Vedci odhalili skrytý „kód dlhovekosti“. Dáva až o 38 % vyššiu šancu dožiť sa stovky

Genóm neuchováva len informáciu o farbe očí či riziku chorôb. Nesie v sebe aj tichý záznam o tom, akým podmienkam čelili ľudia pred tisíckami rokov a ktoré biologické stratégie im umožnili prežiť. Práve tento hlboký evolučný odtlačok sa dnes ukazuje ako jeden z kľúčov k pochopeniu extrémnej dlhovekosti.

Najnovší výskum talianskych vedcov naznačuje, že ľudia, ktorí sa dožívajú sto a viac rokov, nenesú len priaznivý súbor jednotlivých génov, ale aj špecifickú genetickú pamäť starých európskych lovcov a zberačov z obdobia po poslednej dobe ľadovej.

Živé laboratórium dlhovekosti

Taliansko predstavuje pre výskum dlhovekosti ideálne prostredie, uvádza Earth. Na relatívne malom území sa tu počas tisícročí prelínali migračné vlny z rôznych oblastí Európy, Blízkeho východu aj severnej Afriky. Zároveň ide o krajinu s mimoriadne vysokým počtom storočných ľudí. K 1. januáru 2025 žilo v Taliansku 23 548 ľudí vo veku aspoň 100 rokov, pričom ženy tvorili 82,6 %, uvádza portál AGI.

Výskumný tím z Univerzity v Bologni sa rozhodol ísť nad rámec klasických genetických štúdií zameraných na jednotlivé gény. Do analýzy zahrnul viac než tristo storočných ľudí a porovnal ich s kontrolnou skupinou mladších ľudí z rovnakých geografických oblastí. Ich genómy následne porovnali so súborom 103 starovekých genómov, ktoré formovali dnešnú Európu.

Tím modeloval genetickú „zmes“ každého účastníka pomocou štyroch veľkých zložiek. Prvú predstavovali mezolitickí západoeurópski lovci a zberači, populácia známa pod skratkou WHG, ktorá obývala kontinent po ústupe ľadovcov.

Druhú tvorili raní neolitickí roľníci pochádzajúci z Anatólie, ktorí do Európy priniesli poľnohospodárstvo. Tretiu zložku predstavovali stepní pastieri z doby bronzovej a štvrtú populácie príbuzné kaukazským lovcom a zberačom.

O 38% vyššia šanca na dlhovekosť

Výsledky ukázali, že storoční ľudia mali v priemere vyšší podiel genetickej zložky pochádzajúcej od západoeurópskych lovcov a zberačov než kontrolná skupina. Tento rozdiel pretrvával aj po zohľadnení regionálnych rozdielov v rámci Talianska.

Štatistické modely navyše ukázali, že zvýšenie podielu WHG zložky o jednu štandardnú odchýlku súviselo s približne 38-percentným nárastom pravdepodobnosti, že jednotlivec patrí medzi storočných ľudí. U žien bol tento efekt ešte výraznejší.

Autori výskumu zdôrazňujú, že nejde o jednoduchú rovnicu typu „viac WHG rovná sa dlhý život“. Skôr ide o posun pravdepodobnosti, ktorý sa prejaví na úrovni celej populácie.

Ako uviedla vedúca autorka Cristina Giulianiová, „v tejto štúdii preukazujeme úlohu starobylých genetických zložiek pri formovaní fenotypu dlhovekosti.“ Táto formulácia presne vystihuje význam práce. Namiesto hľadania jedného zázračného génu poukazuje na dlhodobé pôsobenie evolučných síl, ktoré formovali biologickú odolnosť populácií.

V tomto bode sa výskum prirodzene spája s tým, čo o starnutí vieme z iných štúdií. Prehľadové práce v oblasti genetiky dlhovekosti opakovane ukazujú, že vysoký vek sa viaže na obmedzený počet biologických mechanizmov. Patria medzi ne regulácia inzulínovej a IGF-1 signalizácie, schopnosť opravovať poškodenú DNA, efektívna imunitná odpoveď, metabolizmus lipidov a stabilita telomér.

Západoeurópski lovci a zberači žili v prostredí, kde bola energetická efektivita, rýchla imunologická reakcia a odolnosť voči stresu otázkou prežitia. Varianty podporujúce tieto vlastnosti mohli byť vtedy silne selektované a dnes sa môžu prejavovať ako mierna výhoda v procese starnutia.

Tichý nepriateľ, ktorému dokážu storoční odolávať

Významnú úlohu tu zohráva aj koncept chronického nízkostupňového zápalu. Tento stav, popísaný už na prelome tisícročí, predstavuje tichý sprievodný jav starnutia, ktorý prispieva ku kardiovaskulárnym ochoreniam, cukrovke, neurodegenerácii aj celkovej krehkosti organizmu.

Viaceré štúdie naznačujú, že genetické rozdiely v regulácii imunitnej odpovede môžu určovať, ako rýchlo a intenzívne sa tento zápal s vekom zvyšuje. Ak časť variantov zdedených po lovcoch a zberačoch tlmí prehnanú zápalovú aktivitu, potom by mohli nepriamo podporovať zdravšie starnutie.

Z evolučného hľadiska ide o logickú hypotézu. Populácie žijúce v chladnom, nestabilnom prostredí po ústupe ľadovcov čelili častému hladu, infekciám a fyzickému stresu. Selekcia zvýhodňovala jedincov, ktorí dokázali hospodáriť s energiou, rýchlo reagovať na patogény a udržať vnútornú rovnováhu organizmu.

V modernom svete sa tieto vlastnosti nemusia prejaviť ako výhoda v mladosti, no v kombinácii s medicínou a stabilnými životnými podmienkami môžu znižovať riziko chronických chorôb vo vyššom veku.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking