Prvýkrát v histórii máme nádej, že sa budeme vedieť rozprávať so zvieratami. Vedci to idú testovať na veľrybách

Tím vedcov začal s významným a ambicióznym projektom. Domnievajú sa, že na jeho konci budú schopní komunikovať s veľrybami. Pomocou umelej inteligencie chcú pochopiť jazyk, ktorý používajú. Iniciatíva nesie názov Project CETI a upozornil na ňu portál Futurism.

Zameriavajú sa na dekódovanie zvukov, ktoré vorvane tuponosé bežne vydávajú a nám znejú ako klikanie. Ak by bol ich projekt úspešný, prvýkrát v histórii by sme boli schopní rozumieť zvieratám. Podľa nich existuje aj šanca, že by sme s nimi dokázali viesť debatu.

Klikanie veľrýb im pripomína morzeovku

Nápad sa zrodil už v roku 2017, približuje Hakai Magazine, kedy sa na Harvarde stretla skupinka vedcov z celého sveta, z rôznych odborov. Program prestížnej univerzity sľuboval, že počas roku spoločnej práce budú mať možnosť pracovať na projektoch, ktoré sa budú úplne vymykať ich bežnej práci.

Práve vtedy prišila Shafi Goldwasser, počítačová vedkyňa a odborníčka na kryptografiu, za morským biológom Davidom Gruberom s poznatkom, že zvuky, ktoré vydávajú vorvane, jej pripomínajú morzeovku.

Gruber jej vysvetlil, že veľryby spolu tak komunikujú. Navrhla mu teda, že by sa mali pokúsiť preložiť veľrybie zvuky do jazyka, ktorému by rozumeli ľudia: „Len som nahlas vyslovila nepremyslenú myšlienku, nikdy by mi nenapadlo, že to zoberie vážne.“

Zatiaľ sa zdá, že sú ich ambície reálne

O svojom nápade povedali vedcovi Michaelovi Bronsteinovi, ktorý sa zameriava na automatizovanú analýzu písanej a hovorenej reči pomocou umelej inteligencie.

Dovtedy však skúmal len tú ľudskú. Následne, keď analyzovali nahrávky veľrýb, zistili, že skutočne existuje v ich reči akýsi vzorec, ktorý by im mohol povedať viac: „Zdalo sa, že algoritmy fungujú veľmi dobre, aspoň pri jednoduchých úlohách.“

Nezistili však zatiaľ nič, len to, že by sa im klikanie vorvaňov raz skutočne mohlo podariť rozlúštiť. Pre hlbšiu analýzu by však potrebovali ich algoritmy omnoho viac údajov, než majú momentálne k dispozícii. Prvým krokom ich výskumu je získať štyri miliardy záznamov komunikácie vorvaňov. V súčasnosti ich majú menej než 100-tisíc.

zdroj: Unsplash/ Richard Sagredo

Štúdie potvrdzujú, že si zvieratá rozumejú

O odvážny projekt ide aj preto, že v súčasnosti nie je úplne jasné, či sa zvieratá medzi sebou skutočne rozprávajú. Je zrejmé, že spolu nejakým spôsobom komunikujú, či však ide o jazyk, ktorý by vedel dávať za nejakých podmienok zmysel aj nám, jasné nie je.

Vedci boli dlho presvedčení, že zvieracia komunikácia nemá žiadnu štruktúru vety, a preto sa nedá dekódovať. V roku 2016 však japonskí vedci prišli so štúdiou, ktorá pri sýkorkách veľkých tieto presvedčenia vyvrátila. Zistili, že vtáky v určitých situáciách spájajú dva zvuky, ktorými ostatných varujú, že sa blíži predátor.

Vtáky reagovali aj keď im výskumníci túto sekvenciu v danom poradí prehrali. Keď skúsili poradie zvukov prehodiť, vtáky nereagovali takmer vôbec: „To je gramatika.“

Pri niektorých živočíšnych druhoch sa dokonca podarilo dokázať, že sa určité zvuky učia počas života a neskôr si ich osvoja. Niektoré vtáky sa učia telefónne vyzváňania, delfíny majú vlastné píšťalky s unikátnym zvukom, ktorý je pridelený iba im. Vnímajú ho takmer ako svoje meno.

Pri veľrybách je šanca na dekódovanie ich zvukov najvyššia

Zdá sa teda, že sa mohli zamerať na akékoľvek zviera. To, prečo si myslia, že majú šancu dekódovať práve „reč“ vorvaňov, však má svoj dôvod.

Tie spolu totiž komunikujú aj napriek ohromným vzdialenostiam, nepoužívajú teda mimiku, ani reč tela, ktoré sú pri komunikácii iných zvierat dôležité. „Predpoklad, že je ich komunikácia založená prevažne na zvukoch je dosť reálny,“ hovorí Bronstein.

Vedci ich výskum prirovnávajú k tomu, ako sa učia rozprávať malé deti. V podstate sledujú a vnímajú jazyk, ktorý sa používa okolo nich.

Vedci skonštatovali, že takéto učenie sa je v princípe štatistické. Dieťa si všimne a zapamätá, že slovo pes sa používa často, ak je v blízkosti chlpaté zviera. V jednoduchosti ide o to, že sa určité slová používajú často v konkrétnych situáciách.

Za posledných desať rokov vedci vyvíjali metódy strojového učenia, ktoré napodobňovali práve tento „detský“ princíp učenia sa.

Výskumníci vkladali do neurónových sietí obrovské množstvo jazykových údajov. Tieto siete by mohli nájsť zo štatistických pozorovaní štruktúry v jazykoch aj bez toho, aby na začiatku vedeli čokoľvek o obsahu.