Úzkosť sa dá „trénovať“. Psychiater radí, ako ju dostať pod kontrolu (ROZHOVOR)

Úzkosť, panický atak či úzkostná porucha. Pojmy, ktoré ešte pred niekoľkými rokmi patrili najmä do ambulancií odborníkov, dnes bežne počujeme v rozhovoroch, na sociálnych sieťach aj vo videách známych osobností. Hranica medzi prirodzenou reakciou človeka a problémom, ktorý už stojí za odbornú pozornosť, však nemusí byť na prvý pohľad jednoznačná.

Psychiater Michal Patarák upozorňuje, že samotná úzkosť ešte automaticky neznamená psychickú poruchu. Nepríjemný stav môže byť prirodzenou reakciou organizmu a plní aj signálnu funkciu. Existujú však situácie, pri ktorých by ju človek nemal ignorovať.

O úzkosti, jej fyzických prejavoch, hranici medzi bežným prežívaním a problémom, ale aj možnostiach, ako s ňou pracovať, hovoril Patarák v relácii Na zdravie, ktorú moderuje Filip Mosnár. Pre Startitup vysvetlil aj to, prečo cieľom nemusí byť úplné odstránenie úzkosti a prečo môže byť nebezpečné hľadať úľavu v alkohole.

Úzkosť cítiš aj fyzicky

Úzkosť podľa psychiatra nemá iba jednu podobu. Rozhoduje aj jej intenzita. Na jednej strane môže ísť o mierne nepríjemné pocity, na druhej o stav, ktorý dosiahne intenzitu paniky.

„Úzkosť má určité stupne, má kvantitatívnu charakteristiku. Môže byť mierna, závažnejšia a tú najintenzívnejšiu nazývame panikou, panickou úzkosťou alebo panickým atakom, ak prichádza v záchvatoch,“ vysvetľuje Patarák.

Nejde pritom iba o to, čo človek prežíva vo svojej mysli. Úzkosť sa môže prejaviť aj celým radom telesných príznakov: „Úzkosť je nepríjemný emocionálny stav, ktorý psychicky pociťujeme ako obavu z niečoho. Má negatívny obsah, posolstvo či zacielenie a zároveň ju pociťujeme fyzicky. Práve to pridáva na jej nepríjemnosti. Môže búšiť srdce, zvyšovať sa tlak, objaviť sa dýchavičnosť, napätie svalov, ‚krútenie čriev‘ či tras končatín. Prejavy sú variabilné.“

Hoci sa úzkosť spája s psychickými poruchami, Patarák upozorňuje na podstatný rozdiel. Samotná prítomnosť úzkosti ešte neznamená diagnózu.

„Ľuďom sa snažím hovoriť, že úzkosť je aj normálnym prežívaním. V určitých chvíľach sa jednoducho nemáme dobre, máme z niečoho obavy. Telo nám úzkosťou signalizuje, že sa niečo deje. Má teda signálnu hodnotu a s človekom, ktorý ju prežíva, sa nemusí diať nič dramatické,“ tvrdí odborník.

Varovným signálom môžu byť dva týždne

Kedy teda spozornieť? Podľa psychiatra neexistuje iba jeden príznak, podľa ktorého by si človek mohol povedať, že potrebuje odbornú pomoc. Dôležitá je intenzita, dĺžka trvania aj to, nakoľko úzkosť zasahuje do každodenného života.

„Jednoducho povedané vtedy, keď si s ňou neviem poradiť, trvá príliš dlho a znemožňuje mi bežné fungovanie. To sú jednoduché mantinely, kedy uvažovať o odbornej pomoci,“ hovorí. Ako jeden z orientačných signálov spomína obdobie dlhšie ako dva týždne.

„Ak to napríklad trvá dlhšie ako dva týždne, veľkú časť dňa ma trápi úzkosť alebo jej fyzické prejavy, nerozumiem jej, neviem, prečo tak dlho trvá alebo prečo je taká intenzívna, sú to signály, pri ktorých by sme mali trochu poľaviť z toho, čo robíme,“ dodal odboník.

V takom prípade odporúča dať si pauzu, vyhľadať prostredie, v ktorom sa cítime bezpečne, nevystavovať sa veľkej námahe, zamyslieť sa nad tým, čo sa deje, a zvážiť návštevu odborníka.

Máme sa dnes horšie ako generácie pred nami?

Úzkosť môže pôsobiť ako fenomén modernej doby. Patarák však odmieta jednoduché vysvetlenie, podľa ktorého dnešný človek čelí automaticky väčšiemu množstvu dôvodov na úzkosť než ľudia v minulosti.

„Nemôžeme jednoducho povedať, že dnes žijeme v dobe oveľa väčšej neistoty ako naši predchodcovia. Aj oni mali čo robiť. Či už hovoríme o jaskynnom človeku, rôznych vojnách alebo historických obdobiach, keď ľudia nemali ani základné sociálne istoty a život trval krátko,“ povedal.

Rozdiel vidí skôr v charaktere podnetov, ktoré na nás pôsobia: „Nemyslím si preto, že podnetov na úzkosť je zákonite viac. Majú však iný charakter. Máme digitalizáciu a virtualizáciu, zároveň máme väčšie pohodlie. Negatívny signál nás preto môže viac vyrušovať a sme naň menej pripravení.“

Úzkosť sa dá „trénovať“

Úzkostným situáciám sa človek prirodzene môže snažiť vyhýbať. Podľa Pataráka však existujú situácie, v ktorých môže opakovaná skúsenosť pomôcť.

Ako príklad uvádza strach z verejného vystupovania. Keď človek podobnú situáciu opakovane zvládne a zistí, že ju dokáže prekonať, jeho reakcia sa môže postupne meniť: „Ľudia, ktorí majú napríklad strach z verejného vystupovania, môžu postupne zistiť, že čím častejšie také vystúpenie zažijú a niečo sa im podarí, tým nižšia môže byť úzkosť pred vystúpením alebo počas neho.“

Podstatný podľa neho nie je cieľ dostať sa do stavu, keď už človek nikdy žiadnu úzkosť nezažije: „Cieľom nie je nemať úzkosť. To by bol veľmi nefunkčný, idealistický cieľ. Cieľom je vedieť s ňou narábať, ísť napriek nej do niektorých vecí alebo ju, naopak, rešpektovať a povedať si: toto už nie je moja káva, nejdem sa tam nasilu tlačiť.“

Zároveň upozorňuje, že zámerné vystavovanie sa nepríjemným situáciám len preto, aby si človek zvyšoval svoju odolnosť, nemusí byť vhodnou cestou. Takáto aktivita by mala mať aj inú motiváciu.

Diagnóza sa môže stať súčasťou identity

S rastúcim záujmom o psychické zdravie prichádza podľa psychiatra aj druhá strana problému. Ľudia dokážu svoje prežívanie lepšie pomenovať, no zároveň sa môžu začať príliš pozorovať a hľadať diagnózu za každým nepríjemným pocitom.

„Pri osvete by sme nad týmto mali začať premýšľať trochu inak aj my, psychiatri. Nemali by sme ľuďom hovoriť iba o psychických poruchách, ale skôr o tom, ako riešiť svoje ťažkosti,“ hovorí Patarák a zároveň dodáva otázky, ktoré môžu pacientom pomôcť: „Čo môžem robiť, keď som v nepohode, bez toho, aby sme to museli hneď nálepkovať alebo aby človek musel vyhľadať odborníka?“

Problém môže vzniknúť vo chvíli, keď človek začne svoje prežívanie neustále analyzovať. Patarák upozorňuje najmä na diagnostické nálepky: „Človek na sebe zbadá súbor príznakov, začne ich analyzovať, spätne ich nachádza vo svojom živote a porovnáva svoje skúsenosti napríklad so skúsenosťami influencerov, ktorí o diagnózach hovoria veľmi príťažlivo. Zrazu môže nadobudnúť pocit: áno, toto je vysvetlenie mňa samotného.“

Za problematické považuje najmä situáciu, keď sa diagnóza začne prepájať s identitou človeka. „Odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby si človek zmiešal svoju identitu s diagnózou alebo ju prijal ako súčasť svojej identity. To je veľká chyba,“ pripomína odborník. 

Z úzkosti môžu byť dva problémy

Jednou z ciest, ktorými sa niektorí ľudia snažia nepríjemné pocity potlačiť, je alkohol. Práve pred tým Patarák výrazne varuje. „Pri úzkosti som mal pacientov, ktorí ju večer zapíjali, či už s priateľmi, alebo sami. Neskôr sme ich riešili pre plnohodnotnú závislosť. Začalo sa to úzkosťou a zrazu máte dva problémy – úzkostnú poruchu aj závislosť. Stáva sa to veľmi často.“

Alkohol môže priniesť príjemný pocit či nabudenie, ale aj dočasnú úľavu od negatívneho prežívania. Práve druhý mechanizmus môže byť pri úzkosti lákavý.

„Ak človek vyhľadáva alkohol práve pre pocit úľavy, môže to viesť k závislosti. Iní ľudia ho vyhľadávajú pre euforický pocit, tešia sa v spoločnosti a zvyšujú si sebavedomie.“ Ani jedna z týchto ciest však podľa psychiatra nie je bez rizika. „Obidve cesty môžu viesť k závislosti,“ uzatvára Patarák.