„Ten deň si budem pamätať do konca života,“ vlak prešiel na červenú a rozrezal výhybku, zrážka vlakov pri Pezinku

V prvej línii: Zrážka vlakov pri Pezinku

V nedeľu 9. novembra 2025 o 19:37 hodine sa na železničnej trati pri Pezinku zastavil čas. Diaľkovo riadený úsek zaznamenal neštandardný sled udalostí: súprava prešla návesť „Stoj“, kolesami rozrezala výhybku a zabezpečovací systém okamžite zhodil zelený signál pre prichádzajúci rýchlik smerujúci z Košíc do Bratislavy. Časový interval bol však neúprosný. Tmu preťal mohutný náraz, deformácia plechov a následné ticho vystriedal krik a zmätok stoviek cestujúcich. Relácia V prvej línii prináša unikátne svedectvá kľúčových aktérov, ktorí čelili jednej z najkomplexnejších záchranných operácií posledných rokov.

19:37 – Keď dispečing vidí iba kontrolky

Výpravca riadiaci trať sedel desiatky kilometrov od miesta nehody – v Centre riadenia dopravy v Trnave. Keďže kamery celú trasu nepokrývajú, prvotné indície prichádzali výlučne zo zabezpečovacieho zariadenia cez obsadzovanie koľajových úsekov. „Prvá vec každého výpravcu je zastaviť železničnú dopravu a vypnúť trakčné vedenie. Vy v tom momente netušíte, či ide o drobný ťukanec, alebo rušeň vbehol do vagónov. Dokým nemáte presné informácie, všetko musí stáť,“ vysvetľuje výpravca Matej Ferencei základnú zásadu železničiarov.

Tiesňová linka 155 a zameranie cez AML

V rovnakom momente začali horieť linky Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby (OS ZZS). Záchranári museli okamžite zistiť presnú polohu havárie. Práve v ťažko dostupnom teréne pri vinohradoch zohral kľúčovú úlohu lokalizačný systém AML (Advanced Mobile Location), ktorý dispečerom odoslal súradnice volajúcich priamo z mobilných telefónov. Kým prvý volajúci bol pod vplyvom šoku neprirodzene pokojný, s pribúdajúcimi minútami panika v súpravách eskalovala. Operátori rozbehli overenú taktiku záchrany postavenú na princípe „3K“ – kalkuluj, komunikuj a koordinuj – a začali v nemocniciach predbežne blokovať kapacity pre ťažko zranených.

Taktické manévre veliteľa: Rozhodnutie, ktoré zachránilo prístup

Ako prví dorazili na miesto príslušníci pohotovostnej motorizovanej jednotky. Podporučík Tomáš Bosík po príchode zistil, že k havarovaným vlakom vedie jediná poľná cesta so šírkou iba 3 až 4 metre. „Keby sme okamžite neuzavreli vjazd a nezriadili parkovisko na hlavnom ťahu, sanitky a hasičské autá by sa v úzkom hrdle vzájomne zablokovali a záchranný koridor by skolaboval,“ spomína Bosík. Veliteľ musel urobiť aj náročné psychologické rozhodnutie: hoci mal zdravotnícke vzdelanie, nesmel ošetrovať jednotlivcov. Zlyhanie velenia by totiž ohrozilo desiatky ďalších ľudí. Vedenie sektoru prvej pomoci preto prevzal kapitán Viktor Pacal, medik urgentnej starostlivosti, zatiaľ čo policajti s hasičmi doslova prešľapávali trávu a lámali konáre, aby vytvorili peší koridor na transport nosidiel.

Triáž v troskách a drony s termovíziou

Vnútri vozňov prebiehala dramatická evakuácia. Zdeformované dvere a priečky museli policajti prerážať páčidlami priamo v nestabilných vagónoch. Vlakvedúce spoločne so záchranármi vykonávali primárnu triáž podľa medzinárodného farebného kľúča: červená (ťažko ranení s prioritným odsunom), žltá (stredne ťažké zranenia) a zelená (ľahko ranení). Obrovským šťastím bolo, že nikto neutrpel smrteľné zranenia.

Zároveň nastal rébus s počtom cestujúcich – prvotný šokovaný odhad železničiara hovoril o 200 ľuďoch, neskoršie hlásenia strašili cifrou 800, keďže slovenské rýchliky nemajú povinné miestenky a ľudia bežne stoja na chodbičkách. Aby sa vylúčilo, že dezorientovaní cestujúci v šoku neodpadli do priľahlých polí, kriminálna polícia nasadila drony s termovíziou, ktoré monitorovali celý perimeter.

Koľaje na okraji záujmu

Zásah sa skončil krátko po polnoci na miestnom futbalovom ihrisku po bezpečnom odchode posledného pasažiera. Udalosť však opäť obnažila chronické rany slovenských železníc. Výpravca Matej Ferencei otvorene upozorňuje na obrovský investičný dlh a chýbajúci moderný zabezpečovač ETCS: „Slovensko železnice len trpí. Pred voľbami mestami vonia asfalt, ale do koľají sa systematicky neinvestuje. Nakúpia sa jednotky bez systému ETCS a potom ich pošleme na trať, kde ETCS funguje. K tomu pridajte zmeny grafikonu, 50 stupňov na stanovišti rušňovodiča a zarastené značky v konároch. Železnica si tie zanedbané peniaze skôr či neskôr vypýta späť – a niekedy veľmi krutým spôsobom.“

Pre viac rozhovorov so zaujímavými osobnosťami sleduj aj ďalšie epizódy V prvej línii.