„Nie sme závislí od grantov a práve to nám mnohí nevedia odpustiť.“ Šéf Film Europe vybudoval biznis mimo sveta Netflixu

V ére streamovacích algoritmov, masového vkusu a bleskovej konzumácie obsahu sa môže zdať, že film stratil svoju váhu. Že už neformuje generácie, ale len vypĺňa večery. Ivan Hronec túto predstavu odmieta – nielen slovami, ale celým podnikateľským životom. Jeho spoločnosť Film Europe už viac ako pätnásť rokov dokazuje, že distribúcia filmov nemusí byť ani podriadená grantovej logike, ani diktátu blockbusterov.

A že aj na území, kde sa kultúra neraz chápe ako hobby na vedľajšej koľaji, môže vyrásť firma s ambíciou vytvoriť vlastný ekosystém: od výberu filmov, cez festivaly, kiná, televízny kanál až po výstavné priestory a butikové bistrá.

V tomto rozhovore nepotrebujeme glorifikovať artové kino ako poslednú baštu intelektuálov. Práve naopak. Ivan Hronec nám otvára dvere do sveta, kde je distribúcia európskeho filmu podnikaním – premysleným, odvážnym a dlhodobo udržateľným. Nie romantickým gestom, ale rozhodnutím, ktoré sa musí každý deň obhájiť pred excelovskými tabuľkami aj pred zvedavým divákom.

Čím sa líši festivalový film od produktu pre masy? Akú hodnotu má risk, keď kupujete práva na film, ktorý ešte neexistuje? A čo sa stane, keď sa rozhodnete podnikať v oblasti, ktorú mnohí považujú len za umelecký koníček? Ivan Hronec odpovedá s nadhľadom človeka, ktorý zažil európsku filmovú distribúciu zvnútra aj zvonka, a ktorý stále verí, že to najdôležitejšie sa vo filme – aj v biznise – deje medzi riadkami.

• Prečo sa Ivan Hronec nebije o divákov s multiplexami?
• Čo rozhodlo o jeho ceste mimo komerčný prúd?
• Dá sa na artových filmoch vôbec zarobiť?
• Ako vyzerá risk, keď kupuješ film, ktorý ešte neexistuje?
• Čo všetko musí vedieť rodinná firma, aby prežila v kultúre?
• Kde dnes hľadá kultúru generácia Z?
• Ako funguje distribúcia filmov, o ktorých Netflix ani netuší?
• Prečo vo Film Europe niekedy radšej cúvnu?
• Má ešte umelecký film šancu konkurovať TikToku?
• Čo by poradil Ivan Hronec svojmu mladšiemu ja?

Film Europe dlhodobo prináša na slovenský a český trh európske filmy, ktoré nie sú primárne zamerané na masy, ale na náročnejšieho diváka. Ako vnímate dnešný súboj medzi multiplexovým modelom a kurátorovaným výberom, ktorý reprezentujete vy? Je vôbec ešte možné hovoriť o divákovi ako o partnerovi, alebo z neho veľké platformy spravili len konzumenta?

Divák je dnes taký, aký je svet okolo nás – rôznorodý. Kurátorský model, rovnako ako ten multiplexový, musí vedieť ešte predtým, než začne konať, na koho cieli. Pravidlom je, že sa nedá „triafať“ do všetkých. Tak ako sa nedá viesť politika na všetky svetové strany, neexistuje filmový – alebo akýkoľvek iný – produkt, ktorý by bol pre všetkých. Základom úspechu je vedieť si vybrať.

My preto s multiplexami nemáme o čo bojovať. Multiplexy majú svojich divákov a my svojich. Existuje malá časť publika, ktorá chodí aj tam, aj tam, no na týchto divákov sa nedá postaviť ani kurátorský, ani multiplexový obchodný model. Divák je stále naším partnerom. Komunikuje s nami tým, že na naše filmy a festivaly chodí. Partnersky komunikuje aj vtedy, keď nejaký náš film prehliadne – z toho sa musíme poučiť.

Veľká časť filmov, ktoré sa vo svete nakrúcajú, do štandardnej kinodistribúcie jednoducho nepatrí. Môžu sa premietať na festivaloch alebo zamieriť rovno na VOD platformy. Takže aj tie majú svoj význam. Musíme si uvedomiť, že divák si dnes nevyberá len film, ale aj priestor, v ktorom ho chce vidieť.

Pamätáte si ešte ten konkrétny moment alebo film, keď ste si uvedomili, že chcete budovať distribúciu výhradne na európskej kinematografii? Čo rozhodlo o tom, že pôjdete vedome ťažšou, no hodnotnejšou cestou?

Študoval som estetiku a hudobnú vedu. Moja manželka Silvia, syn Dominik, jeho manželka Veronika a celá naša širšia rodina sa venujú kultúre, hudbe alebo boli učitelia. Na začiatku bolo zásadné, že sme film presne cítili a spoločne ho vedeli nájsť a definovať ako kvalitný skôr, než získal festivalovú cenu. Dokázali sme ho aj licenčne kúpiť, čo je rovnako dôležité, ako mať istotu vo výbere.

Strategickým momentom bolo zistenie, že tomuto úzkemu segmentu – teda európskemu a festivalovému filmu – sa vlastne nikto systematicky a distribučne nevenuje. Boli tu festivaly, menšie distribučné spoločnosti, filmové kluby – ale ich ekonomika bola a stále je postavená na dotáciách z verejných zdrojov.

Možno vás preto prekvapím, keď poviem, že rozhodnutie venovať sa európskej a festivalovej kinematografii bolo z veľkej časti obchodné. Od začiatku sme chceli, aby naša aktivita nebola závislá len od verejných dotácií. Aby mala zdravý obchodný základ – no bez toho, aby sme robili kompromisy typu „jeden komerčný film nám zarobí na tri ďalšie festivalové“. Nechceme podliezať latku kvality, ale robiť to ako firma so zdravou ekonomikou. Filmová kvalita a fungujúca ekonomika.

Cieľom Film Europe zostáva kompletný distribučný ekosystém, kde tvoríme, spravujeme a rozvíjame všetky úrovne: festivaly, kiná, kinodistribúciu, gastro v našich bistrách, ktoré sú súčasťou butikových kín, VOD platformu, platené televízie a dnes aj kultúrne centrum s výstavnými priestormi a hotelovým ubytovaním. Všetky tieto úrovne sa však prepájajú filmom. Spomínam si, že práve tento ťažký, ale realizovateľný cieľ bol možno tým konkrétnym momentom.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory