„NATO nestačí.“ Experti navrhujú vznik Európskeho obranného mechanizmu, ktorý prekreslí bezpečnostnú mapu kontinentu

Think-tank Bruegel navrhuje vznik Európskeho obranného mechanizmu (EDM) – ambicióznej, ale realistickej platformy pre spoločnú bezpečnostnú budúcnosť.

Autori návrhu, Jeromin Zettelmeyer, Armin Steinbach a Guntram B. Wolff, predstavili kontúry EDM ako novej medzivládnej inštitúcie, ktorá by združovala demokratické európske štáty – vrátane tých mimo Európskej únie.

Cieľ? Vytvoriť jednotný obranný trh, posilniť spoločné obstarávanie zbraní a financovať spoločné aktíva ako protivzdušnú obranu či satelitné systémy vojenského spravodajstva.

Spoločná obrana, ale bez straty suverenity

Obavy z možného obmedzenia národnej suverenity sú podľa autorov prehnané. EDM má fungovať podobne ako NATO: krajiny si ponechajú plnú kontrolu nad vlastnými armádami, pričom sa zapoja do spoločných projektov len tam, kde to považujú za výhodné. „Ide o vytvorenie doplnku k NATO, nie jeho náhrady,“ píšu autori.

Jednotlivé štáty by investovali do EDM kapitál, za ktorý by získali podiely a rozhodovacie práva. Financovanie by prebiehalo cez emisné dlhopisy – peniaze by sa použili výhradne na spoločné projekty a štáty by za to platili servisné poplatky. Výhodou je, že dlh EDM by sa nezapočítaval do národných dlhov, čo môže byť pre viaceré štáty – najmä zadlžené južné ekonomiky – rozhodujúce.

Prečo nestačí Európska obranná agentúra?

EÚ už dnes disponuje mechanizmami, ako je Európska obranná agentúra (EDA) či projekt PESCO. Podľa Bruegelu sú však tieto platformy nedostatočné, pretože neprinášajú právne záväzky a nenarúšajú tzv. „home bias“ – silnú preferenciu štátov nakupovať zbrane od vlastných firiem. Článok 346 Zmluvy o fungovaní EÚ navyše explicitne vylučuje obranné produkty z pravidiel jednotného trhu.

EDM by preto fungoval mimo rámca EÚ – ako samostatná zmluva medzi „koalíciou ochotných“. Práve táto konštrukcia by umožnila aj účasť nečlenských krajín EÚ, ako sú napríklad Nórsko, Švajčiarsko alebo potenciálne Ukrajina.

Flexibilita, ktorá zaručuje politickú prijateľnosť

Zásadným prvkom EDM je dobrovoľnosť. Každý člen by si sám určoval, koľko jednotiek zo spoločného nákupu si objedná. Nemusí byť viazaný na žiadne povinné kvóty. Na druhej strane, ak raz štát podpíše záväzok neobstarávať dané zbrane mimo EDM, musí ho dodržať – inak stratí prístup na obranný trh EDM. Tento typ sankcie má byť účinnou pákou proti porušovaniu dohôd.

Analytici vnímajú vznik EDM ako historickú šancu na skoncovanie s roztrieštenosťou obranného trhu v Európe. Hoci sa politická zhoda nebude hľadať ľahko, dnešná bezpečnostná realita môže byť spúšťačom: vojna na Ukrajine, neistota americkej podpory, tlak na znižovanie nákladov a potreba rýchlej modernizácie armád.

Podľa prieskumov je verejnosť v mnohých európskych krajinách naklonená hlbšej spolupráci v oblasti obrany. „Politickí lídri, ktorí chcú konať, potrebujú právne nástroje, ktoré im pomôžu premeniť vôľu väčšiny na akcieschopný rámec,“ konštatujú autori.

A čo Ukrajina?

EDM by bol otvorený aj Ukrajine – ako demokracii, ktorá už dnes hrá kľúčovú rolu v obrane Európy. Vzhľadom na obmedzené možnosti Kyjeva prispieť kapitálom by mohli vstupné náklady prebrať iní členovia alebo EÚ ako celok. Pripojenie ukrajinského obranného priemyslu by podľa Bruegelu pomohlo znížiť ceny a urýchliť dodávky v oblastiach ako drony či munícia.

Vznik Európskeho obranného mechanizmu by mohol znamenať zlom v tom, ako Európa chápe svoju zodpovednosť. Namiesto neustáleho spoliehania sa na USA by štáty starého kontinentu vytvorili vlastnú infraštruktúru bezpečnosti. Nie ako náhradu NATO, ale ako jeho európsky pilier. A nie ako utópiu, ale ako právne a politicky uchopiteľný projekt.

Ako ukazuje história Schengenu či eura – keď je vôľa, právny rámec sa nájde.

Financovanie obrany: Nová daň za mier?

Autori z think-tanku Bruegel upozorňujú, že silnejšia európska obrana si vyžiada nielen politickú vôľu, ale aj nové finančné zdroje. EÚ totiž čelí čoraz väčším rozpočtovým záväzkom – od klimatickej transformácie cez konkurencieschopnosť až po splácanie dlhu z postpandemického fondu obnovy NextGenerationEU.

Ak chce Únia tieto výzvy zvládnuť, bude podľa Bruegelu potrebné zvýšiť výdavky na úrovni EÚ o ďalších 0,9 % hrubého národného dôchodku – čo by takmer zdvojnásobilo súčasný rozpočet Únie.

Lenže EÚ nemá vlastné daňové právomoci. Takmer všetky jej príjmy pochádzajú z národných rozpočtov. Bruegel preto navrhuje zavedenie nového zdroja príjmov – „odvodu z obranného podfinancovania“.

Tento mechanizmus by motivoval krajiny, ktoré v obrane dlhodobo míňajú menej, než je priemer EÚ (alebo napríklad pod 2 % HDP), aby svoje výdavky zvýšili – alebo, aby prispievali viac do rozpočtu EÚ. Naopak, krajiny s vyššími výdavkami by do tohto odvodu neprispievali.

Model výpočtu je jednoduchý: ak by sa referenčná hranica stanovila napríklad na 2 % HDP a odvádzalo by sa 25 % z výdavkového rozdielu, 21 štátov EÚ by v roku 2023 zaplatilo spolu 30 miliárd eur ročne. Ak by sa namiesto fixného prahu použil priemer EÚ, suma by bola 8 miliárd eur.

Okrem výšky výdavkov by sa do úvahy mohla brať aj miera „domáceho protekcionizmu“ – teda to, či štát neprimerane uprednostňuje vlastných dodávateľov pred cezhraničným obstarávaním. Takýto ukazovateľ by motivoval štáty k otvorenejšiemu a efektívnejšiemu trhu s obrannými produktmi v rámci EÚ.

Odvod z obranného podfinancovania by mal podobný princíp ako ekologická daň z nerecyklovaného plastu, ktorú EÚ zaviedla v roku 2021. Podľa expertov by zároveň vyslal jasný signál, že bezpečnosť je spoločným európskym statkom – a nie niečím, čo si môžu niektoré krajiny „nechať zabezpečiť“ inými.

Čítajte viac z kategórie: Zo sveta