Najstaršej lekárke Slovenska ťahá na 100 rokov a stále ordinuje: Na sestričku pacienti už aj napľuli

Má 92 rokov a stále ordinuje. Mária Slugeňová sa však do dôchodku ani zďaleka nechystá. Pred viac ako 67 rokmi sa zaviazala Hippokratovou prísahou, že bude pomáhať chorým. Nikdy ju neporušila a aj dnes uzdravuje detských pacientov.

Pracuje päť dní v týždni. Šesť hodín vyšetruje a potom sa venuje „papierovačkám”. Sťažuje sa najmä na byrokraciu, ktorá pred desiatkami rokov nebola taká vyčerpávajúca ako dnes. „Kedysi som sa mohla viac venovať pacientom, dnes sa venujem skôr papierom, a to žijeme v dobe moderných technológií.”

Povianočné dieťa

Vraví, že pacienti sú jej náhradnou rodinou a bez nich si svoj život nevie predstaviť. Jej rukami prešli stovky, možno tisícky detí a dnes lieči pra pra vnukov svojich prvých pacientov.

Vďaka svojej ráznosti ale aj vľúdnej povahe je v meste azda najznámejšou doktorkou. Energie má na rozdávanie, aj keď to v živote nemala úplne jednoduché. Nosí v sebe však optimizmus, sebazaprenie a hlavne lásku k medicíne, a preto stále ordinuje. My sme sa rozhodli za ňou ísť do Levoče, aby nám porozprávala svoj príbeh.

Narodila sa v Košiciach, deň po Vianociach v roku 1929. Keď mala takmer 10 rokov, dnešná metropola východu, ale aj Levice, Lučenec, Nové Zámky, Rožňava a Rimavská Sobota pripadli Maďarsku. Nitra či Trnava sa stali pohraničnými okresmi. Všetko sa to udialo 2. novembra 1938 na základe Viedenskej arbitráže. 

zdroj: archív: Nemocnica Levoča

Moc v pričlenených územiach prevzala Maďarská národná rada. Pod jej dohľadom prebiehala evakuácia česko-slovenských úradov a Košice a aj ostatné mestá sa pripravovali na odovzdanie maďarskej vojenskej správe.

Regent Miklós Horthy, poverený ríšskou správou územia, prišiel do Košíc 10. novembra 1938. Jeho príchod bol sprevádzaný mohutnou manifestáciou a prehliadkou na Hlavnej ulici. 

Z Košíc ušli do Spišského Podhradia

Spolu s rodičmi a dvoma sestrami sa museli z Košíc odsťahovať. „Môj otec bol totiž Čech a pracoval ako inžinier vo výskumných poľnohospodárskych podnikoch. Museli sme odísť do dvoch dní. Zamierili sme do Spišského Podhradia ku známej, ktorá nás prichýlila. Tlačili sme sa v jednej izbe, ale nie dlho, pretože otec našiel byt v Spišskej Novej Vsi. Neskôr som odišla do Levoče, kde som dodnes.”

Prežila aj druhú svetovú vojnu. Spomína však, že brala veci tak, ako boli. „Mala som asi 16 rokov, keď skončila. Jednoducho sme žili. Chcela som byť učiteľkou ako moja sestra. Mala som však jednu kamarátku, ktorá sa prihlásila na medicínu a ani neviem prečo, ale veľmi ma to nadchlo, tak som sa na lekársku fakultu prihlásila aj ja. Študovala som v Bratislave, keďže v tom čase o medicíne v Košiciach nebolo ani chýru, ani slychu.”

Spomína, že do Bratislavy sa mali presťahovať všetci. Jej otec totiž pôsobil na ministerstve poľnohospodárstva, ale náhle ochorel a zomrel. „Chytil tuberkulózu od kolegu. Vtedy sa na to neočkovalo. Ostali sme len my tri sestry a mama. Boli to ťažké časy. Nemali sme peniaze, ale aj napriek tomu sme všetky vyštudovali, a to len zo štipendií. Nemohli sme si však veľa dovoľovať.” 

Prvá na Spiši

Po ukončení štúdia musela odpracovať niekoľko rokov v nemocnici, aby získala atestáciu. „Tri roky som bola na detskom oddelení a jeden rok na infekčnom. Nakoniec som získala atestáciu. V Levoči sa v tom čase otvárala prvá detská ambulancia na Spiši, dovtedy tu žiadna nebola. Ja som sa na ňu dostala a odvtedy som tu.”

zdroj: archív: Nemocnica Levoča

Spočiatku chcela byť kožná lekárka, ale netuší prečo. „Kamarátka z gymnázia mi raz povedala, že by chcela byť pediatričkou a spýtala sa ma, či by som aj ja nechcela byť detskou lekárkou. Rozmýšľala som nad tým, a tak som si povedala, že mám rada deti a je to také šľachetné povolanie, stanem sa pediatričkou aj ja.”

Očkovali sa všetci, a to bez výnimky

Vraví, že detské choroby sa v jej lekárskych začiatkoch od tých dnešných až tak nelíšili. „Väčšinou to boli prechladnutia a angíny, ako sú aj teraz, potom vredové ochorenia, flegmóny. Tie sa liečili tak, že sme ich museli rozrezávať. Išlo o zápalové ochorenia a samozrejme boli aj infekčné, proti ktorým sa v tom čase neočkovalo. Osýpky či ovčie kiahne boli bežná vec.”

Povinné očkovanie proti tuberkulóze sa u nás začalo v roku 1953 a o štyri roky na to sa začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej obrne. Česko-Slovensko bolo jednou z prvých krajín na svete, kde toto ochorenie úplne vymizlo. Od roku 1959 sa zaviedlo povinné očkovanie proti čiernemu kašľu, proti osýpkam sa začalo vakcinovať v roku 1969.

Očkovanie podporuje

„Očkovala som normálne na ambulancii, a to proti všetkým ochoreniam, na ktoré už boli vyvinuté vakcíny. V tom čase sa všetci chodili očkovať. Nikto nerozmýšľal nad tým, či očkovať alebo neočkovať. Deti na bežné choroby zomierali. Rodičia videli ten priebeh a nechceli, aby podobné infekčné ochorenia ich ratolesti chytili.”

Tento článok je dostupný členom Startitup PREMIUM

---

Dočítať zadarmo

Prihlásiť sa Ponuka predplatného

V článku sa po odomknutí dozvieš

• Čo si o očkovaní myslí lekárka, ktorá zažila príchod prvých vakcín na dnes už takmer nevyskytujúce sa choroby
• Prečo ani po 90-ke nezavesila doktorský plášť na klinec
• Čomu vďačí za svoju dlhovekosť a dobrý zdravotný stav, vďaka ktorému stále pracuje

Po odomknutí tiež získaš

• Články bez reklám
• Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom