Richard Mažonas robí podcasty o najhorších vrahoch: Každý má za určitých okolností kapacitu vraždiť (ROZHOVOR)

Richard Mažonas je aktuálne študentom právnickej fakulty Trnavskej univerzity. K tvorbe podcastov ho podnietil práve lockdown, nakoľko pandémia zapríčinila predčasné ukončenie jeho stáže. S chuťou adaptovať sa na momentálne podmienky, prišiel aj prvotný impulz.  Tie dnes vznikajú za účasti jeho starého otca, ktorý je súdnym znalcom. Aktuálne už podcasty premieňajú do umeleckejšej podoby a časť z nich predčítava Dušan Budzák spoločne s herečkou Miškou Mäsiarovou.

• Čo sa nachádza v mysli vraha
• Ako prebieha ich diagnostika
• Kto sú najbrutálnejší slovenskí vrahovia

Súdny znalec o pedofílii na Slovensku: Farár brával dieťa zo sociálne slabej rodiny aj na výlety do aquaparku (ROZHOVOR)

Aké pocity tebou lomcujú po dokončení častí podcastu? Predsa len rozoberáš najbeštiálnejšie vraždy

Po dokončení podcastu je to vždy pocit zadosťučinenia. Vražedné psyché je produkčne náročný a skladá sa z mnohých súčastí, ktoré musia navzájom fungovať. Zakaždým, keď sa diel podarí vydať mi padne veľký kameň zo srdca a teším sa, že sa to podarilo. Na kvalitnej technickej stránke majú zásluhu chalani zo ZAPO, teda naša produkcia- Martin Fenčák a Pali Krško. Práve vďaka ich profesionalite sú to po dokončení dobré pocity. Predsa len je to dielo, nad ktorým náš tím strávil veľa času.

Najťažšie je ale pre mňa spisovanie podkladov pre Dušana Budzáka – spisovateľa, ktorý prípady dáva do skvelej literárnej podoby, akú môžete počuť v podcaste. Vtedy sa pokúšam nájsť čo najviac materiálov a pri tom som konfrontovaný holými faktami. Pri niektorých prípadoch sa stretávam aj s materiálom obsahujúcim fotky a niekedy aj videá z miesta činu. Ešte nie som úplne „plechový“ a z niektorých ľudských činov je mi doslova zle.

Ktorú považuješ z územia Slovenska za najhoršiu ty?

Ťažko povedať, keďže aj naša malá krajina zažila rôzne hrôzy. Pre mňa osobne to však pravdepodobne bude prípad Jaroslava Garaja, ktorý je v našom podcaste spracovaný pod názvom „Nechcela by si radšej zomrieť?“ Je to príklad temnej stránky ľudského psyché, o ktorej ani my sami častokrát nevieme. Z tých svetových to je určite prípad, ktorý sme spracovali pod názvom „Zrúda.“ Ide o hrozný príklad infantofíle – deviácie, kde preferovaným sexuálnym objektom sú batoľatá. Tento prípad zo Sovietskeho zväzu otriasol aj starým otcom.

Po prejdení všetkých príbehov to môžeš usúdiť – čo vlastne vedie vrahov k podobným činom?

Možností je mnoho. Niekedy ide o majetkový zisk, inokedy o pomstu. Vždy však vrah chce niečo získať a takýmto extrémnym násilím sa snaží prekonať odpor obete. Mňa najviac fascinuje násilná trestná činnosť so sexuálnym motívom – tu hrajú rolu rôzne sexuálne deviácie. V tomto smere bol veľmi fascinujúci prípad Jurgena Bartscha, adoptovaného mäsiara. Tento mladý muž si prežil v detstve doslova peklo, ktoré sa podpísalo aj na jeho zvrátenej sexualite, kvôli ktorej sa dopustil viacerých vrážd.

zdroj: TRUNI/Barbora Likavská

Majú títo vrahovia nejaké spoločné črty?

Musím upozorniť, že v tejto problematike nie som žiaden expert. Považujem sa len za učňa môjho starého otca a takto tejto problematike rozumiem na základe toho, čo som pri našich konverzáciách pochytil. Určité spoločné črty vrahovia majú, no nejedná sa o nič exaktné. Takou základnou spoločnou črtou v prípadoch, ktoré sme zatiaľ pokryli, bolo ťažké a problémové detstvo, psychická labilnosť a sociálna neprispôsobivosť. Taktiež sú pri tvorbe vraha nápomocné určité osobné predpoklady, napríklad citová chladnosť. Avšak jedná sa len o premenné –  nie je to pravidlo. Doposiaľ nevieme, čo presne z človeka robí sériového vraha a táto nevedomosť je práve to, čo túto tému robí tak fascinujúcou.

Analyzovali ste aj otca, ktorý zabil všetky svoje deti a predtým aj manželku. Čo ho k tomu viedlo?

V našom podcaste sme mali 2 také prípady – Štefan Svitek a Jaroslav Garaj. Oba prípady sú si na prvý pohľad podobné v tom, že páchatelia vyvraždili vlastnú rodinu. U oboch hrala rolu deviácia. U Sviteka plnohodnotný sadizmus, ktorý sa prejavil po tom, čo v opitosti zavraždil tehotnú manželku a dve dcéry. Sadistické sklony mal však už predtým, vedel o nich.

U Garaja to však bola skrytá pedofília a pravdepodobne o nej ani nevedel. Tá sa manifestovala až v takej vypätej situácii, akou bola vražda rodinných príslušníkov. Svitek bol recidivista s takou farbistou anamnézou, že to človek často nevidí. Garaj však bol viac-menej normálny chlap, ktorého nepriaznivá situácia dohnala k tomu najhoršiemu. Oba prípady majú niečo do seba a prezrádzajú veľa o ľudskej sexualite. Taktiež je zaujímavé vypočuť si oba a porovnať ich. Človek si uvedomí práve tú komplexnosť tejto témy – napriek vonkajším podobnostiam ide o dva úplne odlišné prípady, ktoré nemožno hádzať do jedného vreca.

Pri Garajovom prípade tomu predchádzalo aj znásilnenie. Stretneme sa s podobným druhom deviantov na Slovensku aj dnes?

Samozrejme, dúfam, že nie. No podľa toho, čo som sa o problematike doposiaľ naučil, si myslím, že je to len hra čísiel a štatisticky je len otázkou času, kedy sa niečo podobné udeje znova. Takisto ako fabrika z času na čas vyrobí chybný kus, tak aj príroda z času na čas vyprodukuje jedinca s pokriveným psyché.

Deviantov po našej krajine určite behá nespočetné množstvo. Líšia sa ale tým, ako svoju deviáciu dokážu ovládať. Nie každý deviant je spoločensky nebezpečný.

Jaroslav Garaj však nebol deviant v pravom slova zmysle, u neho skôr došlo k niečomu, čo by sme mohli nazvať skratom. Do emočne vypätej situácie, v ktorej sa týchto skutkov dopustil, ho priviedlo neúspešné podnikanie, dlhy a celková finančná tieseň. Dovtedy mali so ženou riadne, usporiadané a veľmi funkčné manželstvo. Po dohode so ženou, že to ich trápenie ukončí sa v ňom jeho, doposiaľ skrytá, temná stránka, manifestovala a preto sa dopustil toho, čoho sa dopustil.

Je veľmi pravdepodobné, že ak by to osud zariadil inak a okolnosti boli viac priaznivé, žiadnych vrážd by sa nedopustil a s rodinou by žili šťastne až do smrti. Žiaľ, svet nie je vždy rozprávka a „Happy End“ nie je pravidlom. Myslím si, že vzhľadom na dnešnú situáciu doma i vo svete je možné predpokladať, že kriminalita, vzhľadom na pandémiou zapríčinenú ľudskú zúfalosť, stúpne.

V jednej časti si spomínal aj pojem rozšírená samovražda. Vieš nám opísať čo je to?

Je to typ auto-agresie, teda násilia voči samému sebe, pri ktorej sa človek rozhodne vziať so sebou aj ďalších ľudí. Taký typický príklad je ťažko depresívna matka detí, ktorá v snahe uchrániť vlastné deti pred hrozným osudom zabije najskôr ich a potom seba. Vždy sa jedná o veľmi tragické príbehy.

Častokrát sú medzi osobami, ktoré takto prídu o život dobré rodinné vzťahy, dá sa povedať, že ide o vraždu zo zhovievavosti – nechcem aby si tu trpel, tak ťa vezmem so sebou. Treba však dodať, že to, čo zvyšuje riziko rozšírených samovrážd sú vonkajšie okolnosti. Ide totiž o akt zo zúfalosti. Momentálna nepriaznivá situácia toto riziko určite zvyšuje. My sme príbehov, kde sa tento pojem skloňuje, priniesli viac. Prvý bol prípad istého Charlesa Cullena – ošetrovateľa, ktorý celý život trpel ťažkými depresiami. Druhý je práve prípad Jaroslava Garaja.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa 1. slovenský KRIMI Podcast (@vrazedne_psyche)

Ako prebieha diagnostika takýchto osôb?

To je skôr otázka na psychiatra alebo psychológa. Avšak osobne si myslím, že na báze dialógu a testov, ktoré títo experti majú k dispozícií. Taký najznámejší a najpresnejší je takzvaný Rorschachov test osobnosti. Neviem však, či tento test používajú aj na diagnostiku depresií. Pri deviáciách existuje metóda využívaná v psychiatrií – pletysmografia. Tu napoja vyšetrovaného na pletysmografický prístroj, zapojený v oblasti genitálií a ukazujú mu sexuálne relevantné obrázky rôzneho druhu. Podľa telesných reakcií potom psychiater vyhodnotí o akú deviáciu sa jedná.

Aké prípady tvoj starý otec riešil?

Starý otec za svoju 57 ročnú prax zažil všeličo. Musím ale podotknúť, že psychiater prípady nerieši. Jeho úlohou je skúmať duševný stav probanda – napríklad vraha. Z tých mediálne najznámejších prípadov pracoval na prípade Štefana Sviteka, Ondreja Riga, Štefana Polgáriho, Jozefa Slováka a Juraja Ľuptáka. Viacero z nich sme už v našom podcaste pokryli, a ďalšie plánujeme. Tieto prípady však tvoria iba vrchol ľadovca jeho profesionálnej praxe.

Ľutujú vrahovia spätne svoje činy?

Rád by som povedal, že áno, no nie je to vždy tak. Pre ľútosť sú potrebné určité osobnostné predpoklady. Veľa ťažkých psychopatov takého niečoho ako ľútosti proste nie je schopná, nemajú na to kapacitu. Určite je aj dôležité rozlišovať ľútosť, ktorú páchateľ cíti za svoje činy a sebaľútosť, ktorú cíti kvôli situácií do ktorej sa následkom svojho konania dostal. Ako príklad vraha, ktorý svoje činy pravdepodobne úprimne ľutuje, rád dávam práve už spomínaný prípad Jaroslava Garaja. Vo väzení si našiel cestu k Bohu a stal sa z neho veľmi spirituálne založený muž. Jeho konanie nechápe doteraz ani on. Patrí však tento muž na slobodu?

Musím ešte dodať, že nie vždy si vrahovia svoje činy kvôli psychickej chorobe uvedomujú. Príkladom je prípad Lisy Montgomeryovej – ženy, ktorú za jej činy popravili v januári tohto roku v USA. Tá žena bola taká chorá, že pravdepodobne ani nevedela, aký trest jej súd udelil. Práve preto je dôležité rozlišovať, či vraha pošleme do väzenia alebo do ochrannej psychiatrickej liečby. Takto ľudstvo popravilo ženu, ktorá trpela chorobou, za ktorú sama nemohla.

Keby sme nahliadli do mysle vrahov, čo by sme tam videli?

Myslím, že by sme vo veľa prípadoch boli prekvapení, ako podobní sú nám, bežným ľuďom. Ak som sa niečo pri štúdiu tejto problematiky naučil, tak je to to, že každý má za určitých okolností kapacitu vraždiť. Pevne verím, že v budúcnosti sa mi usilovným štúdiom podarí aspoň trošku do takej mysle nazrieť a pochopiť prečo sa ľudia takýchto činov dopúšťajú.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa 1. slovenský KRIMI Podcast (@vrazedne_psyche)

Tie najbrutálnejšie vraždy často vnímame z dôb minulých. Sú ale podobné činy viditeľné aj v súčasnosti?

Určite áno, v pamäti mám napríklad vysoko medializované prípady – Judita a Viola Macáková. Vražda je fenomén, ktorý ľudstvo sprevádza od jeho počiatku a bude pravdepodobne do jeho konca. Bolo by naivné myslieť si, že ide o niečo, čo dokážeme zmeniť.

Čo mafiánske obdobie? Bolo v ňom cítiť väčšiu brutalitu?

Osobne som narodený presne na prelome tisícročí a toto obdobie som nezažil. Avšak z dostupných informácií to tu bolo veľmi divoké. Pri organizovanom zločine sa však jedná o odlišnú problematiku, najmä preto, že psyché týchto vrahov nie je až také odlišné od toho nášho. Je to ďalší príklad toho, že každý z nás má v sebe vraha. Našťastie väčšina ho má dobre zamknutého niekde v hlbinách svojho ja.

Aké stopy zanechalo posudzovanie vrahov na tvojom starom otcovi? Nakoľko je súdnym znalcom, prešiel si rôznymi kuriozitami.

Pár vrások mu to určite za tých 57 rokov pridalo, no nemyslím si, že ho to obzvlášť poznačilo. Starý otec je veľký profesionál a myslím si, že za viac ako polstoročnú aktívnu kariéru v psychiatrii vie, ako sa od prípadu odosobniť. Je však možné, že to poznačilo jeho humor, ktorý vie byť o trošku temnejší ako je v klasickej spoločnosti zvykom.

Aj napriek vyššiemu veku je stále profesionálne aktívny, celý týždeň píše posudky alebo behá po súdnych pojednávaniach. Veľmi to obdivujem, pretože som skoro o 60 rokov mladší a toľko energie nemám. Starý otec je v tomto smere mojím veľkým vzorom.

Máme sa snažiť pochopiť činy vrahov?

Jeden z mojich obľúbených autorov a filozofov – Friedrich Nietzsche veril, že treba poznať aj svoju temnú stránku. Každý nejakú máme a dokáže byť deštruktívna ak ju ignorujeme. Príkladom takejto deštruktivity môže byť prípad Jaroslava Garaja, ktorý ju asi ignoroval.

Osobne verím, že štúdium niečoho takého strašného, ako sú vraždy, nám prezradí veľa o tých najtajnejších a často dokonca tabuizovaných zákutiach ľudskej mysle. Taktiež je to veľmi fascinujúca téma a bezodná studnica nápadov a kuriozít. Myslím, že ponorenie sa do tejto problematiky má veľa výhod a naopak, zatvárať si oči pred niečím takýmto a tváriť sa, že svet je gombička sa nemusí vyplatiť.

Sú akosi ospravedlniteľnejšie ak vnímame, že ide o nejakú poruchu osobnosti?

Vražda nie je ospravedlniteľná nikdy. Treba však rozlišovať, či je človek psychicky chorý alebo nie. Ak je, treba sa mu snažiť pomôcť, liečiť ho. To však neznamená, že jeho činy sú ospravedlniteľné. Túto problematiku sme priblížili práve na prípade Lisy Montgomeryovej. V dieli pod názvom Cisársky rez sme so starým otcom hľadali odpoveď na to, ako sa zachovať pri posudzovaní takýchto prípadov.