Vojna policajtov si vyžiadala kinosálu navyše. Slováci stáli v rade na príbeh pomsty a mafie 90. rokov z východu (RECENZIA)

Bratislavská predpremiéra očakávaného trileru z 90. rokov bola ostrosledovanou udalosťou. Tvorcovia dokonca pre veľký divácky záujem museli pridať ďalšiu kinosálu, takže film si do Cinemaxu v Bory Mall prišli pozrieť dve zaplnené sály ľudí.

Všetci bol zvedaví na novinku režiséra Rudolfa Biermanna (Sviňa), ktorá pochádza „z pera“ známeho novinára Arpáda Soltésza, a zahrali si v nej herecké hviezdy ako Alexander Bárta, Juraj Loj, Ady Hajdu, Róbert Jakab, ale aj raper Patrik „Rytmus“ Vrbovský.

Očakávania teda vôbec neboli malé. Ako dopadol samotný film?

Príbeh pomsty z východu 90. rokov

Filmová novinka rozpráva príbeh policajného solitéra Mikyho Miku (Alexander Bárta), ktorý sa v Košiciach začiatkom 90. rokov pohybuje v prostredí miestneho podsvetia na hrane zákona. Tu sa krížia cesty polície, mafie, ale aj SIS.

Zlom nastane s príchodom jeho nového kolegu Igora Molnára (Juraj Loj), ktorý mu istým spôsobom „pripomenie“, že systém, v ktorom fungujú, je chorý. Postupne sa tak roztočí kolotoč tragických udalostí, na ktorých konci je pomsta.

Tvorcovia už dávnejšie avizovali, že jeden z cieľov filmu, ktoré si stanovili, je nechať staršiu generáciu spomínať a mladšej ukázať, ako to tu bolo a primäť ju zamyslieť sa, či to chceme aj v budúcnosti. Podarilo sa to? Osobne si myslím, že tento aspekt sa im podarilo naplniť.

Retro odkazy fungujú, no mohlo by ich byť viac

Pozitívom je určite aj napätie, ktoré je pevnou súčasťou diela. Diváka totiž udržiava v neistote, čo príde ďalej a aká postavička východniarskej mafie na nás spoza plátna „vyskočí“. Silnou devízou je aj vizuálna stránka, ostrieľaný kameraman Martin Štrba nám servíruje ľúbivé atmosferické zábery plné neónových svetiel, ale aj temnú atmosféru miestnych putík, policajných staníc či ošarpanej Košickej nemocnice.

Treba poznamenať, že retro štylizácia 90. rokov nie je zlá, avšak mohla by byť aj lepšia. „Deväťdesiatky“ nám vo Vojne policajtov pripomínajú najmä dobové autá, oblečenie a občas aj hudobná zložka. Avšak na popkultúrnych odkazoch by sa dalo ešte popracovať, stačilo by napríklad viac zapojiť historické či historicky štylizované televízne zábery, predmety či trebárs ikonické piesne alebo „hlášky“. 

Takéto príklady vo filme aj vidíme, napríklad v scéne, keď hrdinovia na diskotéke tancujú na pieseň „Ľudia nie sú zlí“ od IMT Smile či v sekvenciách, kedy Miky Miko používa na telefonovanie pevnú linku. Avšak dielu by pomohla väčšia koncentrácia týchto dobových symbolov.

Uhrančivý Bárta, vtipný Rytmus, no vyvrcholenie úplne nepríde

Na druhej strane, herci odvádzajú vskutku slušnú robotu. Najviac zaujme asi Alexander Bárta v hlavnej úlohe, ktorý pôsobí uhrančivo a autenticky. Divák mu skrátka verí, že jeho postava si „na raňajky“ proste dá pohár vodky a vydá sa do ulíc naháňať zločincov. Juraj Loj ako jeho „parťák“ skvele sekunduje a v nemálo momentoch si pozornosť „kradne pre seba“. Výborný výkon odvádza aj éterická Anežka Petrová v roli mladej lekárky.

Patrik „Rytmus“ Vrbovský je ako mafián Berci trefne obsadený, jeho postava má viacero vtipných replík, aj keď miestami skôr pôsobí, akoby hral sám seba než postavu lokálneho gangstra. Komických momentov a „hlášok“ je vo filme viacero, a treba podotknúť, že dielu svedčia.

Producent trháku Invalid: Poznal som zvukára, ktorého telo nikdy nenašli. 90. roky boli strašné aj krásne

Tempo filmu si udržuje prevažne stabilnú úroveň, väčší spád dielo naberie až po jednej zlomovej udalosti. Avšak to môže byť aj problémom, pretože divák, akosi prirodzene, kdesi v podvedomí očakáva, že v poslednom akte príde veľké vyvrcholenie. Namiesto toho však film ponúka do istej miery otvorený koniec, ktorý naznačuje pokračovanie v budúcnosti. V danom momente tak divák odchádza z kina s akýmsi polovičatým uspokojením.

Film je adaptáciou knižného bestselleru Hnev od Arpáda Soltésza, ktorý v tomto prípade ako scenárista adaptoval sám seba. Príbeh je založený na skutočných udalostiach, takže mnohým pamätníkom 90. rokov budú rôzne postavy podsvetia určite povedomé.

Každopádne, Vojna policajtov je rozhodne sympatickým počinom, za ktorý sa slovenská kinematografia určite nemusí hanbiť a oplatí sa ho vidieť na veľkom plátne.