Prešov vymenil za Chicago: Pracoval som do noci, aby rodičia netušili, čo pripravujem, kým som si nebol istý, že to dokážem

V čase, keď mnohí mladí Slováci odchádzajú do zahraničia za lepšími podmienkami, príbehy, ako ten Dávida Kmeca, ukazujú, čo všetko sa dá dosiahnuť, keď sa človek nespolieha na systém, ale preberie iniciatívu.

Dávid pochádza z malej obce pri Prešove, no dnes študuje filmovú réžiu na jednej z najprestížnejších umeleckých škôl v USA – Columbia College v Chicagu. Všetko si vybavil sám: od prihlášok a štipendií až po víza a financovanie prvých mesiacov života v Amerike. Popri štúdiu pracoval na stavbe, dnes býva v centre mesta a buduje si portfólio, ktoré mu má pomôcť získať Green Card.

V rozhovore rozoberá, čo znamená študovať v USA, aké sú reálne náklady, ako vyzerá každodenný život v Chicagu a prečo je dôležité hovoriť o takýchto cestách bez zbytočnej romantizácie. Jeho príbeh nie je o náhode, ale o systematickej práci a odvahe ísť do neistoty bez záruk.

• Koľko stojí rok štúdia na prestížnej škole v Chicagu?
• Prečo Dávid tajil svoj plán odísť do Ameriky?
• Ako získal štipendiá bez známostí?
• Čo ho naučila práca na americkej stavbe?
• Prečo spal v izbe so štyrmi ľuďmi?
• Čo všetko musel absolvovať, aby získal víza?
• Aké má šance získať Green Card?
• Ako sa zmenil jeho pohľad na film?
• V čom mu pomohla slovenská komunita v USA?
• Čo by odkázal tým, ktorí sa boja urobiť prvý krok?

Ako sa zrodil tvoj sen študovať film v Amerike a čo bolo tým momentom, keď si si povedal, že to naozaj skúsiš?

Na túto otázku neexistuje jedna jednoduchá odpoveď. Myslím si, že to bol súbeh viacerých vecí. Prvá bola moja vlastná „hlúposť“ – vtedy som si naivne myslel, že dostať sa do Ameriky bude ľahké. Druhá bola energia a viera, že ak niečo naozaj chcem, tak to dokážem. A tretia, možno najdôležitejšia, bola vízia a fascinácia filmom samotným.

Filmy som miloval odmalička. Rád som ich sledoval, ale až neskôr som sa rozhodol, že to chcem aj robiť. Fascinovala ma filmová Amerika, jej prostredie a ľudia, ktorí ju tvoria – režiséri ako Hitchcock, Woody Allen, Stanley Kubrick či Darren Aronofsky. Neviem presne, kedy prišiel ten moment rozhodnutia, ale pamätám si, že som cítil, že to musím skúsiť.

Vedieť, že sa chcem dostať do sveta filmu, nestačilo. Musel som si vybrať, ako to urobím – buď prácou samotnou, alebo štúdiom v Amerike. Nakoniec som sa rozhodol pre školu, a to bol krok, ktorý všetko zmenil.

Koľko ťa stálo dostať sa na vysokú školu – od prihlášky po odlet do USA?

Najviac ma to stálo času, síl a odhodlania. Celý proces som si musel naplánovať do detailov a často aj v tajnosti. Pracoval som dlhé hodiny do noci, aby rodičia netušili, čo pripravujem, kým som si nebol istý, že to dokážem.

Podľa oficiálneho dokumentu I-20, ktorý vydala Columbia, je celkový odhadovaný ročný náklad na štúdium 56 281 dolárov. V tejto sume je zahrnuté školné, poplatky, ubytovanie a poistenie, no bez stravy.

Proces pred odchodom ma vyšiel približne na 2 000 eur, pretože som si nemohol dovoliť rozhadzovať peniaze. Prihlášky ma stáli okolo 900 eur, keďže som ich posielal až na 16 univerzít. Musel som urobiť aj jazykový test IELTS, ktorý som úspešne zvládol až na druhý pokus – každý test stál 250 eur.

Preklady vysvedčení a odporúčaní vyšli zhruba na 200 eur vrátane notárskeho overenia. K tomu sa pridali letenky (cca 800 eur), víza, zdravotné dokumenty a poistenie.

Najviac energie mi však zabralo zháňanie financií a hľadanie spôsobu, ako to celé zaplatiť. Presnú sumu neviem odhadnúť, no každé euro som musel starostlivo plánovať – od letenky cez prvé mesiace bývania až po bežné náklady v Amerike, ako mobil, bankový účet, elektrina a internet.

zdroj: Dávid Kmec

Ako si financoval prvé mesiace v Chicagu a čo bolo pre teba finančne najväčšou výzvou?

Najväčšia finančná výzva ma ešte len čaká. Momentálne mám zabezpečené financie približne na prvé dva roky štúdia, ale stále to nie je dobojované. Moje financovanie je komplikované a poskladané ako puzzle. Nemám nikoho, kto by mi pomáhal s financiami – žiadnu ekonómku ani poradcu – všetko riešim sám.

Mám tri štipendiá – jedno priamo od Columbie, ktoré pokrýva približne polovicu školného a platí do roku 2026, a dve menšie talentové štipendiá z Poľska a Maďarska. Ďalšie bolo darované ako uznanie mojej motivácie a úsilia. Okrem toho som podal viac ako sto prihlášok na rôzne štipendiá po celom svete – aj na tie, na ktoré som možno nemal úplný nárok, pretože som chcel využiť každú šancu.

Veľkú úlohu zohrala aj moja rodina – nielen rodičia, ale aj starí rodičia a príbuzní, ktorí ma podporili, a tiež sponzor, ktorý mi jednorazovo prispel. Pridal som aj vlastné úspory z roka, keď som po škole pracoval na Slovensku.

Za všetkým, čo dnes mám, stálo množstvo odmietnutí, sklamaní a neúspešných pokusov. A aj po príchode do Ameriky stále riešim financie – bojujem už nie o každé euro, ale o každý dolár. Či už prácou na stavbe počas leta, alebo hľadaním príležitostí, ktoré mi umožnia zostať a študovať.

Pracoval si na stavbe. Ako vyzerali tie dni a čo ťa naučili o živote v Amerike?

Nikde na svete to nefunguje tak, že prídete a všetko ide jednoducho. Platí to aj o Amerike. Som rád, že som dostal príležitosť zarobiť si na školu, a ešte viac si vážim ľudí, ktorí mi ponúkli prácu, prístrešie aj stravu. Budem im za to doživotne vďačný.

Stavba nie je jednoduchá práca – či už som robil u murára alebo stolára, vždy som videl, koľko úsilia a sily táto robota vyžaduje. Títo ľudia makajú každý deň od rána do večera, často aj v sobotu, a zaslúžia si veľké uznanie. Práca bola niekedy fyzicky aj psychicky náročná, no človek si uvedomí, že aj keď to nie je jednoduché, stále sa to dá zvládnuť s ľuďmi okolo.

U stolára som často trávil celé dni. Práve tam som sa však naučil vážiť si prácu ako takú – pochopiť, že každé povolanie má svoje plusy aj mínusy a že za každým výsledkom stojí obrovské úsilie.

Dni ubiehali rýchlo – zrazu som si uvedomil, že celé leto prešlo, no s pocitom, že som urobil niečo ručne a aj som sa niečomu novému naučil.

V akom prostredí bývaš dnes a koľko ťa stojí život v centre Chicaga?

Bývam v centre Chicaga, na 41. poschodí jednej z výškových budov. Keď som prišiel do USA, býval som najprv v školskom campuse medzi študentmi. Internáty boli moderné – vlastná kúpeľňa, kuchyňa, spoločné priestory, fitko, študovňa aj terasa s výhľadom na mesto. Bola to dobrá skúsenosť, ale aj finančne náročná – a pritom išlo o najlacnejší variant ubytovania. Spal som v izbe so štyrmi ďalšími ľuďmi.

Časom som pochopil, že ak chcem študovať dlhodobo, musím si nájsť dostupnejšie bývanie. V Amerike to však nie je jednoduché – nemal som credit score, históriu platieb ani garanta. Trvalo to mesiace písania, telefonovania a odmietnutí, ale nakoniec som bývanie zohnal. Dnes platím 1 500 dolárov mesačne, vrátane elektriny, a žijem v malom štúdiu v centre. Je to moje prvé vlastné bývanie, všetko som si zariadil sám, väčšinou cez Amazon.

Život v centre je intenzívny a drahý. Jedna jazda metrom stojí 2,50 dolára, ceny v obchodoch sú často vyššie, ako čakáš. Učím sa hospodáriť, variť si doma a prispôsobiť sa mestu.

Naučil som sa robiť aj klasické slovenské jedlá – rezne, grenadír, fašírky, koložvársku kapustu – a posielam ich mame na fotkách. Tak si udržiavam pocit domova aj v zahraničí.

zdroj: Dávid Kmec

Čo ťa na americkom prístupe k filmu najviac prekvapilo a čo si musel na sebe zmeniť?

Na túto chvíľu som sa pripravoval dlho. Momentálne mám internship a každú sobotu sledujem prácu v amerických filmových štúdiách. Myslel som si, že viem, ako to funguje. Roky som študoval filmy, čítal o produkcii a učil sa o technike, kamerách aj procesoch. Najväčšie prekvapenie však boli ľudia.

Stretol som profesionálov, ktorí do filmu dávajú čas, energiu a vysokú pracovnú morálku. Zároveň sú priateľskí, otvorení a ochotní poradiť. V štúdiách vládne spolupráca, nie súťaž. To isté platí aj pre školu – máme k dispozícii profesionálne technológie, kamery, svetlá aj štúdiá, ktoré by si na Slovensku človek len ťažko mohol dovoliť. Tu sú dostupné pre každého študenta.

Čo sa týka mňa, musel som sa naučiť hovoriť nahlas, pýtať sa a nebáť sa zlých nápadov. Na Slovensku som veľa vecí riešil v sebe, tu je podpora bežnou súčasťou prostredia. Ľudia si prajú, aby si sa posúval. To ma naučilo otvoriť sa a pracovať tímovo.

Aký bol tvoj najväčší kultúrny šok po príchode z malej dediny na americkú filmovú školu?

Najväčší šok prišiel hneď po pristátí. Keď som sa pozrel z lietadla a uvidel celé Chicagoland – nekonečné more svetiel a budov, kde žije vyše desať miliónov ľudí, prvýkrát som sa zľakol. Povedal som si: Čo ja tu vlastne dokážem?

Po prílete ma nikto nečakal. Vzal som si taxík z letiska a cestou do centra som sledoval mesto, ktoré sa nezastavuje. Mrakodrapy, metro, davy ľudí, ruch, svetlá – všetko sa hýbe a ty sa v tom máš zorientovať.

Prvé dni som sa cítil úplne sám. O pár týždňov som však narazil na slovenskú komunitu v Chicagu. Títo ľudia ma prijali, poradili mi a dali mi pocit, že tu nie som cudzí. Každý týždeň organizujú slovenské omše, po ktorých pripravujú tradičné jedlá – kapustnicu, rezne, koláče. Všetko robia dobrovoľne a sami si to financujú.

To bol silný moment. Vidieť, že si v cudzine vieš vytvoriť kus domova, že ľudia držia spolu a nestrácajú kultúru. Zrazu som sa necítil stratený.

Ďalší šok prišiel v škole – pozitívny. Mám spolužiakov z Číny, Indie, Francúzska, Japonska, Mexika či Saudskej Arábie. Každý má iný prístup k filmu a iné kultúrne zázemie. Pre mňa, ktorý som predtým neštudoval ani na slovenskej vysokej škole, bolo všetko nové. A práve v tom je hodnota tejto skúsenosti.

Ktorý moment považuješ za najťažší na celej ceste a mal si niekedy chuť to vzdať?

Najťažší bol úplný začiatok – keď som sa rozhodol, že to musím dotiahnuť, aj keď som nevedel ako. Nikto ma nepripravil na to, ako sa podávajú prihlášky do zahraničia, ako sa zostavuje portfólio a čo všetko si to bude vyžadovať. Nemohol som to povedať rodičom ani blízkym – ako by ste im vysvetlili, že chcete ísť študovať do Ameriky, tisíce kilometrov od domova, na školu, ktorá stojí desiatky tisíc dolárov, ktoré nemáte?

Sme obyčajná rodina. Držal som to v tajnosti a veril, že sa mi to podarí – dať všetko za jeden pokus.

Ťažké bolo aj počúvať, že na to nemám. Niektorí sa mi smiali, že skončím ako čašník alebo údržbár. Najviac boleli pochybnosti od ľudí, ktorých som považoval za priateľov. Aj rodičia mi hovorili, že by som sa mal držať pri zemi. Dnes ich chápem – nechceli ma odradiť, len mali strach z niečoho, čo bolo pre nás všetkých neznáme.

Pripravoval som sa viac ako rok. Nevedel som, kde začať, ako písať motivačné listy, ako preložiť dokumenty. Popri tom som pracoval a nikomu nehovoril, čo chystám. Pamätám si deň, keď mi prišiel e-mail o prijatí. Sedel som v izbe a len som sa potichu tešil. Bol to môj najosobnejší moment víťazstva.

zdroj: Dávid Kmec

Získanie Green Card je pre mnohých nedosiahnuteľný cieľ. Ako k tomu pristupuješ ty a čo všetko ťa to stálo?

Získanie Green Card je náročný proces – časovo, finančne aj psychicky. Uvedomujem si, že možno nebudem schopný zaplatiť celé štúdium, preto hľadám aj paralelnú legálnu cestu, ako v USA zostať a pokračovať v tom, čo som začal.

Po skončení školy nemáte veľa možností. Víza sú časovo obmedzené. Jednou z mála ciest je kategória EB-1, ktorá si vyžaduje renomé, portfólio, výnimočné výsledky a oficiálne odporúčania. Navštívil som imigračného právnika a začal si zisťovať, čo všetko to znamená.

Potrebujete silné portfólio, pracovné skúsenosti, dôkazy o prínose v odbore, odporúčania a dokumenty – študijné potvrdenia, daňové priznania, bankové výpisy, imigračné formuláre ako I-140 či I-485. Každý z týchto krokov predstavuje hodiny administratívy, čakania, poplatkov a notárskych overení. A potrebujete aj organizáciu, ktorá vás dokáže sponzorovať – nielen finančne, ale aj odborne.

Celý proces môže stáť desaťtisíce dolárov. No ja sa toho nebojím. Pracujem na tom už teraz – budujem si portfólio, hľadám spolupráce, pripravujem sa krok za krokom. Mojím cieľom je dostať sa tam legálne a poctivo. Nie ako výnimka, ale ako výsledok dlhodobej práce.

Aké sny máš v americkom filmovom priemysle – chceš zostať v USA, alebo sa raz vrátiť domov?

Nechcem byť najväčší režisér na svete. Chcem si odžiť svoju cestu a raz natočiť film, ktorý bude celý môj – od prvej myšlienky až po záverečné titulky. Momentálne by som dal čokoľvek za možnosť stáť na pľaci a učiť sa priamo z praxe.

Na tom pracujem každý deň – pomaly, systematicky, bez garancií. Všetko, čo robím, smeruje k tomu, aby som raz dostal šancu. Nie veľkú, len prvú.

Domov by som sa vrátil rád. Nie preto, aby som začínal od nuly, ale aby som priniesol späť to, čo som sa naučil. Slovensko je vo mne stále a čím som dlhšie preč, tým viac si to uvedomujem. Ale dnes som v Amerike, lebo práve tu mám možnosť rásť, skúšať a posúvať sa ďalej.

Čo podľa teba chýba slovenskému filmovému prostrediu v porovnaní s americkým?

Odpovedá sa mi na to ťažko, pretože som do slovenského filmového prostredia nikdy úplne nevstúpil. Moja cesta išla rovno do zahraničia. Na východe Slovenska – v Prešove a okolí – sa veľa filmového diania neodohráva. Všetko sa sústreďuje v Bratislave alebo ešte ďalej.

Verím však, že na Slovensku je veľa talentovaných ľudí. Chýbajú im príležitosti, zázemie, priestor na omyly aj rast. Dúfam, že v budúcnosti sa podpora filmu zmení – nielen cez granty, ale najmä cez otvorené prostredie, kde sa bude dať skúšať, spolupracovať a robiť chyby bez obavy, že vás systém zomelie.

Ak by si mal pomenovať tri veci, bez ktorých by si to nikdy nedotiahol až sem, čo by to bolo?

Všetko, čo som dosiahol, je výsledok tvrdej práce. Nič neprišlo samo. Ľudia sa musia naučiť prekonávať samých seba – skúšať, plánovať, riešiť problémy a pracovať. Znova a znova.

Pre mňa sú tie tri najdôležitejšie veci jasné. Prvá je vytrvalosť a čas – hodiny, dni a mesiace, ktoré nikto nevidí, ale bez ktorých sa nič neposunie. Druhá je viera – v Boha aj v to, že niekto pri tebe stojí, aj keď sa ti to v tej chvíli nezdá. A tretia je prostredie, ktoré mi dala rodina. Bez ich zázemia, podpory a stability by som sa nedostal nikam. To si uvedomujem stále viac.

zdroj: Dávid Kmec

Čo by si odkázal mladým ľuďom, ktorí majú talent, ale cítia, že ich brzdí prostredie, peniaze alebo strach?

Nie som motivátor. Nechcem nikomu hovoriť, čo má robiť – každý má iné podmienky, iné limity, iné možnosti. A aj ja som stále len na začiatku. Do Ameriky som prišiel ako dvadsaťročný a každý deň sa ešte len učím.

Ale ak niečo môžem odkázať, tak to, že sa oplatí podporovať ľudí, ktorí sa snažia. Učiť sa od nich, spolupracovať, ťahať sa navzájom. Tak to funguje aj vo filme – nikto ho neurobí sám. Každý má inú rolu, ale výsledok vznikne len vtedy, keď ľudia ťahajú za jeden povraz. To platí aj mimo pľacu. A podľa mňa práve o to ide – učiť sa, robiť svoju robotu dobre a nenechať v tom druhých samých.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy