka dostatočným skúsenostiam s komunitami sa autorka rozhodla zakomponovať do projektu príbehy ľudí a priradiť ich k pravým tváram.

„Možno sa môžem chlácholiť tým, že som z liberálnej Bratislavy a tu je situácia iná, ako vo zvyšku Slovenska, no je pravda, že nos mi kvôli mojej orientácii zlomili dvakrát: raz v Bratislave, a raz v ešte liberálnejšej Prahe. Idioti sa nájdu všade a bola by asi chyba riadiť sa podľa strachu. Strach nie je dobrý radca,“ hovorí Martin. Do projektu zapojil so svojím partnerom Michalom, s ktorým sa pozná už 11 rokov, z toho 7 tvoria pár.

Strašiak menom „coming out“

Najväčší strach plynie, prirodzene, z toho, ako ich „coming out“ zvládnu najbližší a rodina. Odvrhnú ich, alebo im budú tvrdiť, že si to vybrali sami? Povedia im, že je to v poriadku, a že ich napriek tomu ľúbia? Túto otázku si kladú ľudia s inou orientáciou deň čo deň, až kým sa to nerozhodnú zistiť.

„Zrejme najprekvapivejšou reakciou bola asi odpoveď mojej sestry, ktorá povedala, citujem: Chceš mi povedať, že si gay? Lebo ak áno, tak je to úplne v pohode, ale teraz musím stihnúť autobus, dobre? Ľúbim Ťa. Celý „coming out“ vybavený za päť minút, lebo niekam meškala,“ opisuje jeden z respondentov.

Na otázku, ako si vedie Slovensko v porovnaní s inými krajinami v tejto problematike, Dorota odpovedala, že nás vníma ako homofóbnu krajinu. „Žije tu kopec frustrovaných a zakomplexovaných ľudí, ktorí veria, že za ich problémy môžu minoritné skupiny. Jednou z týchto skupín je, bohužiaľ, aj LGBTI komunita, ktorá sa stala terčom aj viacerých politických strán.

Naša spoločnosť chce, na jednej strane, patriť k západným krajinám, má ich za vzor, ale akoby nás stále ťahalo dole tradičné a konzervatívne prostredie, ktoré ľudom káže, aby žili podľa sterotypov. Na druhej strane, vo svete vidíme posun, v USA si nedávno zvolili prvú americkú transrodovú senátorku.“

Michal dodáva, že, vzhľadom na dáta a prieskumy sa nejedná len o dojem autorov. „Ak sa na problémy ľudí z LGBTI komunity poukazuje, ľudia začnú šíriť hoaxy o propagande či agende. Pritom ide o legislatívne problémy, šikanu a diskrimináciu, ktorej by nikto nechcel čeliť. Nikto si pritom nevyberie, ako sa narodí, každý by mal mať rovnaké práva.“

Verili, že ich môžu vyliečiť

Prejavili svoju lásku, vyslovili svoje obavy, zdôverili sa najbližším. Napriek tomu ich čakal tvrdý postih. Ešte v 80. rokoch minulého storočia široká spoločnosť verila, že homosexualita je choroba, a dá sa vyliečiť. To sa stalo aj Romanovi, ktorého liečba a tri mesiace na psychiatrii dostali na úplné dno.

„Nebol som však vyrovnaný sám so sebou, keď som o tom povedal rodičom. Spoločne sme sa dohodli, že pôjdeme moju orientáciu liečiť. Trvalo mi 10 rokov, než som sa dal z tohto liečenia ako-tak do poriadku. Stále ma to však prenasleduje. Spoločne s mojím partnerom ale žijeme možno lepším životom ako niekto iný.“

Okrem problémov komunity odhaľuje vzorka respondentov a respondentiek aj ďalší fakt, a to síce že aj homosexuálne vzťahy sú dlhodobé a trvácne. Na fotografiách uvidíš ľudí, ktorí sú spolu od prvého bozku či stretnutia. Vzťahy týchto konkrétnych párov presahujú 7, 17, ale aj 27 rokov.

Sami sebou

Dorota sa komunitám a zákulisiu umeleckého sveta venuje už od počiatku svojej kariéry. Svedčí o tom aj projekt Sami sebou, a teda aktivistický fotožurnalistický projekt o transrodových ľuďoch na Slovensku, ktorý bol v roku 2017 ocenený aj na Slovak Press Photo. Jeho cieľom bolo rozšíriť sociálne povedomie širokej verejnosti a odstrániť predsudky voči transrodovým osobám na Slovensku pomocou pravdivých a skutočných príbehov ľudí.

V konečnom dôsledku poukazuje autorka na to, čo nás, a teda komunity, spája, nie rozdeľuje. „Koniec koncov, všetci sme rovnakí – duše, ktoré chcú žiť šťastne, solidárne, chcú byť pochopené a akceptované v spoločnosti. Napriek tomu „coming out“ v dnešnej spoločnosti nie je jednoduchý, preto by sme mali byť tolerantní k inakosti.“

Zdroje: Facebook/Dorota Holubová, TS

Ľudské práva

Najnovšie videá

PREMIUM

Aktuálne čítajú


Ľudské práva

Teraz najčítanejšie

PREMIUM

Aktuálne čítajú

Trendové videá