„Prvé týždne v Amerike som preplakal.“ Prievidzský rodák bojuje o NBA v meste Slovákov

Všetko berie s nadhľadom a vďaka jeho výške na úrovni 200 centimetrov je to celkom jednoduché. Matúš Hronský sa z malej dedinky pri Prievidzi dostal až do NCAA Division I, najsledovanejšej univerzitnej basketbalovej ligy sveta. V nej hrá už druhý rok za tím Duquesne Dukes, ktorý si do novej sezóny dal cieľ stať sa najlepším univerzitným tímom Spojených štátov.

Startitup sa s 20-ročným basketbalistom spojil osobne prostredníctvom telefonického rozhovoru na trase Bratislava – Pittsburgh. Matúš, ktorý je tretím z piatich bratov, nám povedal viac o svojich prvých štyroch rokoch v USA, ale aj o Pittsburghu, ktorý je známy veľkou komunitou Slovákov.

Myslíš si, že z teba chceli mať rodičia basketbalistu, keď si uvedomili, do akej výšky rastieš?

Podľa mňa ani nie. Zo začiatku to rodičia nechávali dosť na nás, nech si vyberieme šport. Ja som bol skoro do 11 rokov tenista. Bratia ma potom stiahli, skúsil som basketbal a odvtedy sa ho držím.

Aj tvoji súrodenci majú svoju basketbalovú minulosť. Povedz nám o všetkých a priblíž, ako dlho a na akej úrovni sa basketbalu venovali.

Začalo to u mojich dvoch najstarších bratov – Adama a Samuela. Oni basketbal hrávali až do juniorky. Mali 14, resp. 15, a hovorili mi, aby som prestal s tenisom a doťahovali sme sa (smiech). Povedal som si teda, že to skúsim, a chytilo ma to. Zo začiatku mi veľmi pomáhali trénovať a zlepšovať sa.

Chytilo to aj môjho mladšieho brata Tomáša, ktorému sa teraz veľmi darí. Najmladší brat Juraj sa venuje karate, toho basketbal vôbec nechytá. 

• Učitelia mu počas štúdia na Slovensku hovorili, aby si stanovil priority
• V 15 rokoch mal možnosť ísť na akadémiu na svetoznámom ostrove
• Mesto, v ktorom študuje, je známe aj vďaka početnej komunite Slovákov
• Ako vyzerá celý bežný deň basketbalistu, ktorý hrá v najpopulárnejšej univerzitnej basketbalovej lige sveta
• Pre zápasy na druhej strane Spojených štátov musí často cestovať aj štyri hodiny

Na americké školy sa dostalo mnoho Slovákov a Sloveniek, niektorí tiež začínali v dedinách. Ako si spomínaš na svoje detstvo?

V Porube je taká malá komunita a vždy som mal pocit, že sme tak trochu „uprostred ničoho“. Neďaleko nás je síce Prievidza a iné dediny, ale my sme tá dedina, v ktorej cesta končí a už sa človek ďalej nedostane. Veľmi rád spomínam na detstvo. Stále som behal po horách, po lesoch, po poliach. 

Neprestajne som niečo robil, jazdil som na bicykli, rodičia si pamätajú, ako som utekal z domu. Mal som voľnosť, mal som pocit, že ma nič netrápi, že ma nikto nesleduje, a veľmi rád na toto obdobie spomínam. Vždy sa k mojim rodičom cez ľudí dostalo, keď som čosi vyviedol.

Tento článok je dostupný členom Startitup PREMIUM

---

Dočítať zadarmo

Prihlásiť sa Ponuka predplatného

V článku sa po odomknutí dozvieš

• Koľko hodín cesty ho delí od rodnej Hornej Nitry
• Počas štúdia na základnej a strednej školy trénoval viackrát denne
• V 15 rokoch mal možnosť ísť na akadémiu na svetoznámom ostrove
• Pittsburgh si zamiloval aj vďaka početnej komunite Slovákov
• Ako vyzerá celý bežný deň basketbalistu, ktorý hrá v najpopulárnejšej univerzitnej basketbalovej lige sveta
• Ako ďaleko musí pre zápasy každý týždeň cestovať
• Aké náročné je pre mladého športovca dostať sa do NBA

Po odomknutí tiež získaš

• Články bez reklám
• Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom