Vražda, ktorá zmenila Slovensko, a vojna, z ktorej sme „unavení“: Február nám opäť nastavuje kruté zrkadlo (KOMENTÁR)

Koniec februára si so sebou nesie výročia, ktoré sa neslávne zapísali do dejín. Už ôsmy rok si 21. februára pripomíname vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Už štvrtý rok zas 24. februára spomíname na deň, keď vypukla vojna na susednej Ukrajine.

Na prvý pohľad možno tieto udalosti spája len mesiac, v ktorom sa odohrali, avšak nie je to úplne pravda. Ani jedna z nich sa totiž nevyvíja tak, ako by sme možno spočiatku očakávali.

Spravodlivosť v nedohľadne

Písal sa február 2018 a mladý investigatívny novinár sa ani naďalej nebál púšťať do tém, ktoré nemožno pokladať za dvakrát bezpečné. Ján Kuciak sa ako žurnalista pracujúci pre portál Aktuality sústredil na kauzy, ktoré prepájali podsvetie až s tými najvyššie postavenými v našej krajine.

Avšak v osudnú stredu, 21. februára, jeho hlas niekto definitívne umlčal. Slovo „niekto“ je nevyhnutné zdôrazniť vzhľadom na fakt, že aj keď po ôsmich rokoch poznáme osobu, ktorá stisla spúšť, stále nepoznáme toho, kto o tom rozhodol.

V roku 2026 síce opätovne začalo pojednávanie s Marianom Kočnerom, avšak začíname opäť od samého začiatku. Podľa doterajších šetrení a súdov totiž tento muž, ktorý Kuciaka telefonicky kontaktoval a vyhrážal sa mu, nie je zodpovedný za jeho ani Martininu smrť.

Proces začal odznova

Nový senát zasadol na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku 9. februára tohto roka. Krátko predtým, ako ubehlo od chladnokrvnej vraždy neuveriteľných osem rokov. Samotná rodina Jána Kuciaka už prestáva dúfať, súd sa naťahuje a napriek uznaniu Threemy ako dôkazu to začína vyzerať tak, že nie všetci tí, ktorí stáli v roku 2018 na námestiach, sa dočkajú spravodlivosti.

Nedočkajú preto, lebo na protestoch, ktoré sa konali pod taktovkou iniciatívy Za slušné Slovensko, sa zúčastnili všetky vekové kategórie. Mladí aj starí, študenti aj pracujúci, ľudia z novinárskej brandže aj mimo nej. Státisíce ľudí na námestiach zatlačili na vtedajšiu vládu Roberta Fica a premiér podal demisiu. Občianska spoločnosť tak (za pomoci Bélu Bugára a Most-HÍD) dokázala, že nie vždy platí „vyhraj voľby a môžeš všetko“.

Vagovič po 8 rokoch bez Jána a Martiny: Keď som editoval jeho posledný text, mal som zimomriavky

Avšak karta sa obrátila a v roku 2023 sa naspäť do parlamentu vrátila vláda na čele so Smerom. Po neúspešnom vládnutí Igora Matoviča tak prípad Jána a Martiny dostal ďalší kopanec. Preto sme dnes tu a právom sa pýtame, kto a kedy skutočne vyšetrí, čo sa stalo? Kto priniesie konkrétne výsledky? Prečo nepomohol ten neslávne slávny milión na stole? A prečo, keď tak často od politikov počúvame, že vedia, kto je za to zodpovedný a dosiahnu spravodlivosť, ju tu stále po ôsmich rokoch nemáme?

Vojna bez konca

Spravodlivosť je pravdepodobne veľmi relatívny pojem. Pri ňom sa dostávam aj k vojne na Ukrajine, o ktorej často Slováci hovoria „ako sú z nej už unavení“. Síce nie sme Bhután a nemáme ani ekonomickú situáciu ako Nemecko či pracovné príležitosti ako Rakúsko, stále nevieme, čo je to mať sa skutočne zle.

U nášho suseda trvá vojna štyri roky a už pravdepodobne neexistuje nikto, kto by natoľko nepoznal fakty a hovoril by, že ide len o krátku špeciálnu vojenskú operáciu. Samozrejme, okrem Ruska a Vladimira Putina. Toho Vladimira Putina, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Vladimira Putina, s ktorým si náš premiér podáva ruku. Toho Vladimira Putina, ktorý zabíja na Ukrajine tisícky ľudí preto, lebo si nárokuje územie, ktoré mu nepatrí.

Rovnako ako v prípade Jána a Martiny sme si mysleli, že to nepotrvá takto dlho. Opak je pravdou. 24. februára to boli už štyri roky, čo u nášho suseda zúri konflikt. A naša pomoc utícha. Pomáhame síce stále, ale nie v objeme, v akom sme to robili na začiatku. Ale skôr spôsobom nám takým vlastným. Ako rozhodla vláda, na Ukrajinu pošleme techniku, ale len nesmrtiacu. Na pozadí toho sa stále doťahujeme, či bolo darovanie zbraní Jaroslavom Naďom v čase jeho ministrovania dobrý nápad alebo nie.

zdroj: TASR/AP, Libkos

Keď pomáha občianska spoločnosť

Toto všetko sa deje v čase, keď Rusko systematicky zasahuje ukrajinskú energetickú a vykurovaciu infraštruktúru počas zimného obdobia. Keď teploty klesajú až k –20 °C a prerušenie dodávok elektriny predstavuje bezprostredné ohrozenie ľudských životov.

V čase, keď sa všetko popísané deje, robí predseda vlády SR vyhlásenia o stopnutí dodávok elektriny Ukrajine. Zachraňujú to ale samotní občania. Na Doniu sa desaťtisíce Slovákov (ktorí ešte nie sú unavení) skladajú, aby ľudia na Ukrajine mali teplo. Táto iniciatíva vznikla ako priama reakcia na energetický teror, ktorý pripravuje celé mestá o svetlo, teplo aj prístup k vode. Vojna stále pokračuje, a aj keď sme si už možno zvykli, nie je to lepšie. Denne tam umierajú ľudia, ktorí bojujú o svoju slobodu.

Bude sa zdať, že tieto dve udalosti nemožno prepojiť. Spája ich však okrem nečakaného, a môžeme tvrdiť aj neželaného, vývoja či dátumu jedna pomerne podstatná vec. Nádej, že sa to čoskoro skončí. Že sa na Ukrajine nebude bojovať, a že rodiny Jána a Martiny dostanú svoju zaslúženú spravodlivosť.

Tento text vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Čítaj viac z kategórie: Názory a komentáre