Ako žijú štu­den­ti v Tan­zá­nii? Vyskú­ša­la som si to vlast­nej koži…

Dominika Hagarová / 4. apríla 2016 / Zaujímavosti

Nav­ští­viť kra­ji­nu levie­ho krá­ľa môže znieť ako dob­rá prí­le­ži­tosť na dovo­len­ku. Ale pobud­núť tam pár mesia­cov za brá­na­mi ško­ly a napl­no pre­ží­vať kaž­do­den­né stras­ti miest­nych študentov…to je veru dob­rá ško­la živo­ta!

Keď sa mi naskyt­la mož­nosť ísť na roz­vo­jo­vý prog­ram do ško­ly turiz­mu v Tan­zá­nii, nevá­ha­la som ani chví­ľu. Bra­la som to ako poriad­nu výzvu, keď­že som bola prvá „bie­la“ s kto­rou sa štu­den­ti aj uči­te­lia stret­li. Do svo­jej novej úlo­hy ško­li­teľ­ky som sa však rých­lo vži­la! Táto skú­se­nosť ma nauči­la, že sta­ré zná­me „môžeš 100­krát počuť, ale skús raz zažiť“ tu pla­tí doslov­ne. A pre­to som sa roz­hod­la spí­sať zopár postre­hov, čo som zaži­la na vlast­nej koži.

Uč sa, aby si sa dob­re mal!

Ško­ly v Tan­zá­nii sa rov­na­ko ako u nás delia na súkrom­né a verej­né. Zatiaľ čo súkrom­né si môže zalo­žiť hocik­to a vraj sú na lep­šej úrov­ni, verej­né sú hor­šie ako zlé. Súkrom­ná ško­la turiz­mu na kto­rej som bola, je podob­ná nad­stav­bám na Slo­ven­sku. Uči­teľ­ský zbor pozos­tá­val z čerstvých absol­ven­tov tej­to ško­ly, tak­že mizer­nú úro­veň vedo­mos­tí si vie­te pred­sta­viť. Výuč­ba bola v anglič­ti­ne, čo bol hlav­ný prob­lém. Mno­hí pozna­li len svoj kme­ňo­vý jazyk, nie to ešte ofi­ciál­ny jazyk swa­hil­či­nu a anglič­ti­na bola pre nich úpl­ná nezná­ma. Hoci popla­tok za roč­ný prog­ram bol 500 EUR vrá­ta­ne plnej pen­zie aj uby­to­va­nia, štu­den­ti neraz nema­li na zapla­te­nie. Vidi­na lep­šie­ho živo­ta s cer­ti­fi­ká­tom v ruke však bola tak sil­ná, že štu­den­ti boli ochot­ní spl­niť akú­koľ­vek služ­bu či úlo­hu. Hoci cer­ti­fi­kát potom v pra­xi mno­ho­krát nezab­ral…

odovzdávanie certifikátov

archív D.H. — Odo­vzdá­va­nie cer­ti­fi­ká­tov

Zase tá ryža..

Jedz, čo by za to deti v Afri­ke dali!“ Koľ­ko sme sa počas det­stva napo­čú­va­li tých­to pozná­mok! Neraz som si na to spo­me­nu­la, keď mi kaž­dý deň ser­ví­ro­va­li ryžu s fazu­ľou. Ja som sa už po týžd­ni sťa­žo­va­la a čo oni chu­dá­ci, kto­rí to tam jedia nons­top? Nuž, také­to veci si člo­vek napl­no uve­do­mí, až keď ich zaži­je. Na jed­lá mali pres­ne sta­no­ve­ný roz­po­čet, kto­rý sa nemo­hol pre­kro­čiť. A tak to vždy uviaz­lo na ryži a fazu­li či suše­ných rybič­kách, kto­ré som nazva­la „pokr­mom pre koryt­nač­ky“. Oni však boli vďač­ní aj za to málo čo mali. Dru­há vec s kto­rou som sa v našej kon­zum­nej spo­loč­nos­ti nestret­la.

Skúš­ky z vare­nia po afric­ky

Keď­že sa ško­la zame­ria­va­la aj na hote­lier­stvo, štu­den­ti sa nevyh­li skúš­kam z vare­nia. Stred­nú ško­lu rov­na­ké­ho zame­ra­nia som absol­vo­va­la na Slo­ven­sku a tak viem, ako to pre­bie­ha. V Tan­zá­nii však ply­no­vé spo­rá­ky, či tečú­cu vodu neča­kaj­te. Na začiat­ku štu­den­ti pri­nies­li vodu na hla­vách zo stud­ne, zatiaľ čo ostat­ní pri­pra­vo­va­li uhlí­ky na vare­nie. Hrniec oblo­že­ný uhlík­mi im doko­na­le poslú­žil ako rúra na peče­nie. Vare­nie im išlo aj tak ako po mas­le. Tie­to skúš­ky boli pre nich ako hody. Naj­väč­šie prek­va­pe­nie však nasta­lo, keď z pro­vi­zór­ne­ho peká­ča vytiah­li nadý­cha­ný čoko­lá­do­vý koláč. Až potom ma s úsme­vom na tvá­ri pre­sved­či­li o sto­per­cent­nej funkč­nos­ti ich „lokál­nej rúry.“ Vte­dy som si pove­da­la, že variť v takých­to pod­mien­kach doká­že len Pán Kuchár, a rad­šej som sa teda mojim kuchár­skym výuč­ným lis­tom ani nepo­chvá­li­la…

page

archív D.H.- lokál­na rúra na peče­nie kolá­ča + skúš­ky z obslu­hy

Keď na posad­nu­tie diab­lom posta­čí Para­len…

Hoci je Tan­zá­nia zme­sou kul­túr a nábo­žens­tiev, všet­ci spo­lu žijú v mie­ri bez aké­ho­koľ­vek odsu­dzo­va­nia či dis­kri­mi­ná­cie. Čo však majú spo­loč­né je, že väč­ši­nu cho­rôb pri­pi­su­jú pre­klia­tiu. Ani mne nebo­lo všet­ko jed­no, keď som vide­la 5 ľudí nenor­mál­ne triasť štu­dent­kou na poste­li a reci­to­vať neja­ké zaklí­nad­lo – vraj ju posa­dol dia­bol. Neda­lo mi to, a tak som sa raci­onál­nym mys­le­ním sna­ži­la prí­sť na koreň veci. Horúč­ku a myka­nie sval­mi vylie­čil Para­len a dôvo­dom záchva­tov pla­ču bol „dia­bol“, po našom chla­pec, kto­rý jej zlo­mil srd­ce. Pre­klia­tia boli na den­nom poriad­ku a neraz nepraj­ní­ka hľa­da­la aj polí­cia. Ako však zís­ka­va­li dôka­zy, som sa už nedoz­ve­de­la…

Čo je vysá­vač?

Na Slo­ven­sku sa počas pra­xe v hote­loch zdo­ko­na­ľu­jú štu­den­ti v obslu­he či vare­ní. Naopak, v Tan­zá­nii veľa štu­den­tov prvý­krát zis­tí čo je vysá­vač, prač­ka, pev­ná lin­ka či che­mic­ké čis­ti­če. Pri číta­ní sprá­vy z pra­xe jed­né­ho štu­den­ta som neve­de­la, či mám pla­kať ale­bo sa smiať. Štu­dent sa pri­ot­rá­vil čis­tia­ci­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré videl prvý krát vo svo­jom živo­te a nešťast­ne sa ich nadý­chal. Týž­deň sa zozna­mo­val s  „vecou, kde sa vlo­žia špi­na­vé veci a odra­zu sú čis­té“ (práč­ka). Rie­šil dile­mu ako sa ohlá­siť pri zodvi­hnu­tí zvo­nia­cej pev­nej lin­ky. Či sa sna­žil pocho­piť „maši­nu, kto­rá po zapnu­tí môže vtiah­nuť kožu dovnút­ra a vyčis­tí všet­ky lát­ky, kto­ré majú roz­lo­že­né na pod­la­he.“ (vysá­vač).

Tak­to som Tan­zá­nij­ča­nov uči­la slo­ven­ské ryt­my…

Žen­ská obriez­ka áno, ale čo je sexu­ál­na výcho­va?

Zatiaľ čo na Slo­ven­sku sa rie­ši sexu­ál­na výcho­va už na základ­nej ško­le, v Tan­zá­nii 20roč­ní štu­den­ti nema­jú ani základ­né infor­má­cie. O bez­peč­nom sexe či pohlav­ných cho­ro­bách sa neroz­prá­va a hlav­ne v pra­xi to nik nerie­ši. Výsle­dok je potom kata­stro­fic­ký, keď­že úro­veň HIV pat­rí medzi naj­vyš­šie vo sve­te. Ama­tér­ske potra­ty či úmr­tia 13 roč­ných matiek sú pra­vid­lom. Čo je však mož­no ešte viac zará­ža­jú­ce je žen­ská obriez­ka. Hoci ju zákon nepo­vo­ľu­je, miest­ne kme­ne to majú zau­ží­va­né z minu­los­ti a zákon ich nezau­jí­ma. Napl­no som tomu uve­ri­la až potom ako mi to potvr­di­li obre­za­né štu­dent­ky. Ak si mys­lí­te, že kvô­li hygie­ne, tak ste na omy­le! Vraj sa tým zabez­pe­čí ver­nosť man­že­lo­vi…

Šťas­tie sa kúpiť nedá!

Z mate­riál­ne­ho hľa­dis­ka máme toho v porov­na­ní s Tan­zá­nij­čan­mi nesku­toč­ne veľa. No aj napriek tomu som od mojich štu­den­tov počas celé­ho poby­tu nepo­ču­la jedi­nú sťaž­nosť. Nesťa­žo­va­li sa, že majú ťaž­ký život. Kaž­dé ráno úsmev na tvá­ri už od svi­ta­nia a radosť, že sa vôbec zobu­di­li. Hoci mno­ho­krát nema­jú penia­ze ani na pokry­tie základ­ných potrieb, vedia, že sú v živo­te dôle­ži­tej­šie veci, kto­ré im to šťas­tie pri­ne­sú. Keď som sa ich spý­ta­la, čo by spra­vi­li, keby vyhra­jú plno peňa­zí. Dosta­la som pek­nú odpo­veď: „Roz­de­li­li by sme ich medzi kama­rá­tov. Veď ako by som mohol byť šťast­ný, keby boli moji kama­rá­ti nešťast­ní?

O ďal­ších dob­ro­druž­stvách a skú­se­nos­tiach s roz­vo­jo­vý­mi kra­ji­na­mi sa viac dozvie­te tu: Not­roub­le­Got­ra­vel web strán­ka Not­roub­le­Got­ra­vel face­bo­ok

športový deň (1)

archív D.H.-športový deň v ško­le

trh dobytka Maasai ľudí

archív D.H. — trh dobyt­ka Maa­sai ľudí

túra s miestnymi deťmi

archív D.H. — túra s miest­ny­mi deť­mi

Ugali - obed

archív D.H. — Uga­li — obed

varenie slovenskej večere

archív D.H. — vare­nie slo­ven­skej veče­re

výlet do národného parku

archív D.H. — výlet do národ­né­ho par­ku

ochutnávka koláča upečeného v lokálnej rúre

archív D.H. — ochut­náv­ka kolá­ča upe­če­né­ho v rúre

návšteva Maasai komunity

archív D.H. — náv­šte­va Maa­sai komu­ni­ty

Pridať komentár (0)