BBB_5124
Startitup
Šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy
Startitup

Šéf Aktualít Bárdy: Ak by sme všetci zamkli články, ťažili by z toho konšpirátori a oligarchovia

Koronakríza poriadne zamávala s médiami a urobila vietor najmä v číslach návštevnosti. Mnohé médiá rozmýšľajú, ako financovať chod redakcie, keďže príjmy z reklamy zasiahla kríza. Je v poriadku zamykať články? Brúsia si na médiá zuby oligarchovia? Čo je pre slovenskú žurnalistiku najväčšia výzva? Rozprávali sme sa s Petrom Bárdym, šéfredaktorom spravodajského portálu Aktuality.sk.

So šéfredaktorom Aktualít sme boli dlhoroční kolegovia, preto si počas rozhovoru tykáme.

  • Prečo Aktuality.sk nezamykajú svoj obsah
  • Akú úlohu na mediálnom trhu hrajú konšpirátori a fake news
  • Čo čitatelia najviac hľadajú a čítajú
  • Ako sa financuje investigatívna žurnalistika
  • Ako škodia oligarchovia médiám
  • Či sú médiá naozaj spiknuté proti vláde Igora Matoviča

Koronavírus vystrelil čísla čítanosti online médií vysoko, ale finančne vydavateľstvá krvácali. Ako ste na tom vy ako redakcia?

Čísla skutočne počas koronakrízy narástli na rekordne vysoké. V niektorých dňoch sme sa dostali na 1,2 až 1,3 milióna reálnych používateľov denne, čo je vysoko nadpriemerné číslo. Celá skupina sme na denných číslach do 800-tisíc. Čiže toto bolo niečo, čo nás prekvapilo. Ale malo to logické dôvody. Ľudí v tom čase zaujímalo, ako sa v reálnom čase vyvíja pandémia, hľadali aktuálne informácie, boli zmätení z toho, čo sa deje.

Ukázalo to aj relevantnosť mainstreamových médií. V porovnaní s tými konšpiračnými sme naozaj rástli všetci na trhu. Naopak, konšpiračné weby padli. Ukázala sa teda dôležitosť médií hlavného prúdu aj pre ľudí, ktorí sa skôr utvrdzujú vo svojom svetonázore a politickom pohľade na svet na dezinformačných weboch. To bolo naozaj dôležité.

Čo finančná stránka?

Čo sa týka financií, boli tu dva momenty. Prvý bol ten, že ako všetkým ostatným digitálnym médiám, aj nám výrazne padla bannerová reklama. Prognózy hovorili až o likvidačných výpadkoch. My sme preto posilnili kampaň na naše dobrovoľné predplatné, alebo dobrovoľnú podporu. Oslovili sme našich čitateľov s tým, že ich pomoc je dnes dôležitejšia ako kedykoľvek predtým.

Mohli sme pristúpiť k radikálnemu riešeniu a zamknúť to natvrdo, ale vyhodnotili sme to tak, že to nemusíme robiť. Povedali sme ľuďom, že ak chcú, aby boli Aktuality odomknuté aj pre ľudí, ktorí nemajú na zaplatenie predplatného alebo nie sú ochotní platiť za online žurnalistiku, aby nás podporili. Našu výzvu pochopili a výrazne, naozaj výrazne pomohli v tom, aby sme pandémiu prežili bez nejakých vážnejších zásahov.

Čiže ľudia skutočne prispeli viac, ako obvykle?

Strojnásobili sme peniaze, ktoré sme vybrali v mesačných číslach, ak to porovnáme s bežným mesiacom. Nie je to ideálny stav, ale vytvárame pilier financovania, ktorý nám výrazne pomáha v budovaní nezávislosti od situácie v reklamnom biznise. Všetci vieme, že Google s Facebookom vo veľkej miere ovplyvnili mediálny trh, aj objem digitálnej reklamy do online médií a museli sme aj my hľadať nejaké riešenie tohto stavu.

Tých možností je viacero. Naši konkurenti pristúpili ku zamknutiu obsahu, čo je úplne legitímny biznis plán, ale my sme si povedali, že ak budeme všetci natvrdo zamknutí, tak si budeme konkurovať v kvalite obsahu a výške predplatného.

zdroj: Startitup

Takže prečo ste sa rozhodli pre dobrovoľný príspevok namiesto zamknutia článkov?

Po vzore Guardianu sme pristúpili na formu donorstva. Tento systém je postavený na tom, že ľudia za to dostávajú aj rôzne pridané hodnoty a sú členmi akéhosi exkluzívneho klubu. Sú zároveň nositeľmi myšlienky boja proti korupcii, žurnalistiky vo verejnom záujme, ktorá by mala mať dosah ku čo najväčšiemu počtu ľudí.

Lebo keby sme boli všetci hromadne zamknutí, tak otvárame pole pre konšpirátorov a pre médiá s iným biznis modelom – napríklad dotácie z iných aktivít vydavateľa. Veď oligarchizácia médií tu prebieha roky a neskončila. My sme zvolili dobrovoľnú formu predplatného a časť ľudí to oslovilo, čomu sme veľmi radi.

Podarí sa médiám udržať čísla, ktoré nabrali počas koronakrízy?

Už to klesá. Už sme v podstate na bežných číslach. Nemôžeme čakať, že ľudia budú míňať všetok svoj voľný čas hľadaním informácií po internete. Úprimne, ani ja by som to nerobil. Tiež sa snažím mať čas, ktorý venujem niečomu inému, ako je internetové spravodajstvo. Čiže je prirodzené, že rôzne udalosti ako voľby, katastrofy, alebo pandémia koronavírusu zvyšujú záujem o informácie aj u ľudí, ktorí bežne informácie nehľadajú. Táto skupina ľudí sa už plynule rozplynula a my sme zase na tých číslach, na ktorých sme boli.

V biznise médií pôsobíš veľmi dlho, asi 25 rokov. Keď porovnáš digitálne médiá povedzme pred desiatimi, alebo piatimi rokmi, čo sa zmenilo? Myslím nielen v kvalite, ale aj vo financovaní. V minulosti asi nebolo bežné, že online zarábal.

Počas kariéry som robil v rádiách, týždenníku, denníku aj v online. Pre mňa to bol pred tými dvanástimi rokmi obrovský kultúrny šok, prísť do prostredia online, kde bola predovšetkým mladá generácia používateľov, asi 16- až 30-roční ľudia. To bolo vidieť aj na štruktúre čitateľov online spravodajstva.

Už vtedy sme zápasili s príjmami. Tým, že sme boli súčasťou Azetu, tak sme vedeli počiatočné roky vykrývať z príjmov iných zložiek Azetu. Ten startup, ktorým Aktuality vtedy boli, bol do veľkej miery podporovaný Azetom a hlavne jeho zakladateľom Milanom Dubcom, ktorý nám vždy veril. Ale pomerne rýchlo sa stal vysoko profitabilným. Lebo vtedy si zadávatelia reklamy uvedomili, že tu nie sú len outdoor, printy, rádio a televízia, ale že je tu online, ktorý zasahuje viac a viac ľudí.

Pamätám si, že keď som nastupoval do Aktualít, mali sme nejakých 60-tisíc denných používateľov. Po dvoch rokoch sme mali 150 až 200 tisíc. Zrazu to bolo zaujímavé aj pre mediálne agentúry a ten prílev peňazí bol naozaj markantný, vyleteli sme do naozaj veľkých čísel ziskovosti.

Toto trvalo do roku 2014, lebo vtedy sme už ako súčasť medzinárodného vydavateľského domu Ringier Axel Springer rozhodli, že prebudujeme redakciu a presťahujeme ju do Bratislavy. A vtedy sme z veľmi populárneho a veľmi lowcostového clickbaitového média prešli na vyšší level žurnalistiky. Povedali sme si, že ako súčasť vydavateľského domu, ktorý má predovšetkým bulvárne médiá, musíme vrátiť nejakú časť príjmov spoločnosti. Aktuality sme prebudovali na médium, ktoré sa venuje investigatívnej žurnalistike a žurnalistike vo verejnom záujme.

Ovplyvnilo to aj tržby?

Samozrejme, že tam hneď tržby klesli, lebo sme začali hnevať viac a viac ľudí a inštitúcie, ktoré sme kritizovali, zrazu začali odkláňať financie mimo Aktualít. Čísla návštevnosti rástli, ale náklady na redakciu boli výrazne vyššie ako dovtedy, takže sme potrebovali nejaký čas na to, aby sme sa ekonomicky spamätali. Dnes už vieme kombináciou dobrovoľnej podpory plus reklamy byť v pozitívnych číslach.

Teda uživí sa seriózna investigatívna žurnalistika sama, alebo stále sa nejakým spôsobom musí dotovať z iných zložiek biznisu vydavateľského domu?

Pri modeli, ktorý máme dnes, sa vieme s najväčšou pravdepodobnosťou – ak sa nič mimoriadne nestane – uživiť sami bez toho, aby nás musel vydavateľ dotovať. Vlani sme mali dobré výsledky, čomu sme boli veľmi radi.

Prečo teda Aktuality nezamykajú natvrdo? Je to aj preto, aby mali všetci ľudia prístup k relevantným informáciám?

Poviem to veľmi prosto, nie je to o hladkaní si ega, že sme teraz jednotka na trhu, lebo reálne nás čísla auditu návštevnosti neuživia. Mediálne agentúry dobre vedia, že mať obrovskú masu čitateľov ešte neznamená dobré cielenie reklamy a efektívne využívanie financií, ktoré klient za reklamu platí.

To, že sme nezamkli, teda neznamená, že sme chceli deklarovať jednotku na trhu. Znamená to, že chceme čo najväčšiemu počtu ľudí ukázať hodnotný obsah, ktorý robí nielen naša investigatíva, ale aj novinári, ktorí robia politiku či iný druh obsahu, ktorým vieme byť užitoční pre spoločnosť.

Keby sme dnes natvrdo zamkli, možno by sme mali vysoký počet predplatiteľov a vysoké príjmy z predplatného. Náš vydavateľ by bol z príjmov možno šťastnejší. Ten však náš pohľad na to chápe a podporuje nás. Veľmi si to vážim a ďakujem mu za to. Pokiaľ nám to ekonomika dovolí, budeme odomknutí. Lenže v rukách to majú najmä naši podporovatelia.

zdroj: Startitup

Aktuality sú momentálne najväčší spravodajský web, na trhu sú ďalej SME, Pluska a podobné médiá vlastnené obrovskými vydavateľstvami. Aké miesto medzi takýmito goliášmi majú malé redakcie, ako povedzme Startitup?

Určite majú význam. Taký Denník N má za sebou veľmi úspešný príbeh, a to boli ľudia, ktorí odišli z v tom čase najsledovanejšieho online periodika. Za päť rokov vybudovali médium, ktoré nemá gigantické čísla z hľadiska návštevnosti, ale má veľmi kvalitný dosah na dianie v krajine, majú veľký rešpekt a ich ekonomické výsledky sú mimoriadne dobré. Čiže veľké čísla nemusia automaticky znamenať úspech.

A viem si predstaviť, že ďalšie, menšie weby, ktoré na Slovensku fungujú, či už spravodajské, publicistické alebo užívateľské, vedia uspokojiť svojich čitateľov bez toho, aby boli tých čitateľov státisíce alebo milióny. Vedia využiť rôzne formy monetizácie produktu a byť superúspešnými.

Na druhej strane, je to riskantné robiť všetko na pageviews a deklarovať napríklad tisíc zobrazení videa s nejakými topánkami asi nie je úplne jednoduché. Ale tie menšie, respektíve médiá orientované na milennials, vedia kampane často veľmi dobre cieliť aj prostredníctvom sociálnych médií. To my nerobíme. 

My sme z tohto pohľadu práce s virálnym obsahom v podstate veľmi nudné médium. My robíme žurnalistiku, nie prvoplánovo viralitu. Náš slovník nie je žoviálny, nepracujeme masívne s influencermi, ako napríklad milennials weby. Tie majú iné možnosti, ako zarobiť.

Od nás sa čaká do istej miery oldschoolová konvenčnosť. Aj vizuálne.

Vy však tvoríte obsah doslova pre všetkých. Taký Denník N má pomerne špecifickú cieľovku, podobne ako aj my. Je toto cesta?

Predstav si, že by som ja sedel v štúdiu, mal by som obuté adidasky, mikinu aj šiltovku, asi by to nebolo úplne v poriadku. Ale keď je to na Refresheri alebo Startitupe, tak to človeka nevyrušuje. Ale neviem si predstaviť, že by som robil rozhovor napríklad s predsedom vlády a bol by som vybrandovaný nejakými posh značkami a tváril sa, že to je v poriadku. Od nás sa čaká do istej miery oldschoolová konvenčnosť. Aj vizuálne.

Čo sa týka obsahu, čo je teraz trendy? Mali sme tu napríklad podcasty. Čo je teraz hot?

Neviem, mám pocit, že to trochu primrzlo a teraz nie sú žiadne super moderné trendy, ktoré by v tom mainstreamovom spravodajstve, ktoré robíme, vyslovene udávali trend. Čoraz väčší dôraz sa kladie na aktuálnosť a rýchlosť a bezchybnosť. A, samozrejme, na dôveryhodnosť.

My si nemôžeme dovoliť to, že budeme štyrikrát aktualizovať nejakú informáciu a vždy s iným záverom. Teda skôr si dávame pozor, aby sme nepublikovali všetko, lebo to časom môžeme ľutovať. Čiže viac ako inokedy si uvedomujeme vážnosť toho, že články z internetu nemiznú a viac overujeme. Factchecking je asi momentálne najväčší trend, do ktorého investujeme a na ktorom staviame.

Čo napríklad longformy, dlhšie a hutnejšie články?

Žáner longform nikdy nebol tým, ktorý dokáže osloviť masy. Veľká skupina ľudí hľadá skôr krátke informácie. Samozrejme, existuje ešte skupina ľudí, ktorým stačí titulok a sú vybavení. Ale jasné, že existuje skupina, ktorá si rada prečíta dlhý článok. Ale vo všeobecnosti, pokiaľ to nie je nejaký kmeň, ktorý s tým médiom žije 24/7, tak ľudia na to nemajú čas a chcú vedieť čo sa deje veľmi rýchlo a precízne, bez zbytočných emócií a balastu, ktorý by ich zdržiaval od pochopenia celej situácie. Tento trend je tu už dlhšie a tým, že je väčšia konkurencia v médiách a tým, že sociálne médiá v tom tiež zohrávajú určitú úlohu, tak je väčší tlak na tieto ukazovatele.

zdroj: Startitup

Sú podľa teba stránky na Facebooku či influenceri konkurenciou pre médiá? Napríklad Zomri často prináša fotografie z rôznych udalostí ako prvé (výtržnosti na Ventúrskej, výbuch bytovky v Prešove), stránka Málo cynizmu na toto mesto pomerne solídne pokrýva spravodajstvo o Bielorusku z prvej ruky.

Neviem, či sú konkurenciou v zmysle návštevnosti, popularity alebo biznisu, ale určite sú užitočné. Ja sa nebojím konkurencie. Naopak, vítam konkurenciu, ktorá dokáže napokon občanovi priniesť informáciu, ktorá ho pobaví, alebo je užitočná, alebo je dôležité, aby ju vedel. To sú pre mňa také tri dôležité typy informácií, ktoré sa snažíme prinášať aj my.

Zomri považujem za mimoriadne dôležitý zdroj informácií, ale hlavne komunikátora. My neoslovíme takú cieľovku, akú majú oni, lebo obsah Zomri je diametrálne iný ako náš. Samozrejme, sú tam prekryvy.

Ale ak chceme komunikovať pre generáciu 16 až 25 rokov to, že počas 2. svetovej vojny sa Slovenský štát významne podieľal na deportáciách svojich vlastných občanov do koncentračných táborov, kde občania Slovenského štátu boli masovo vyvražďovaní, tak lepšie sa táto informácia odkomunikuje tejto generácii cez Zomri, ako cez nás.

Takže trh s informáciami skôr dopĺňajú, ako robia konkurenciu?

Uvedomujem si dôležitosť týchto šíriteľov informácií. Používajú napríklad memečka ako nosič. Lebo je to virálny, rýchlo pochopiteľný. Je veľký problém sociálnych sietí, že ľudia často zo statusu nedokážu vycítiť cynizmus, iróniu, vtip. Na tom memečku je to jednoznačné.

Ja sa s tým stretávam veľmi často, že napíšem niečo, čo mne pripadá vtipné a mám na to spätnú väzbu, že či som sa nezbláznil. A memečko je naozaj dobré na to, aby to ľudia pochopili. Nedávno sa mi to stalo v komentári, kde som napísal, že „Roberta Kaliňáka viac trápil vyhadzov pre Dominika Dána ako korupcia v krajine, keď bol ministrom vnútra“. Do prvej vety som napísal, že tento komentár nemá za cieľ kritizovať Dominika Dána. Pre istotu som hneď vysvetlil vtip. Tá rýchlosť komunikácie najmä na sociálnych sieťach je taká, že musíme písať disclaimer, že ako sme to vlastne mysleli.

Čo je podľa teba teraz najväčšou výzvou pre mainstreamové médiá? Čo napríklad fake news a konšpiračné weby? Akú veľkú hrozbu predstavujú?

Ukazuje sa, že občiansky fanatizmus je to, čo do veľkej miery ovplyvňuje chod krajiny. A teraz je jedno, či ide o fanatizmus hľadania mesiáša, alebo nejaký neonacistický fanatizmus.

Fanatizmus sa šíri v určitých skupinách ľudí, ktorí sú frustrovaní, ktorí v živote neboli spokojní alebo ktorí sa porovnávajú s niektorými inými ľuďmi. Ktorí v živote nezariskovali, nezačali napríklad podnikať a závidia ľuďom, ktorí poctivým podnikaním získali nejaký majetok. Alebo takí, čo boli neúspešní v podnikaní a za svoj úspech vinia ľudí, ktorí úspešní boli.

Takže takáto skupina ľudí je dnes postihnutá fanatizmom. A ten má depresívnu rovinu – teda totálna apatia až po maniakálnu rovinu, kedy všetok svoj čas a energiu investujú do hľadania východiska. A keď príde voľajaký Marian a povie, že toto je cesta, tak sú ochotní mu uveriť.

A toto je väčšia výzva pre mainstreamové médiá. Vysvetľovať, alebo snažiť sa, že aby aj tí sfanatizovaní ľudia, ktorých je čoraz viac, aby aj oni verili spravodajstvu, ktoré mainstreamové médiá prinášajú. Aby sa vedeli zamyslieť nad komentármi od komentátorov, aby priepasť medzi ľuďmi, ktorí to celé vzdali a sú nastavení na radikálne zmeny a ľuďmi, ktorí chápu, že občianska spoločnosť sa dá budovať aj normálne, bez hrotenia situácie, nebola väčšia.

Mení sa podľa teba pomer medzi radikálmi a ostatnými ľuďmi? Alebo naozaj radikálnych pribúda?

Asi treba počítať s tým, že isté percento spoločnosti budú vždy extrémisti a je jedno, či ľavicoví alebo pravicoví, ktorí sa stotožnia s ideami Hitlera či Stalina. S tým sa treba zmieriť.

Otázka je, do akej miery títo ľudia budú rozhodovať o väčšine. Parlamentný systém u nás je postavený na tom, že väčšina chodí voliť. Lebo keď si povieme, že aj keby tu bolo 20 percent radikálov, stále má 80 percent ľudí v krajine možnosť poskladať pomerne príčetný parlament a relatívne príčetnú vládu. Čiže tých 20 percent je vytlačených na okraj, aj keď môžu mať nejaké zastúpenie v parlamente.

To u nás vždy predstavoval nejaký Slota, Mečiar, Kotleba alebo Blaha. To sú predstavitelia extrémnych krídel, ktorých je vidieť a počuť, lebo populistické strany potrebujú osloviť práve cieľovú skupinu nespokojných, nahnevaných ľudí. Ich kampane sú viac sexi na distribúciu a často sú tak cez čiaru, že vyvolávajú veľmi silné emócie. Preto je ich dosah v porovnaní s agendou umiernených ľudí výrazne virálnejší.

Oni totiž komunikujú veľmi priamočiaro, v štýle toto je problém a toto je riešenie. Komunikácia skutočného riešenia nie je taká jednoduchá a sexi, je tam veľa čísel a riešenie je komplikované.

Áno, však si vezmi, aké témy sa v kampaniach riešia. Kotlebovci si vzali kriminalitu chudobných a skrátili ju na kriminalitu Rómov. Pritom keď si zoberieme reálne čísla, tak veľmi ľahko z toho zistíme, že to nie je masová kriminalita typu sofistikovaný karuselový podvod s cieľom vytiahnuť zo štátu podvodom milióny a milióny eur.

Nie, toto sú vyrúbané stromy, zrúbané do výšky ramien, teda človek, ktorý nemá žiadne vzdelanie, chytil sekeru a vyrúbal strom, aby mu doma nepomrzli deti. Ten istý človek možno susedovi ukradol vrece zemiakov a možno predtým Horalku v obchode.

Jasné, že je to kriminalita a treba to trestať. Akurát to nie je kriminalita etnika, ale kriminalita chudobných ľudí, ktorí si potrebujú nejako zabezpečiť život. A vôbec to neschvaľujem.

Ale títo ľudia nemajú vzdelanie, nemajú hygienu, tým pádom je málo pravdepodobné, že si na živobytie zarobia prácou. Žijú v osadách mimo možností nájsť si prácu. A keď kotlebovci použijú výraz rómska kriminalita, tak je to výrazne ľahšie pochopiteľné pre nahnevaného Slováka, ako keď mu budeme komplikovane vysvetľovať, že je to síce Róm, ale nekradne preto, lebo je Róm, ale pre nich je to nevyhnutný spôsob, ako prežiť.

Človek si určite ľahšie predstaví ukradnuté vrece zemiakov, ako ukradnuté miliardy zo schémy DPH, o ktorej väčšina ľudí netuší, ako funguje.

Presne tak. S týmto sme veľmi dlho zápasili aj my. Boli sme frustrovaní, lebo až do vraždy Jána Kuciaka ľudia prehliadali všetkých tých Bašternákov. Jednoducho to nevedeli uchopiť. Nedokázali pochopiť, ako niekto cez spriaznené firmy predá nejaké nehnuteľnosti, aby nakoniec zo štátnej kasy dostal osemmiliónovú vratku. Alebo ako v dobe kešu mohli spraviť sériu fiktívnych platieb a požiadali daňový úrad o dvojmiliónovú vratku a daňový úrad im to posunul. Ľudia mnohým veciam nerozumejú a sú to pre nich tak vzdialené a neznáme veci, že to jednoducho nevedia uchopiť.

Mám jednu známu, ktorá sa venuje Rómom. Riešili jednu službu s názvom Rómsky asistent vo vlaku. Ja som krútil hlavou, že čo to je? Nie je tam cieľom, aby vzbudzovali strach alebo robili nejakú agendu. Ale mnoho Rómov nerozumie, čo od neho sprievodca chce. Nevedia si to vyhodnotiť. Príde sprievodca a pýta sa, či má mesačník a ten človek nechápe, čo je mesačník. Dochádza tam k veľkým jazykovým nedorozumeniam. Asistent teda robí most medzi pracovníkom železníc a Rómom. Lebo sa treba vedieť s nimi rozprávať. Je to beh na dlhú trať a je otázne, či sa to niekedy podarí vyriešiť.

No a kotlebovci? Tí neprichádzajú s riešeniami. Oni len hovoria: toto je zlé. A hrajú to na rasistickú  tému. Ale presne pre toto sú extrémisti viac viditeľní ako ľudia, ktorí si myslia, že k veciam treba pristupovať tak, aké sú naozaj.

Myslíš si, že má zmysel presviedčať alebo vzdelávať človeka, ktorý je radikálny, alebo verí konšpiračným správam, čo často ide ruka v ruke s nacionalizmom a extrémizmom?

Už odvčera premýšľam, ako Putinov fanúšik prijal informáciu, že Rusko bude mať prvú vakcínu proti korone a že Putin dal zaočkovať svoju dcéru. Toto si neviem predstaviť, ako spracujú ich mozgy. Človeku sa až rozum zastavuje, ako títo ľudia reagujú a čomu všetkému veria. Ale reálne, neviem. Určite netreba vzdať snahu vysvetľovať.

Demokracia, ktorú dnes máme, nie je trvalý stav. Veď ju tu máme od roku 1993. A vo väčšine času bola krivená rôznymi politickými elitami. Veď obdobie mečiarizmu bolo čisté peklo. Teraz si povedzme pravdu, že tých desať rokov s Ficom a dva roky s Petrom Pellegrinim tiež nebolo med lízať. To máme 17 rokov z 27, kedy sme tu mali viac či menej zlé vlády.

No a Dzurindova vláda, najmä tá druhá s kauzou Gorila, tiež nepomohla verejnej mienke a pohľadu na politikov. A rovnako aj Sulíkove položenie vlády. Teraz to bude desať rokov, čo Sulík položil Radičovej vládu tým, že nezahlasoval za Euroval.

Čiže keď si to takýmto spôsobom zoberieme, tak permanentne máme problém s tým, že je tu demokracia ohrozovaná viac alebo menej komplikovanými politikmi. A my musíme ľuďom odovzdávať informáciu, že demokracia nie je chybou, chybou je to, že si volíme takýchto politikov. To je skutočný problém.

zdroj: Startitup

Môžu médiá toto vnímanie ovplyvniť?

Toto my ako médiá neuhráme. Vo veľkej miere tu musí hrať úlohu škola, ale to je stále málo. Na prvom mieste sú to rovesníci a na druhom rodina. Ak by napríklad môj nebohý otec bol fanúšik Kotlebu, mama tiež a chodil by som do školy, kde moji kamoši fandia Kotlebovi, tak by som mal asi veľký problém dostať sa z tejto bubliny do niečoho, čo dáva väčšiu šancu Slovensku aby bolo úspešné a aby naozaj pracovalo pre ľudí, ktorí tu žijú.

Aby zabezpečovalo štandardy aj pre menšiny, aby chránilo občana a aby nebolo nástrojom v rukách hochštaplerov a extrémistov na dosahovanie svojich politických a biznisových snov.

Je to komplikovaný proces. Najdôležitejšie je podľa mňa nevzdať to. To je naozaj challenge. Boríme sa s neúspechmi. Čo je úspech? Že na základe nášho článku odvolajú nejakého skorumpovaného úradníka? To je poloúspech, lebo o týždeň tam sedí nejaký iný Jožo, o ktorom možno časom zistíme, že nie je o nič lepší, ako jeho predchodca.

Ale my to musíme robiť a ukazovať ľuďom, že demokracia je o zodpovednosti. Tá musí vychádzať priamo z ľudí, oni musia vo voľbách rozhodovať tak, aby tá krajina bola vedená zodpovednými ľuďmi.

Myslím, že ľudia si často neuvedomujú, že demokracia môže mať veľa podôb. My poznáme len tú verziu s korupciou a oligarchami.

Ale na toto je ideálny nástroj, volá sa voľby. Tu ľudia ukážu, akú chcú mať vládu a aký chcú mať štát. Z času na čas sa objaví názor, že poďme reformovať volebný systém. Napríklad aby volili len ľudia s určitou výškou IQ, dokonca boli také názory, aby nehlasovali ľudia napojení na sociálny systém. Teda žiadni úradníci štátnej správy, samosprávy, matky na materskej, nezamestnaní, policajti, vojaci, jednoducho všetci platení zo štátneho rozpočtu alebo poberajúci rôzne formy dávok a podpôr. Bolo to tlačené skupinou podnikateľov, ktorí mali pocit, že keď vytvárajú pracovné miesta, platia dane a odvody, tak sú privilegovaní.

Nápadov za reformu je veľa, ale vždy je podľa mňa lepšie demokraciu mať a chrániť ju, opravovať chyby. Bohužiaľ, pozitívny sentiment u ľudí je daný, vytesňujeme tie zlé veci a snažíme si pamätať len to dobré.

Najmä starší by asi hneď vymenili demokraciu za socializmus.

Ja úplne rozumiem dnešným sedemdesiatnikom, ktorí majú na socializmus dobré spomienky. Pretože vtedy mali 30 alebo 40 rokov, boli mladí, plní zdravia, nepotrebovali chodiť k doktorovi. Keď šli k doktorovi tak im povedal, že im nič nie je, lebo medicína vtedy jednoducho nepoznala choroby, aké pozná dnes.

Vtedy neboli ani autisti, lebo systém povedal, že nie sú autisti. Vtedy sme nepoznali ani drogovú závislosť. Nie že by sa nefetovalo, ale ten systém neevidoval a nereportoval cez médiá drogovo závislých. Alebo nedajbože samovraždy.

A tým, že ľudia žili v istej bubline štátnej propagandy, ktorá im servírovala len istú časť vyfiltrovaných informácií v kombinácii s tým, že boli mladí a zdraví, že ich bavil svet a život, tak majú pozitívnu spomienku.

Nie ako dnes, keď majú 70, chodia k doktorovi, kde sedia dve hodiny v čakárni, často v podmienkach, ktoré často nie sú úplne príjemné. Sú chorí, všetko ich bolí. Prídu k lekárovi, ktorý je nervózny, lebo ho predtým vytočili dvaja či traja iní pacienti, sestrička sa na nich neusmeje. V autobuse ich nepustia sadnúť. Všetko je drahé, všetko je zlé. Na konci takéhoto dňa ten človek nemôže mať pozitívny pohľad na dnešnú dobu.

No a úplne najhoršie je, keď vidí rakúskeho alebo nemeckého dôchodcu, ako trávi život niekde vo svojej rezidencii na Kanárskych ostrovoch, pol roka tam trávi čas v príjemnej klíme, nemusí brať lieky na tlak, lebo ho nič nevytáča. Určite to pre týchto ľudí nie je jednoduché.

Jednou z ponovembrových bolestí sú aj oligarchovia. Tí si momentálne delia, alebo si rozdelili mediálny trh, už je tu veľmi málo nezávislých médií, ktoré by neovládala nejaké väčšia skupina. Je to podľa teba problém?

Jasné, že je to problém a to z niekoľkých dôvodov. Prvý je, že mnohí oligarchovia, ktorí skupujú médiá, sú namočení v kauzách, rozkrádačkách a korupcii. Akonáhle človek dokázateľne spojený s korupciou ovláda médiá, tak to vzbudzuje nedôveru, prečo kupuje tieto médiá.

Možno chce zabrániť tomu, aby sa o ňom písalo negatívne, alebo si chce vylepšovať verejnú mienku. Okrem toho to môže byť tlak na redakciu, ktorá nemusí robiť tak slobodne ako pod tradičným vydavateľom, ktorý dáva redakcii voľné ruky. Ale ak máte zlého vydavateľa, môže tlačiť na to, ako máte písať, o čom máte písať a médiá môže používať ako atómový kufrík. Myslím, že Jaroslav Haščák prirovnal médiá k atómovému kufríku.

Je teda pochopiteľné, že to nevzbudzuje nejakú dôveru a to nielen u novinárov, ale aj v celom vydavateľskom biznise. Pre konšpiračné médiá je to ideálny nástroj, ako poukazovať na mainstream ako na médiá, ktoré pracujú pre oligarchov a neinformujú objektívne, ale so záujmom kriviť realitu.

Ľudia ale nerozlišujú, kto vlastní aké médiá, dokonca niekedy nerozlišujú ani to, aké médium práve čítajú. Vidia správu na Facebooku a povedia, že to čítali na Facebooku.

Áno, toto my dosť intenzívne riešime. Napríklad nedávno niekto napísal, že Aktuality sú vlastnené Pentou. A ja som si dal na Instagram otázky a prišlo mi asi 20 otázok, že prečo nás vlastní Penta a ako sa nám pracuje pod Pentou. Ja som si ani neuvedomil, že to mohlo niekde vyjsť. Až potom som si to našiel v nejakom statuse nejakého konšpirátora. Ale jednoducho som to musel vysvetliť ľuďom, že nie, naozaj nás Penta nevlastní a nemá v našom vydavateľstve ani v Aktualitách žiadny podiel a že je to nezmysel.

Penta ale má s Ringierom spojenie, spoluvlastní s ním United Classifieds.

Áno, ale to s redakciou nemá nič spoločné. Ringier Axel Springer má na Slovensku dve sféry biznisu. Jedna je vydavateľská, kde sú aj Aktuality a druhá je inzertná, ktorú zastupuje firma United Classifieds, kde má Penta podiel. Robia riadkovú inzerciu – nehnuteľnosti, autobazár a podobne. Nemajú však žiadny dosah na redakciu a ani vydavateľstvo ako také.

Otázka ale je, ako sa vieme proti oligarchizácií médií brániť. Lebo zo Slovenska aj z celej V4 odchádzajú tradiční vydavatelia, takí tí otcovia zakladatelia, ktorí zistili, že vydavateľský biznis už nie je taký profitabilný, ako býval. Takže to chcú predať, aby na tom ešte nejakým spôsobom zarobili.

Podobne to robia aj zahraniční vydavatelia, ktorí prišli do V4 v 90. rokoch s cieľom zarobiť. No a komu to predajú? Jasné, že sa to mnohí snažia predať serióznym spôsobom, ale na trhu nie je veľa entít, ktoré by dokázali investovať rádovo desiatky miliónov eur do nákupu médií. Takže, žiaľ, stáva sa aj to, že sa médiá dostávajú do rúk oligarchom.

Čo by si ty robil, keby teraz prišla J&T, Penta, alebo ktokoľvek s tým, že ide kúpiť Aktuality?

V roku 2016 sme boli na chate a s Jánom Kuciakom, Marekom Vagovičom aj Dagom Danišom. Bavili sme sa o tom, že čo spravíme, keby nás kúpi Penta. Ja som vtedy povedal, že by som musel ostať, lebo moja úloha nie je iba riadiť redakciu, ale aj chrániť ju v prípade, že by sa vydavateľ zbláznil a tlačil by na redakciu a vytváral nátlak a prostredie, v ktorom by sme nechceli pracovať. Vtedy by som ostal, aj keby nás kúpila Penta. 

Jednoducho by som sa čo najdlhšie snažil redakciu chrániť pred možnými vplyvmi vydavateľa, ktorého kvalitu alebo nekvalitu sme vtedy nepoznali. Netušili sme, čoho je vo vydavateľskom biznise schopný. Dnes si nie som úplne istý, či by som k tomu vedel pristúpiť rovnako. Naozaj neviem, ako by som zareagoval.

Ale verím, že môj vydavateľ je natoľko zodpovedný, že vie vyhodnotiť, že ak by sa niekedy rozhodol odísť zo Slovenska – čo sa nechystá – tak by nepredal Aktuality niekomu, kto vyložene škodí Slovensku. Určite by nehľadal toxického vydavateľa.

Nedávno sa premiér Igor Matovič vyjadril, že novinári sa proti nemu sprisahali, najmä čo sa týka honu na diplomovky. Aj v statuse naznačil, že niektoré médiá vyslovene uprednostňujú jedných politikov pred druhými. Myslíš si, že je niečo také možné?

Ja rozumiem politikom, korí sa snažia vyhraniť voči médiám, aby svojim voličom odkázali, že oni nie sú zlí a že médiá sú tými zlými. No a Igor Matovič, priznajme si, nebol nikdy veľký fanúšik médií. On si ide svoj štýl, ktorý nie je konzistentný s tým, ako sa na politiku pozerajú mienkotvorné alebo mainstreamové médiá.

A áno, bola to len otázka času, kedy Igor Matovič začne ukazovať na médiá ako na niekoho, kto neobjektívne hodnotí jeho prácu, aby ukázal svojim fanúšikom a voličom, že on to robí dobre, ale médiá to vidia zle.

Rozumiem tomu, nič s tým neurobíme, ani s tým nič robiť nechcem. Žijeme s tým. Politici to robia štandardne a takto to je aj v prípade Igora Matoviča. Som si istý, že pokiaľ ide o N-ko, že nie je brífované žiadnou politickou stranou. To nie sú ľudia, ktorí by sa nechali riadiť alebo inšpirovať nejakými politickými stranami. To sú profesionálni novinári, ktorí majú za sebou desaťročia vysoko kvalitnej práce a mohli by byť pre mnohých vzormi.

zdroj: Startitup

Aký máš názor na financovanie médií zo štátnych peňazí?

Igor Matovič po voľbách prišiel s nápadom na fond na investigatívu. My sme ho, samozrejme, odmietli. Ale to je logické. Lebo nie je v poriadku, aby vláda akýmkoľvek spôsobom financovala médiá, pretože je tu podozrenie, že by za to mohli niečo chcieť.

Aj u nás by sme sa cítili nesvoji, keby sme dostali z nejakého vládneho fondu napríklad pol milióna eur, a potom by sme zistili, že niekto z tej vlády urobil niečo zlé a chceli by sme to riešiť. Ako sa máme postaviť k človeku, ktorý nám dal rozhodujúci balík peňazí? Takto sa to jednoducho nedá.

Existujú síce krajiny, ako napríklad Holandsko, kde takéto fondy sú a profesionálne s nimi pracujú. Lenže tam je politická kultúra a korupcia na trošku inej úrovni ako u nás. Musíme si počkať.

Som si istý, že slovenský mainstream nie je nepriateľsky nastavený proti vláde Igora Matoviča. Myslím si, že všetky mainstreamové médiá chápu, že po rokoch vlády Roberta Fica musí prísť vláda, ktorá by to mala napraviť. A je jedno, kto v nej bude sedieť. Ale mala by sa snažiť opraviť ten systém, ktorý dovtedy fungoval pre „našich ľudí“ a nie pre občanov krajiny. Čiže keď to veľmi zjednoduším, tak rovnako ako voliči, aj novinári budú spokojnejší, keď akákoľvek vláda, aj Matovičova, urobí viac dobrého ako zlého. A keď posunie Slovensko, či už v systémových veciach, alebo v tých očividných, dopredu.

Aká je tvoja vízia pre Aktuality na najbližšie roky?

V prvom rade sa chceme ekonomicky stabilizovať, teda dotiahnuť veci týkajúce sa predplatného na úroveň, ktorá nám vytvorí nejaký vankúš. Aby sme vedeli, že tu máme nejakú základňu fanúšikov a finančné prostriedky, s ktorými môžeme počítať a ktoré nám vedia garantovať nezávislosť. To je číslo jedna.

Rozbiehame už dva roky knižnú edíciu, teda chceme ísť von s väčším počtom kníh. Z toho mám veľkú radosť, tento rok pravdepodobne vydáme dva tituly. Budúci rok chceme vydať zase ďalšie, čiže uvidíme. Začali sme robiť printovú ročenku, čo je celkom čudný krok, keďže sme boli vždy čistokrvný online. Takže toto máme také krátkodobé a strednodobé ciele.

No a tiež by som bol rád, keby sa nám podarilo z tých mladých novinárov, ktorí ku nám nastúpili, vytvoriť čo najlepších žurnalistov a veľmi by som chcel, aby nám ľudia verili a aby sme nestratili ich dôveru. A aby dôveryhodných médií, ktoré pracujú s faktami a nie so lžou, bolo čo najviac.

Najnovšie