Nezastaviteľná invázia ničí jazerá aj Dunaj, ohrozuje infraštruktúru na brehu. Vedci hovoria o boji s časom

Kým na hladine Ženevského jazera pôsobí všetko pokojne, pod vodou sa v posledných rokoch odohráva invázia, ktorá zasiahla aj infraštruktúru na brehu. Invázne sladkovodné lastúrniky prenikli do približne 5 kilometrov dlhého potrubia pod Švajčiarskym federálnym technologickým inštitútom v Lausanne (EPFL), upozornili tvnoviny.sk.

Výsledok bol rýchlo citeľný. Výkon niektorých výmenníkov tepla klesol o tretinu, pretože boli upchaté rozdrvenými lastúrami. Univerzita pritom využíva potrubia, ktoré čerpajú studenú vodu z hĺbky 75 metrov v Ženevskom jazere na chladenie budov.

Ako situáciu opisuje manažér prevádzky inžinierskych sietí na EPFL Mathurin Dupanier: „Je to otvorená invázia,“ píše portál The Guardian.

Chladenie sa dostalo pod tlak aj počas letných horúčav. Budovy, ktoré mali zostať pod 24 °C, sa nevedeli ochladiť pod 26 až 27 °C. Problém sa pritom netýka len komfortu v učebniach, ale napríklad aj chladenia dátových centier, stabilitu dlhodobých experimentov a fungovanie citlivých technológií.

Keď nejde len o komfort

Zasahovanie do teplotnej stability znamená komplikácie pre zariadenia, ktoré si kolísanie nemôžu dovoliť. Dátové centrá univerzity musia byť chladené a dlhodobé experimenty neznesú výkyvy. Dupanier to v texte pomenúva bez okolkov: „Výskum je jedna z vecí, ktoré robíme; ak sa zastaví, škola sa zatvorí.“

EPFL je zároveň domovom Tokamaku, experimentálneho zariadenia na jadrovú fúziu, ktoré sa snaží vytvoriť čistú energiu rovnakým procesom, aký poháňa Slnko. Aj toto zariadenie potrebuje stabilné chladenie, inak hrozí prehriatie a odstavenie technológie.

Invázia sa však netýka iba univerzitných budov. Potenciálne ohrozená je pitná voda v Ženeve a Lausanne, pretože čerpacie a filtračné systémy sa nachádzajú v „zóne“ šíriacich sa lastúrnikov.

Zasiahnuté bolo aj letisko, ktoré využíva rovnaký systém chladenia vodou ako univerzita. Dupanier dodáva: „Všetci majú tento problém okolo jazera; neexistuje výnimka.“

Prečo sa šíria tak rýchlo

Invázny mäkkýš Dreissena bugensis, známy ako kopýtko hrboľaté (quagga mussels), patrí medzi najdeštruktívnejšie invázne druhy. Pripevňuje sa k povrchom pomocou byssalových vlákien a vytvára kolónie, ktoré na objektoch tvoria hrubé vrstvy. To je dôvod, prečo vedia upchávať potrubia vo vodárňach, elektrárňach aj priemysle.

Rozmnožujú sa extrémne rýchlo. Jedna samica dokáže vyprodukovať až milión vajíčok. Niektoré jedince sú známe tým, že prežívajú až 30 rokov v najhlbších častiach jazier. Môžu sa množiť celý rok a klásť vajíčka aj pri teplotách okolo 5 °C.

Švajčiarski vedci boli šokovaní, keď v roku 2022 zistili rozsah invázie. Dupanier priznáva, že podcenili, čo sa deje. Lastúrniky boli pritom v Ženevskom jazere zaznamenané len pred šiestimi rokmi a už sa rozšírili ako požiar.

Pôvodne pochádzajú z oblasti rieky Dneper na Ukrajine. Do Európy aj Severnej Ameriky sa rozšírili najmä vďaka lodnej doprave. Od roku 2014 sa kopýtkovité lastúrniky začali šíriť aj v slovenskom úseku Dunaja.

Ženevské jazero sa mení odspodu

Z ekologického hľadiska nejde len o „nový druh“, ale o zásah do základov ekosystému. Profesor ekológie z Univerzity v Ženeve Bastiaan Ibelings opisuje, že zmeny sa odohrávajú pod hladinou, v stovkách metrov vody.

Technici napríklad vytiahli z hĺbky reťaz, ktorá bola obalená lastúrami. Základ potravinového reťazca sa úplne zmenil: slimáky, krevety a pôvodné mušle, ktoré sa kedysi vyskytovali, už nikde nevidno.

Ibelings hovorí priamo: „Pre toto jazero je už príliš neskoro. Je to tam ako lúka plná kopýtok. Každé miesto je obsadené. Namiesto piesku vidíte kopýtka.“

V Ženevskom jazere dosiahli rekordnú hĺbku 250 metrov, v úplnej tme, kde je takmer nulový kyslík a okrem mikróbov tam takmer nič nežije. Práve schopnosť prežiť tam, kde iné druhy nedokážu, z nich robí problém, ktorý sa v alpských jazerách šíri nekontrolovane.

Masívna dominancia

Údaje z prieskumov ilustrujú mieru dominancie. V roku 2022 tvorili 98,9 % vzoriek, v prieskume z roku 2024 výskumníci zachytili výlučne tieto lastúrniky – nič iné. Priemerná hustota v Ženevskom jazere bola podľa textu 4 000 jedincov na meter štvorcový a na niektorých miestach vyše 35 000.

Kopýtka dokážu prefiltrovať až dva litre vody denne a živia sa najmä fytoplanktónom, ktorý tvorí základ potravinového reťazca. Keď klesne planktón, mení sa celá potravná sieť. Filtrácia zároveň spôsobuje priezračnejšiu vodu, svetlo preniká hlbšie a môže to viesť k otepľovaniu hlbších vrstiev a k zvýšenému výskytu toxických siníc.

Už v roku 1989 napadli tieto lastúrniky Veľké jazerá v Spojených štátoch a dnes sú tam dominantnou formou života, ktorá tvorí viac ako 99 % biomasy bezstavovcov v niektorých jazerách. Po 30 rokoch kolonizácie nie sú známe známky poklesu populácie.

Riešenia sú obmedzené. EPFL a Univerzita v Lausanne plánujú nový uzavretý chladiaci systém bez kopýtok. Výstavba sa má začať v roku 2027 a trvať päť rokov, pričom podľa Dupaniéra pôjde o boj s časom, aby invázia systémy ešte viac „nezadusila“.

A ak sa kopýtka raz dostanú do jazera, zostáva už len jediné: zabrániť ich presunu do ďalších vôd čistením lodí a rybárskeho vybavenia.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti