Pravda o koncesionárskych poplatkoch: Toto sú plusy a mínusy, píše Ďurana z INESS

Autor komentáru pôsobí v platforme INESS

Schválenie rozpočtu s najvyšším deficitom v histórii nebolo možné bez podpultových parlamentných dohôd. Okrem zvyšovania niektorých daní došlo aj k dohode na zrušení koncesionárskych poplatkov.

Výnimočne sa zhodujem s ministerkou kultúry. Tá sa vyjadrila, že koncesionárske poplatky boli ideálnou cestou na financovanie RTVS. Teda, s jedinou výnimkou. Povinnosť 58 200 zamestnávateľov platiť tieto poplatky podľa počtu zamestnancov som vždy považoval za nezmysel. Porovnateľný azda len s tým, keby si ľudia na dôchodku museli povinne platiť dôchodkové sporenie.

Koncesionárske poplatky

Koncesionárske poplatky sú jednou z mála priamych daní, ktoré platí každá domácnosť. Je to účelovo viazaná platba, na rozdiel napríklad od daní z tabaku. Množstvo ľudí si myslí, že príjmy z tejto dane končia v zdravotníctve, no nič nemôže byť ďalej od pravdy.

Z koncesionárskych poplatkov sa ale nefinancujú ani rodinné prídavky, ani platy nových štátnych zamestnancov. Táto „úhrada za službu verejnosti“ končí celá v rozpočte RTVS. Každý platiteľ má možnosť spotrebovávať a poznať kvalitu tejto verejnej služby, ktorú si týmito poplatkami (ne)dobrovoľne zaplatil.

Takýto extrémne transparentný stav je pre politikov peklo. „Služba verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania“ je vynútená služba. Musí ju platiť skoro každá domácnosť (momentálne jeden milión), ale Slovenská televízia má len necelých 25 % trhu a 9 staníc rozhlasového vysielania RTVS počúva 30 % ľudí. Navyše percentá automaticky neznamenajú, že diváci sú s výkonom verejného poskytovateľa spokojní, možno akurát nemali inú voľbu. 

Populistické spotvorenie

Či sa nám to páči, alebo nie, na Slovensku sú nemalé státisíce, ak nie milióny ľudí, ktorí by zahlasovali za jej zrušenie. A teraz si predstavte, že sa postavíte pred národ a oznámite zvýšenie koncesionárskych poplatkov. Jasné, že sa do toho nikomu nechcelo. 20-ročné nezvyšovanie poplatkov nie je slovenský fenomén, v Česku sa poplatky nezvyšovali 15 rokov.

Namiesto náročnej politickej práce, čo znamená neustále presviedčanie verejnosti o potrebnosti štátom vynucovaného mediálneho vysielania, politici dokázali len systém populisticky spotvoriť. Po prvé zrušením poplatku pre domácnosti dôchodcov, po druhé zavedením dodatočných transferov zo štátneho rozpočtu, ktorými nahrádzali to, čo nemali guráž v parlamente odhlasovať. 

Zrušiť či nezrušiť?

To nás dostáva k jadru problému. Prečo nechcú politici obhajovať verejnú službu? Definícia „služby verejnosti“ je predmetom sporov. Obhajcovia verejnoprávnej služby tvrdia, že poplatky sa neplatia za sledovanie, ale za garanciu dostupnosti nezávislého spravodajstva a kultúrotvorného obsahu.

Že aj spoločná, nenáročná zábava národa pred televízorom posilňuje súdržnosť. Je ale nevyhnutným verejným statkom spravodajstvo, keď na trhu spravodajstva existuje konkurencia a v internetovom priestore násobne väčšia? Sú to súťažné celebritné programy, varenie alebo realityshows? Mala by verejná televízia natáčať kriminálne seriály a rozhlas novú slovenskú hudbu, ktorá je dostupná všade za prijateľný poplatok?

Prečo je potrebné 24-hodinové vysielanie na všetkých kanáloch? V dobe, keď mladé generácie si televízor kupujú kvôli YouTube a nepozerajú klasické televízne vysielanie? Ak ešte položíme vedľa seba viacero škandálov štátnej televízie (naposledy prenos snemu jednej opozičnej strany) či politické zasahovanie a nominácie, tak pre časť verejnosti zmizne aj argument o nezávislosti. Zrušením koncesionárskych poplatkov táto potrebná debata o forme a rozsahu verejnej služby zmizne. 

Rozpočet

V pripomienkovom konaní je už návrh nového zákona, ktorý priznáva tejto službe verejnosti rozpočet vo výške 0,17 % HDP počítaný z dva roky starého HDP. Pričom samo ministerstvo kultúry by rado presvedčilo ministra financií, že potrebuje až 0,19 % HDP.

Takže, ak sa bude automobilkám dariť viac, a vďaka exportu porastie HDP, RTVS bude mať viac peňazí. Dokonca je tam aj poistka, že príspevok pre RTVS nemôže nominálne klesnúť, pri prípadnom poklese HDP.

Nový rozpočet je „na draka“. Expert vysvetlil, čo ho potápa ku dnu

Výdavky RTVS od roku 2013 narástli zo 103 miliónov eur na rozpočtovaných 165 miliónov eur v tomto roku, vrátane eurofondových výdavkov, čo predstavuje 0,135 % HDP očakávaného v tomto roku. Podľa ministerského návrhu by mala RTVS dostať, bez eurofondov, 185 miliónov eur, čo predstavuje 0,142 % HDP.

Ak sa toto zvýšenie prenesie do neskoršieho zvýšenia daní, daňový poplatník zaplatí viac ako doteraz. Len neuvidí cenovku za vyšší poplatok na šeku v schránke. Je ľahšie presvedčiť 76 poslancov ako odolávať nesúhlasu verejnosti. 

Napojenie financovania akejkoľvek služby na HDP, bez ohľadu na jej kvalitu a výstupy, nie je dobrý krok. Znamená tiež menej potenciálnych zdrojov na iné verejné služby.

Kým dnes každá platiaca domácnosť pomerne presne vie, aká je cena tejto služby, prenesením jej financovania do rozpočtu sa táto informácia pred verejnosťou stratí. Už si nebude môcť porovnať pridanú hodnotu a mesačnú cenu RTVS s jej obľúbenou streamovacou službou.

Zrušenie koncesionárskych poplatkov prišlo v zlom čase a bez adekvátnej verejnej diskusie o alternatívach financovania. A čo je najhoršie, bez dôkladnej diskusie o tom, akú formu a rozsah by táto verejná služba mala mať.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.