Západ bojuje s obezitou, Japonci žijú vitálne do stovky. „Hara Hachi Bu“ ti pridá roky života navyše

Okinawa, ako jedna z piatich „modrých zón“, fascinuje gerontológov rekordnou dĺžkou života. A jeden zo základných pilierov pozoruhodnej dlhovekosti tamojších obyvateľov je Hara Hachi Bu, prastarý princíp ukotvený hlboko v kultúre japonskej Okinawy.

Tento stravovací rituál nie je len jednoduchým odporúčaním, ale dôsledne pestovanou filozofiou rovnováhy, umiernenosti a úcty k telu.

Ako funguje Hara Hachi Bu v praxi

Obyvatelia Severnej Ameriky a Európy v priebehu posledných dvoch desaťročí konzumovali v priemere až o tretinu viac kalórií, než odporúčajú odborné smernice. Ich denný príjem podľa informácií The Brussels Times prekračuje hranicu 3 500 kcal.

Naproti tomu, Okinawčania denne príjmu zhruba 1 900 kcal. A kým európske krajiny čelia narastajúcej záťaži chronických civilizačných ochorení, obezity, cukrovky 2. typu a kardiovaskulárnych porúch, Okinawa sa môže pochváliť mimoriadne vysokým podielom storočných ľudí, ktorí si napriek vysokému veku zachovávajú fyzickú aj mentálnu vitalitu.

Západné spoločnosti investujú miliardy do diét, doplnkov a medicínskeho manažmentu obezity. Prehliadajú však jednoduchý, no veľmi účinný nástroj dlhodobého zdravia, ktorý majú Okinawčania prirodzene zakomponovaný do každodennej rutiny.

Koncept Hara Hachi Bu prvýkrát predstavil japonský filozof a botanik Ekiken Kaibara v roku 1713. Svoj život formoval podľa princípov striedmosti a disciplinovaného stravovaniam, vďaka čomu sa dožil úctyhodného veku 83 rokov. V období Edo sa pritom priemerná dĺžka života pohybovala pod hranicou 50 rokov, uvádza The Economic Times.

Hara Hachi Bu je nadčasový životný postoj, ktorý pozýva každého z nás obnoviť rovnováhu medzi potrebou a prebytkom. Nabáda človeka ukončiť jedenie vo chvíli, keď je žalúdok plný na 80 %, uvádza Mirror. Zatiaľ čo západný svet často spája koniec jedenia so stavom úplného nasýtenia, Okinawčania sa riadia jemným rozdielom medzi slovami „som sýty“ a „už necítim hlad“.

Hara Hachi Bu pomáha predchádzať nárazovým výkyvom inzulínu, znižuje riziko zápalových procesov v tele a podporuje metabolickú rovnováhu. Navyše zamedzuje známym symptómom tzv. „potravinovej kómy“. Ide o stav, ktorý často nasleduje po ťažkých jedlách a oberá nás o energiu v najproduktívnejších častiach dňa.

Zdravotné benefity potvrdené vedou

Praktická lekárka Deborah Lee hovorí, že pri obmedzení príjmu kalórií dochádza k spomaleniu metabolických procesov, čo následne vedie k redukcii oxidačného stresu.

Práve oxidačný stres je hnacím motorom mnohých chronických zápalových ochorení. Ide najmä o ischemickú chorobu srdca, niektoré druhy rakoviny, diabetes 2. typu či neurodegeneratívne poruchy, ako je Alzheimerova choroba.

Telo produkuje pri nižšej metabolickej záťaži menej voľných radikálov. Dochádza tak k zníženiu poškodenia buniek a tkanív, čím sa predlžuje ich funkčná vitalita.

V kontexte Hara Hachi Bu zohráva zásadnú úlohu aj tempo konzumácie. Dr. Lee poukazuje na zistenia, že pomalšie jedenie koreluje so zvýšeným pocitom sýtosti a menšou túžbou po snackoch medzi hlavnými jedlami.

Jedna štúdia odhalila, že vedomé stravovanie, teda dôkladné žuvanie a sústredenie sa na každé sústo, napomáha prirodzenej regulácii množstva skonzumovanej potravy. V praxi to znamená, že človek vie odložiť príbor už vo chvíli, keď prestane cítiť hlad, nie až keď je úplne prejedený.

Výhodou Hara Hachi Bu je, že nejde o striktný diétny režim. „Nemusíte počítať kalórie a žiadne potraviny nie sú absolútne zakázané. Môže tak zapadnúť do vášho pracovného a spoločenského rozvrhu,“ uvádza Lee.

Dietologička Kouka Webb, ktorá vyrastala v Japonsku, zdôrazňuje, že princíp Hara Hachi Bu neprináša iba fyzické výhody. „Keď sa sústredíme na chute, vône a štruktúru, jedlo prestáva byť len fyzickým aktom nasýtenia. Zvyšuje sa pocit spokojnosti aj vďaka väčšiemu uvedomeniu si toho, čo a ako často konzumujeme,“ vysvetľuje Webb. Takéto vedomé stolovanie predstavuje spôsob, ako z každého jedla vyťažiť viac, nie kvantitou, ale kvalitou.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking