Rozlámané rebrá či rozhovory s imaginárnymi priateľmi. S horolezcami sa v zóne smrti dejú príšerné veci

Je známe, že ľudské telá fungujú najlepšie na hladine mora. Spôsobené to je tým, že hladiny kyslíka sú v tejto hladine primerané pre náš mozog a pľúca. Vo vyšších nadmorských výškach má ľudské telo s fungovaním problémy. Tento problém riešia predovšetkým horolezci. Tí, ktorí chcú zdolať Mount Everest vysoký 8 848 metrov, musia čeliť niečomu, čo poznáme pod názvom zóna smrti. 

Ako uvádza portál Science Alert, ide o oblasť s nadmorskou výškou nad 8 000 metrov, v ktorej je tak málo kyslíka, že telo začne umierať. Mozog a pľúca horolezcov v tejto oblasti bažia po kyslíku. Zvyšuje sa tu riziko srdcového infarktu a mozgovej príhody, no zároveň sa tu zhoršuje úsudok. 

V roku 2019 zomrelo na Evereste najmenej 11 ľudí, z ktorých takmer všetci strávili čas v zóne smrti. Táto sezóna sa stala jednou z najsmrteľnejších sezón na Evereste v nedávnej pamäti.

Niektoré spoločnosti po roku 2019 tvrdili, že za úmrtia môže preľudnenie. Poznamenali totiž, že vrchol sa počas vzácneho obdobia dobrého počasia tak zadusil horolezcami, že ľudia uviazli v zóne smrti príliš dlho. 

22. mája 2019 sa 250 horolezcov pokúsilo dosiahnuť vrchol, informoval The Kathmandu Post. Mnohí horolezci však museli čakať v rade, aby mohli ísť hore a dole.

Tieto neplánované hodiny v zóne smrti tak mohli 11 ľudí, ktorí počas výstupu zahynuli, vystaviť vyššiemu riziku. Určiť konkrétne príčiny smrti je však náročné. Jeden horolezec uviedol, že výstup na Everest je ako beh na bežiacom páse spojený s dýchaním cez slamku. 

Imaginárni priatelia

Nedostatok kyslíka sa spája s mnohými zdravotnými rizikami. Ak toto množstvo klesne pod určitú úroveň, srdcová frekvencia stúpne až na 140 úderov za minútu, čo zvyšuje riziko srdcového infarktu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo musia horolezci svojmu telu dožičiť dostatok času na to, aby sa aklimatizovalo na himalájske podmienky. 

Počas týždňov, ktoré horolezci trávia vo vysokých nadmorských výškach, začne telo produkovať viac hemoglobínu. To vedie k zahusteniu krvi, v dôsledku čoho je pre telo náročnejšie pumpovať ju do tela a zvyšuje sa tak riziko mŕtvice alebo nahromadenia tekutiny v pľúcach. 

Okrem toho však horolezci počas výstupu bojujú s únavou, pocitom blížiaceho sa dusenia, slabosťou a pretrvávajúcim kašľom. Tento kašeľ môže byť taký silný, že môže viesť k prasknutiu alebo oddeleniu rebier. 

Odborníci sa zhodujú, že aklimatizácia na výšky v zóne smrti nie je možná. Jedným z rizikových faktorov vo výške takmer 8 000 metrov nad morom je hypoxia, čiže nedostatočná cirkulácia kyslíka do orgánov vrátane mozgu. Ak mozog nedostáva dostatok kyslíka, môže začať opúchať.

Toto napúchanie spôsobuje nevoľnosť, vracanie a ťažkosti s myslením. Horolezci tak môžu zabudnúť, kde sa nachádzajú a dostať sa do delíria. To je podľa odborníkov formou vysokohorskej psychózy. V tomto stave robia horolezci zvláštne veci. Napríklad si začnú vyzliekať oblečenie alebo sa rozprávajú s imaginárnymi priateľmi. 

Člen expedície NOVA z roku 1988 David Carter uviedol, že lezenie v zóne smrti sa dá prirovnať k živému peklu. Vysvetlil, že horolezci, ktorí sa pokúšajú zdolať vrchol, sa zvyčajne snažia dostať hore a dole v priebehu dňa s tým, že v zóne smrti strávia čo najmenej času.

Ich hlavným cieľom je dostať sa čo najrýchlejšie do bezpečných nadmorských výšok. Po tom, čo horolezci dosiahnu vrchol, po krátkom oddychu plnom osláv a fotografovania sa otočia a vrátia sa naspäť do bezpečia.