Zdravotníčka zažila koronavírus v prvej línii: Opatrenia nemajú logiku. Všetko je hore nohami

  • Liptáčka pracuje v pražskej súkromnej klinike, kde sa objavila nákaza vírusom COVID-19
  • Zdravotná sestra si prežila viaceré útrapy spojené s koronavírusom, testovaná naň bola 5-krát
  • Česi berú podľa nej koronavírus ľahostajnejšie a boja sa menej ako Slováci
 srcset
Nikola Čavrnochová/archív
  • Liptáčka pracuje v pražskej súkromnej klinike, kde sa objavila nákaza vírusom COVID-19
  • Zdravotná sestra si prežila viaceré útrapy spojené s koronavírusom, testovaná naň bola 5-krát
  • Česi berú podľa nej koronavírus ľahostajnejšie a boja sa menej ako Slováci

Liptáčka Nikola Čavrnochová zažila pandémiu koronavírusu hneď v prvej línii. V Prahe pracuje ako praktická sestrička na oddelení Klinika následnej starostlivosti (u nás doliečovacie oddelenie) na súkromnej  klinike.

Po ochorení pôvodného personálu bola presunutá na kliniku, kde sa liečili pacienti s ochorením COVID-19. Ona, ako i tisícky ďalších hrdinov po celom svete, čelila riziku nákazy novým koronavírusom, no napriek tomu sa nezľakla a zabezpečovala zdravotnú starostlivosť pre tých, ktorí to najviac potrebovali. Prečítaj si, čo všetko musela cez pandémiu absolvovať a ako vníma opatrenia a situáciu v Čechách.

  • Ako vyzerá práca v zdravotníctve v prvej línii
  • Ako prebieha testovanie na koronavírus
  • Prečo má Česko vyšší počet úmrtí ako Slovensko
  • Aké sú opatrenia v Česku a aká je česká mentalita v porovnaní so Slovenskom

Klinika, v ktorej pracuješ, mala pozitívne testovaných pacientov. Koľko ich bolo a aké mali príznaky?

Pozitívne testovaných na koronavírus sme mali skoro polovicu oddelenia. Začalo to tak, že mali všetci žalúdočné problémy, začali hnačkovať, pridala sa teplota a tí, ktorým sa stav zhoršil, mali respiračné ochorenia, napríklad sa im zle dýchalo, alebo kašľali. Dokopy sme mali asi šestnásť pacientov.

Vedeli ste hneď, že ide o koronavírus, alebo ste si najskôr mysleli, že to môže byť iné ochorenie?

Zo začiatku sme vôbec nevedeli, že pacienti majú COVID-19, a tak sa nakazila aj väčšina zdravotného personálu. Keďže netušili o nákaze, tak nenosili ani potrebné zdravotné pomôcky. Potom sa objavili hnačky a teploty u pacientov, a to už vyvolávalo podozrenia, tak sa rozhodlo, že pacienti aj personál musia absolvovať koronatesty. Tie ukázali, že skoro trištvrte personálu bolo pozitívne testovaného a museli zostať doma. Negatívni boli len dva kolegovia plus ja, ktorá som bola prevelená z inej kliniky, pretože tu nemal kto robiť. Takmer dva mesiace sme ťahali len tri zdravotné sestry. Nakoniec sa mi ale zapáčilo a ostala som nastálo.

Aká je liečba pri takýchto pacientoch? Vyžadujú nejakú špeciálnu starostlivosť?

Liečba je ako skoro pri každom hospitalizovanom, tam sa nemenilo nič, len pribudlo to, že museli byť izolovaní od zvyšku, ktorý nakazený nebol. Chorých sme dali na jednu časť a zdravých na druhú. Liečba je symptomatická, ak má niekto problémy s kašľom, tak sa lieči klasicky liekmi proti kašľu, znižuje sa horúčka a podobne. Ak niekto trpí hnačkami, podávajú sa lieky na zastavenie hnačky, diéta a dbá sa na hydratáciu. Špeciálne lieky na koronavírus sme my nemali. Jeden pacient vyžadoval liečbu kyslíkom, lebo mal zníženú saturáciu.

zdroj: Nikola Čavrnochová/archív

Aký je postup zdravotného personálu, aby zamedzil rozšíreniu nákazy na seba alebo okolie?

Dôležitá je prevencia pred nákazou koronavírusom. Personál musí nosiť ochranný oblek, takzvaný overal aj s kapucňou. Potom sme museli mať respirátor, cez ten respirátor ochranné jednorazové rúško a ešte štít. Po niekoľkohodinovom nosení respirátora som mala otlačený nos a líca a zo štítu zas čelo. Ja mám ešte dioptrické okuliare a tie sa mi stále hmlili. Na nohách treba mať jednorazové návleky a na rukách mať dva páry rukavíc. Dôležitá je aj dezinfekcia prostredia a hygiena.

Nie je obliekanie do ochranného obleku zložité?

Nepripadá mi zložité, je to pomerne rýchle, aspoň pre mňa. Najhoršie je to teplo v ňom, keď je už človek oblečený. Akurát, keď to u nás začalo, bolo veľmi horúco, teplomer ukazoval 25 °C. Na oddelení sme chodili pod overalom skoro nahí (smiech). Nebrali sme si uniformu, mali sme len spodnú bielizeň, lebo by sme asi skolabovali. Ja som sa tak potila na tvári, že mi pot z čela stekal do vnútra respirátora a rovno do úst. 

zdroj: Nikola Čavrnochová/archív

Aký priebeh ochorenia mali pacienti?

Naši pacienti sú v rizikovej skupine vo veku šesťdesiat a vyššie, no napriek tomu to nebolo až také zlé. My sme nemali nič také hrozné, ako sme mohli vidieť v Taliansku. Tie zábery boli naozaj príšerné a museli vystrašiť asi každého. Ak sa zdravotný stav pacientov u nás zhoršil, posielali sme ich do nemocníc so špecializovaným oddelením zameraným na respiračné ochorenia, kde mali predsa len lepšiu zdravotnú starostlivosť a lepšie zdravotné vybavenie. Takí boli štyria alebo piati. Potom nám ich naspäť poslali, keď sa ich stav zlepšil. Jeden pacient zomrel, ale ten mal už toľko pridružených chorôb, že mohol zomrieť na ktorúkoľvek inú chorobu. Čo viem, tak Česi počítajú každého, kto má diagnostikovaný COVID za obeť, nerobí sa pitva ani nič podobné ako na Slovensku. Preto je v Čechách 400 úmrtí a na Slovensku 30.

Ako súčasť personálu ťa testovali aj na koronavírus, aký je to pocit?

Prešla som piatimi testami, asi každý týždeň jeden. Všetky vyšli negatívne, vďakabohu. Výsledky prídu v Čechách maximálne do dvoch dní.

Testujú to výterom nosa, strčia ti odberovú tyčinku do jednej dierky, do druhej a hlboko. Ja som to cítila dobre, že nie až v mozgu (smiech). Nebol to práve najpríjemnejší pocit, raz mi, dokonca, vyšli až slzy. Tie testy sú tiež podľa mňa nie práve najspoľahlivejšie, lebo nie je možné, aby jeden týždeň bol pacient negatívny, druhý týždeň pozitívny, tretí zas negatívny a takto sa to striedalo. Tak ver potom tým testom, ako to je. Za negatívneho môžu pacienta vyhlásiť, až keď má za sebou dva negatívne výsledky. Toto sa nám dialo na oddelení – už sme, konečne, mali všetkých negatívnych okrem jedného pacienta, ktorému sa stále striedali výsledky testov negatívne s pozitívnymi. To bolo strašné.

Ako bolo na tom Česko so zdravotníckym materiálom na začiatku pandémie?

Zo začiatku bol nedostatok materiálu. Nikto nerátal s tým, že môže prísť niečo také a ešte nárazovo. Teraz sa situácia už stabilizovala a je to v poriadku.

Praha je aktuálne jedným z ohnísk nákazy v Čechách. Zmenilo to nejako situáciu v klinike? 

Diskutovalo sa o opätovnom zákaze návštev v klinike z preventívnych dôvodov. To by bolo zlé pre našich klientov a ich psychiku. Psychicky idú viacej dole, ako keby ich mala skoliť dáka korona. Rodina im chýba.  

zdroj: Nikola Čavrnochová/archív

Ktorá krajina zvládla situáciu ohľadom korony lepšie – Slovensko či Česko?

Podľa mňa je to podobné. Myslím si, že čo počul slovenský premiér od českého, to od neho zopakoval a zase opačne. Ako PAT a MAT. Všetci nadávajú na jedného aj druhého, a pritom majú obaja najväčšie preferencie, no nik sa neprizná, že ich volí. Neviem to ale objektívne porovnať, pretože vypuknutie pandémie plus tá situácia u nás v robote zapríčinili, že som bola unavená a nestihla som to všetko podrobne sledovať.

V čom je odlišná česká mentalita od slovenskej vo vnímaní koronavírusu?

Česi sú ľahostajnejší. Dakedy mi pripadá, že im je všetko jedno. Veď to môžeme vidieť u nás v Tatrách, keď sa vyberú na túru poobede a zastihne ich búrka, alebo idú na túru v sandáloch. Samozrejme, nie všetci sú rovnakí.

Ďalším významným faktorom je podľa mňa český odpor k autoritám, čo má pôvod v ďalekej minulosti. Predsa len husitské vojny, Biela hora, okupácia nacistami a komunistami a aj odpor voči nim zanechali stopy na národe. Česi majú preto problém s autoritami, či už cirkevnými alebo nejakými, ktoré chcú obmedziť ich práva. Často som počúvala, že povinné nosenie rúšok je obmedzovanie ich práv, spolu so zatvorením podnikov. Dokonca Česi podali aj nejaké žaloby na vládu a boli úspešní. Slováci sa viac boja a sú poslušnejší, čo sa im povie, to urobia bez toho, aby dačo spochybňovali. Česi budú filozofovať a diskutovať nad všetkým.

V Prahe sa musia nosiť rúška len v metre a v zdravotníckych zariadeniach, no nie v obchodoch. Má to dáku logiku?

Teraz sa musia nosiť aj na organizovaných zhromaždeniach nad sto ľudí, ak to nie sú politické zhromaždenia, čo tiež nedáva zmysel. Prídeš do pražskej krčmy, kde je dvesto ľudí a nemusíš mať rúško, pretože ľudia sa nedohodli, že sa stretnú v tej krčme. Môže ich tam byť aj tisíc napríklad a nik nemusí mať rúško. Môžu byť nakazení, môžu tam spievať, kašlať a neviem čo, a tak prenášať vírus. Nemá to žiadnu logiku, všetko je to hore nohami. To isté aj s obchodmi, vo veľkých nákupných strediskách sa denne premelú desiatky tisíc ľudí.

Vôbec sa nečudujem, že sa stalo to, čo sa stalo v Techtle Mechtle (pražský klub, kde sa nakazilo vyše 160 ľudí koronavírusom, o čom sme už písali pozn. red.). Bola to len otázka času, kým sa stane dačo podobné. Tiež tí nakazení neviem, kde mali rozum. Piť z jednej slamky v čase korony. Ktovie, čo sa to tam všetko skutočne dialo (smiech).   

zdroj: Nikola Čavrnochová/archív

Keď ideš niekde, kde je viac ľudí bez rúška a hlavne teraz, keď je horšia epidemiologická situácia v Prahe, bojíš sa potenciálnej nákazy?

Nebojím sa už vôbec, keď som sa doteraz nenakazila medzi toľkými nakazenými, tak verím, že sa už nenakazím. Teraz som bola na dovolenke v Štúrove a cez víkend tam bola hlava na hlave, nemala som si ani deku kde dať a tiež tam nemal nik rúško. Nakaziť sa dá hocikde, tieto opatrenia na Slovensku ani v Čechách nedávajú zmysel. Na Slovensku je povinné v obchodoch  a pri vstupe do reštaurácie nosiť rúška a na kúpaliskách nie, to tiež nedáva práve najväčší zmysel.

Stretla si sa s nejakými predsudkami v robote či mimo nej pre svoju národnosť?

Časť Čechov sa vždy bude cítiť nejako nadradená nad nami. Párkrát som sa s tým stretla aj osobne, ale len raz ma to rozčúlilo, keď mi doktor povedal, že mám hovoriť po česky, lebo som už dosť dlho v Čechách, a to som tam bola vtedy druhý mesiac.

Po zatvorení hraníc si sa ako cítila?

Zo začiatku som si aj poplakala, lebo som nevedela, ako dlho to bude trvať. Objavili sa reči, že to môže trvať aj rok. Bála som sa. Naspäť by som mohla ísť, ale rovno do karantény. Najhoršie ale bolo, že by som sa nemohla vrátiť do Čiech, lebo tu nemám trvalý pobyt, ani prechodný.

Potom som sa nejako upokojila, sama som nebola, lebo mám priateľa z Prahy a s rodinou a priateľmi som si volala cez videochaty a vravela som si, že hádam to nebude dlho trvať. A to ani nemôže dlho trvať zatvorené hranice, koľkí ľudia robia v Čechách a koľkí tu študujú. Dakedy mám pocit, že nik v Prahe nie je rodený pražák. Je tam veľmi veľa Slovákov a iných cudzincov ako Babiš (smiech). My sme sa nemali vôbec rozdeliť a nemali by sme ani hranice, ktoré by nás uzatvárali. Spolu by sme boli silnejší.

zdroj: Nikola Čavrnochová/archív

Najnovšie video