Primár Kulkovský: Keby bolo keby neexistuje. Sme ako spiaca princezná, ktorá čaká na bozk svojho princa (KOMENTÁR)

kulkovsky
Miroslav Miklas/Archív M. Kulkovského

Nie len v civilnom, ale i pracovnom živote nerád odpovedám na otázky typu, čo by bolo keby. Nič to ale nemení na tom, že “kebyzmus” má v dejinách ľudstva významné postavenie a keby nebolo keby, hoc v teoretickej rovine, mnohé by sa neudialo. 

Veď si len predstavte, čo by bolo, keby praveké ženy neboli ľudsky nasrdené na svojich svalnatých a chlpatých hipster lovcov mamutov a pohodlie by ich nehnalo z jaskýň. Doteraz by sme žili natlačení v Demänovskej alebo Dobšinskej ľadovej jaskyni. Žiadny turista, ale obývačka s pompéznym kvapľovým lustrom nad hlavou a romanticky tlejúci oheň a nad ním sa pečúci potkan, ktorý by za iných okolností obhrýzal mykózu na palcoch pacienta ležiaceho na nelukratívnej klinike tam, kde nič nie je.

Alebo keby ľudia nedostali záblesk rozumu a neprestali by veriť otcovi všetkých otcov, ktorý by tak nedostal príležitosť ukázať národu svoj spevácky talent a neodkryl by jeho vrodený cit pre spravodlivosť a lásku k blížnemu. Dnes by už možno naše hlavné mesto bolo niekde inde a prezident, premiér a predseda Národnej rady by ako trojjediný boh sídlil v Elektre. Aké by to bolo, keby sme nemali tú možnosť následne spoznať velikánov, ktorí sa zrodili z boja Mikuláša a čerta? Aké by to bolo, keby tu už od prvopočatku neexistovali zlé bytosti, politici, ktorých sme dokázali vymeniť len voľbou menšieho zla?

Čo by bolo, keby sa zbohatlíci na chudobe ostatných nevyžrali až do takého pupkatého stavu, že ich zaslepila sila ich tukového zázračného plášťa natoľko, že nadobudli pocit, že môžu rozhodovať o živote iných a život im aj brať? Prišla by doba zmätku a prvoplánových amatérskych rozhodnutí aj bez toho, aby musel niekto zomrieť skôr, než to hluchému a slepému národu otvorí oči, vyčistí uši a rozviaže jazyk?

A čo by bolo, keby sme sa teraz zobudili s rukou v nočníku a žiadna pandémia by tu s novým pánom z obyčajného ľudu neprišla? Bola by aj vtedy atmosféra vo vláde taká, aká býva v rodine pred tým, ako sa na poslednú chvíľu otec a mama rozhodnú ešte zabojovať o rodinný liehový krb a navštívia manželskú poradňu? Aký by bol dôvod hádok a domáceho sado-maso násilia? Nedostatočná kapacita ciel pre kolegov z parlamentu? Cudzie maternice? Vlastné zadky? Boj zástancov dúhy proti predstaviteľom čiernej a bielej? Kolízia zhúleného “liberála” s ožratým “konzervatívcom”? Alebo by sme žili v šťastnej krajine, plnej šťastných a spokojných ľudí?

Nie, nebuďme naivní. Keby bolo keby neexistuje. Sme ako spiaca princezná, ktorá čaká na bozk svojho princa. Hoc tá princezná nie je promiskuitná, niekoľkí ju už pobozkali, vzplanuli aj krátke, no o to vášnivejšie vzťahy, no žiadny z nich ju trvalo z prekliatia nezobudil. A možno sa toho pravého bozku ani nikdy nedočkáme a budeme sa musieť naučiť žiť s tým, že aj polospánok nám postačuje. Totižto…

…keby bolo keby, žili by sme v nebi…

 

Autor je primár interného oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Považskej Bystrici. O zdravotníctve, pacientoch a spoločnosti píše na svojom Blogu.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech