Marián Podolinský – prácou v Laponsku prekonal svoje limity

Beatrix Rimarčíková / 29. septembra 2016 / Rozhovory

Nemá rád zimu, tmu ani samotu, a práve preto vzal prácu v Laponsku. Bola to výzva. Marián začal pracovať v rezorte Santa Safari ako pomocník v kuchyni. Za krátky čas sa dostal na post Chief Executive Assistant. Popri tom mal čas spoznať Laponsko, jeho zvyky aj obyvateľov.

O jeho pracovnej ceste aj zážitkoch a skúsenostiach z ľadovej a pustej krajiny sa dozvieš na nasledujúcich riadkoch.

Ako si sa dostal k práci v Laponsku? Čo ťa motivovalo ísť pracovať ďaleko na sever do náročných podmienok?

Keď som sa dostal k tejto pracovnej ponuke, bol som v situácii, kedy ma na Slovensku už nič nedržalo. Ukončil som štúdium na Technickej Univerzite v Košiciach, mal som za sebou širokospektrálnu prax, keďže som popri škole pracoval na rôznych miestach a pozíciách a začal som si hľadať novú prácu. Napadlo mi, že by to nemusel byť zlý nápad vyskúšať prácu stewarda. Neznášam lietanie, ale vediem svoj život tak, aby som neustále prekračoval svoje doterajšie hranice a limity a posúval sa ďalej, preto lietanie. Bol som na niekoľkých pohovoroch, no nevzali ma. Uvedomil som si, že mi v životopise chýba kolónka kvalitných skúseností v službách. Hľadal som teda prácu, ktorá by toto miesto dostatočne a zaujímavo zaplnila. Dopátral som sa k pracovnej príležitosti čašníka v hotelovom rezorte v Laponsku. Uvažoval som pridlho a táto možnosť vypršala. Laponsko ponúkalo ešte prácu pomocníka v kuchyni  – i keď som sa zaprisahal, že tento druh práce už nikdy  nechcem robiť, vzal som to. Bral som to s očakávaním, že akonáhle vyhodia prvého čašníka, prevezmem pozíciu. A prečo Laponsko? Nemám rád zimu, rovnako ani tmu, samotu. Opäť to bolo o prekonávaní – nový druh výzvy.

majo1-6

Aké boli tvoje dojmy z práce?

Pracoval som vo väčšom hotelovom rezorte spoločnosti  Santa Safari v najsevernejšej časti na hranici medzi Fínsko a Švédskom. Čo sa týka práce, v nej prebiehali neustále zmeny. Mnohí z práce v hoteli a z Laponska doslova utiekli, pretože sa nedokázali prispôsobiť podmienkam. Pricestovali sme ako skupina desiatich Slovákov a Čechov, no po prvom mesiaci nás bolo päť a neskôr ešte menej. V hoteli som sa spriatelil so svojim šéfom, ktorého v dohľadnom čase povýšili na pozíciu Chief Executive. V práci som sa osvedčil a zvládal som aj zložité podmienky či nadčasy, ktoré vznikali pre nedostatok zamestnancov, keďže manažment najprv zamestnancov povyhadzoval až potom sa zamýšľal nad tým, ako bude fungovať prevádzka s týmto nedostatkom. Netrvalo dlho a z pozície pomocníka v kuchyni som sa dostal na Chief Executive Assistant.

img_0713-001

foto: lupicki.com

Pôsobil si v rezorte Santa Safari, čo bolo ideou tohto konceptu?  Kto boli vaši návštevníci a ako fungoval rezort?

Prišiel som do rezortu v čase príprav, hlavná zimná sezóna trvala od novembra do polovice apríla. 99% hostí boli Angličania, prevažne rodiny s deťmi, ktoré prišli do Laponska hľadať Santa Clausa. Hotel bol prispôsobený svojim návštevníkom. Mali sme niekoľkých Santa Clausov rozmiestnených v chatkách vo vzdialenosti 1,5 km od seba, aby sa nestalo, že jedna rodina nájde dvoch Santov. Rodičia s deťmi dostali od outdoor guidea inštrukcie, ako nájsť Santu, a potom nasledovalo hľadanie. Okrem Santa Clausov – starších pribratých chlapov, ktorí na túto pozíciu prešli konkurzom, boli zamestnané aj mladé nízke dievčatá, tie predstavovali elfky. V rezorte sa organizovali aktivity ako rybolov na zamrznutej rieke, poľovačky na soby, losy, srny, exkurzie na husky farmu alebo sobiu farmu. Dalo sa zviesť na sobom záprahu alebo snežnom skútri, pozorovať polárnu žiaru.

Ak by chcel niekto navštíviť Laponsko ako hotelový hosť, odporúčam prísť maximálne na 6 nocí, potom tu už nie je čo robiť, jedine, že si všetko zopakujete dvakrát.

 

marianlapic

V akých cenách sa pohyboval výlet za Santom?

Jedna noc stála aj 300€ na osobu, takže taká anglická rodinka za pár dňový výlet s niekoľkými aktivitami minula okolo 6000€. Popravde som sa tým ľuďom čudoval, prečo nejdú radšej do  našich Tatier. Tam by sa za tú cenu mali kráľovsky a mali by aj iné možnosti, ako tráviť voľný čas. Podotýkam, nie je nič, okrem polárnej žiary, čo by sa z konceptu Santa Safari nedalo uskutočniť aj u nás v Tatrách, len s tým ešte nikto neprišiel.

Aké poveternostné podmienky si zažil v Laponsku?

Priemerná teplota bola okolo -20°C, ale zažil som aj -43°C, to bola teplota, ktorá bola už životu nebezpečná. V podstate, ak teplota klesla pod -30°C, nebolo možné uskutočňovať vonkajšie aktivity. Ale organizmus si zvykne na všetko, ja som si zvykal na podnebie asi mesiac. A teplota -15°C bola označovaná za „teplý“ deň.

20160203_150456

Čo sa dalo na takom pustom a chladnom mieste robiť vo voľnom čase? Čo robili miestni obyvatelia?

Máločo. Väčšina aktivít spočívala v prácach doma. Čo sa týka miestnych, tí pracovali ako lovci, alebo v baniach či v manufaktúrach na nože, poprípade vyrábali rôzne drobnosti. Vo voľnom čase chodili do baru, ktorý bol jeden jediný v okruhu 170km a bol otvorený len jeden deň v týždni. Vyzeralo to tam ako v starom westerne. Miestni muži sedeli samostatne po miestnosti, aj keď sa všetci poznali. Všetci nosili rôzne zbrane – od loveckých nožov, mačiet po brokovnice a pušky. Ľudia aj zvyky tam boli iné ako u nás. Spôsobovalo to hlavne prostredie, štýl života a tma. Málokto sa medzi sebou rozprával a časté boli aj samovraždy či nevydarené pokusy o samovraždu.  Myslím si, že človek musí mať povahu na zvládnutie takéhoto života aj miesta. Má svoje krásy v podobe nedotknutej prírody, čistej vody, vzduchu, kvalitnejších potravín a zdravšieho prostredia. Na druhej strane si človek musí zvyknúť na ticho, tmu, pusto. Ja som v Laponsku veľa premýšľal a naučil sa tráviť čas sám so sebou. Zistil som, že mnohé veci, ktoré som ako typický mestský človek robil, k životu vôbec nepotrebujem.

majo1-3

manufaktúra na nože

Ako si ty trávil voľný čas? Stihol si popri práci vycestovať a spoznať okolie?

Najradšej som sa vozil na snežnom skútri po zamrznutej rieke a lesoch. Navštívil som aj rôzne okolité miesta. Zaujalo ma nórske mesto Tromso,  v ktorom bol konečne ruch, hory a mnoho mladých ľudí z celého sveta. Na pustnom mieste ako je celé Laponsko si človek užíva všetko, čo je čo i len trochu nezvyčajné, iné. Počas voľna to boli i cesty autom na miesta v širokom okolí, ktoré boli označené ako väčšie mestá, no keď sme tam prišli ,čakali nás „dediny“ o rozlohe polovice sídliska, s hlavnou ulicou, na ktorej bol zväčša pizza house, motel, lekáreň aj stredne veľký obchodný dom . Boli to malé radosti, keď sme v tom obchode  kúpili niečo, čo sa na lokálnej pumpe alebo v darčekovom obchode nedalo zohnať.

20151127_091448

V čom vidíš rozdiel medzi životom na Slovensku a v Laponsku?

Severské krajiny sú zžité s janteloven. Ľudí tam neovláda taký konzum, aký vládne u nás na Slovensku. Ľudia v Laponsku si kupujú to, čo potrebujú a tovar užívajú, až kým sa nerozpradne. Stretol som právnikov, ktorí mali plné účty a nosili staré, poplátane podedené saká a polepené poprešívané topánky, ktoré prežili nejednu sezónu. V Laponsku nikto neriešil majetok tak ako u nás. Ľudia peniaze investovali do cestovania alebo vzdelania svojich detí či kvalitnejšej stravy, nie do áut, domov a iných trendov. Aj keď na to majú, nepotrebujú to a nepovažujú „mať“ za dôležité.

Ďalší rozdiel bol v tom, že sa tam vôbec nekradne a vládne tam akási dôvera medzi ľuďmi. Nezamykajú obchody, benzínové pumpy, domy. Autá a skútre nechávajú pred domov s kľučom v zapaľovaní.

e

foto: lupicki.com

Ako hodnotíš svoj čas strávený v Laponsku, chcel by si sa tam vrátiť?

V Laponsku som mal veľa času na uvažovanie aj o tom, čo budem robiť, keď sa vrátim domov a či sa vôbec vrátim. Kebyže nerozbieham vlastné podnikanie na Slovensku, rád sa tam vrátim. Myslím, že odísť do ticha a pustatiny by pomohlo mnohým ľuďom, ktorí sú dnes stratení pre kvantum možností, ako aj klamy a trendy, ktoré ponúka dnešný svet. Ľudia príliš veľa rozmýšľajú, ale málo konajú, žijú – či už v biznise, cestovaní alebo v osobnom živote. V Laponsku som sa naučil fungovať na – don´t think too much, just do it. Myslím, že ľudia by mali menej premýšľať o budúcnosti, menej sa budúcnosti báť či rozmýšľať nad tým „čo ak…“.  Mali by viac konať v prítomnosti, tešiť sa z nej, inšpirovať  sa ňou a neriešiť  malichernosti, ktoré jednoducho nestoja za ich energiu, čas a pozornosť.

 

Ďakujem za rozhovor.

zdroj fotografií: archív Marián Podolinský, archív Peter Droba, lupicki.com 

zdroj titulnej fotografie: lupicki.com

Pridať komentár (0)