Zo sna o socializme s ľudskou tvárou ich prebudili tanky. Československo sa 21. augusta 1968 dočkalo pomoci, o ktorú nestálo

Od čias, kedy bol za 1. tajomníka ÚV KSČ zvolený Alexander Dubček, sa začali výrazne presadzovať demokratizačné tendencie. Sloboda v cestovaní, odstránenie cenzúry, povolenie činnosti nekomunistických spolkov, snaha o zrovnoprávnenie postavenia Slovákov v štáte, zlepšenie situácie cirkví, ale aj pokračujúce rehabilitácie obetí režimu z 50. rokov.

Sovietom sa to nepozdávalo

Keďže sa táto situácia nepozdávala celému komunistickému Sovietskemu zväzu, samotní Sovieti posielali a adresovali Československu viacero varovaní, s cieľom zmeniť vnútropolitické chápanie a vývoj.

Mohli by sme uvažovať, čo by sa udialo v prípade, že by sa československí komunisti, oponenti reforiem, konkrétne Alois Indra, Drahomír Koldera, Oldřich Švestka, Antonín Kapeka a Vasiľ Biľak nerozhodli adresovať pozývací list generálnemu tajomníkovi KS Sovietskeho zväzu, Leonidovi iljičovi Brežnevovi. V liste ho žiadali o „bratskú pomoc“ pred „hrozbou kontrarevolúcie“.

Začiatok okupácie Československa komunistickou stranou, takzvaná operácia Dunaj, čiže vstup spojeneckých vojsk, bol vojenský vpád armád piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy. Patrili tam celý Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR.

Vojská obsadili väčšinu miest po celom Československu v stredu 21. augusta 1968. Operáciu viedol sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij. Na územie sa vtedy dostalo niečo vyše pol milióna vojakov, 2 000 diel, 800 lietadiel a okolo 6 300 tankov.

Mimoriadne dôležitá správa

Prvé hlásenie československého rozhlasu k okupácii bolo hneď 21.8.1968, kedy moderátori v rádiu oznámili, aby poslucháči ostali rádio počúvať, pretože čoskoro budú vysielať mimoriadnu správu. 

„Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky: Včera, dňa 20. augusta 1958 okolo 23tej hodiny prekročili vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice Československej socialistickej republiky. Stalo sa tak bez vedomia prezidenta republiky, predsedu národného zhromaždenia, predsedu vlády, aj 1. tajomníka ústredného výboru komunistickej strany Československa a týchto orgánov,“ zneli slová hlásateľov.

„Predsedníctvo ústredného výboru KSČS vyzýva všetkých občanov našej republiky, aby zachovali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor. Preto ani naša armáda, bezpečnosť a ľudové milície nedostali odkaz k obrane zemi,“ uvádzajú ďalej v čítanom liste v rozhlase.

Po dočítaní listu sa k aktuálnej situácii vyjadrili aj dvaja Československí moderátori „Československý rozhlas sa pokúšal k prehláseniu predsedníctva ústredného výboru komunistickej strany Československa vysielať krátko pred druhou hodinou ráno. Všetky vysielače, ktoré však máme k dispozícii boli postupne vyradené z prevádzky. Doposiaľ ani nevieme, koľkí z vás túto informáciu počuli,“ uviedli.

Ako však uvádza Ústav pamäti národa, už v prvých hodinách mali vyjsť do ulíc tisíce demonštrantov. „Odstraňovali názvy ulíc, otáčali smerové tabule, stavali barikády alebo hádzali do tankov kamene. Reakcia a postup okupantov zabili podľa najnovších zistení českých historikov z Vojenského historického ústavu v Prahe až 137 ľudí (hoci sa dlho hovorilo o 108 obetiach) a päťsto ťažko zranili.“

Odpor stál mnohých život

Zúfalstvo ľudí, ktorý mali konečne náznak života v demokratickom režime sprevádzali najrôznejšie druhy protestov. Od šepkaného nesúhlasu doma v kuchyni, po postavenie sa tanku až po upáleného študenta Jána Palacha, ktorého správa obletela celý svet. Zakrátko sa pre podobný čin odhodlal aj ďalší čechoslovák Ján Zajíc. Keď sa na pohreby oboch mladých ľudí vybrali tisíce ľudí, vláda zakázala zhromažďovanie.

Násilne ukončila aj tichý protest, ktorý sa konal 21. augusta 1969, teda presne rok po zahájení okupácie. Toho dňa vyšli tanky do ulíc po druhý raz. Tento krát však nie vojsk Varšavskej zmluvy, ale Československé. 

V susednej českej republike dokonca vznikol projekt Srpen 1969, ktorý sa stará o to, aby ani tento dátum neupadol do zabudnutia. Informujú, že keď v rok po okupácii do ulíc vyšli desiatky tisíc ľudí na odpor sa im postavili tisícky príslušníkov polície, ľudových milícii a armády. Najsilnejšie protesty boli v Prahe, Brne a Liberci proti občanom bola nasadená aj vojenská ťažká technika. 

Spolok ďalej dodáva, že vyslaný tankový pluk malo tvoriť až 88 tankov a išlo tak o najväčšie vojenské nasadenie od druhej svetovej vojny. Stret s armádou neprežilo až 5 osôb, tisíce boli zranené, mnohí ostali s trvalými následkami. 

Kolektívna história by mala národ spájať

Historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa povedal, že išlo o nesmierne tvrdý a masívny vojenský zásah. Toto bola najväčšia vojenská operácia v Európe od 2. svetovej vojny. Viac než pokus presmerovať politický vývoj v ČSSR, pripomínala akcia svojimi rozmermi napadnutie suverénneho štátu s použitím tej najhrubšej sily. Akoby mala byť potrestaná celá spoločnosť, všetci občania, ktorí boli príliš „prebudení“ a príliš aktívni. 

K dnešnému výročiu sa vyjadrujú aj politické strany a prezidentka Zuzana Čaputová.

Prezidentka si uctila pamiatku a pripomenula tento deň položením venca na mieste tragédie, kde guľky sovietskych vojakov v Bratislave na Šafarikovom námestí zabili Danku Košanovú, Stanislava Siváka a Jána Holíka.

„Tým, ktorí vtedy žili, zostane v pamäti hukot lietadiel, tanky a všadeprítomní vojaci piatich armád. Nám, ktorí sme sa narodili neskôr, zostanú nasledujúce dni a roky v pamäti z rozprávania rodičov. Stovke rodín však zostanú aj v podobe generačnej traumy spôsobenej smrťou ich najbližších,“ uviedla Zuzana Čaputová na svojom Facebooku.

OĽaNO taktiež zverejnilo na svojom Facebooku príspevok s videom ministra životného prostredia Jána Budaja. „Tragédia okupácie musí byť trvalou súčasťou našej historickej pamäti, pretože, ako pripomína šéf Výboru NRSR pre obranu a bezpečnosť Juraj Krúpa: ,Invázne vojská po sebe zanechali nielen desiatky mŕtvych a stovky zranených, ale aj obrovské škody na majetku a na mnohých miestach našej vlasti spustošené životné prostredie“.“

Samozrejme, nájde sa mnoho takých, ktorí na život v okupácii nedajú dopustiť, takí, čo im vyhovoval vtedajší systém, nastavenie, ich štatút, ich „sloboda“ či finančná istota.

Deti nevedia, čo je to okupácia

Je smutné, že ešte stále nemáme na Slovensku centrálny pamätník obetiam okupácie, mladí ľudia dnes už ani nevedia, čo sa 21. augusta 1968 stalo. Povedal to pre TASR predseda Svetového združenia bývalých politických väzňov (SZBPV) František Bednár pri príležitosti pietneho spomienkového aktu na obete okupácie pri Pamätníku obetiam okupácie v Poprade, prvom pamätníku svojho druhu v rámci bývalého Československa.

 „Konečne sme sa dočkali, že 21. august bol schválený aspoň ako pamätný deň. Pripomínať si ho je naša morálna povinnosť a dlh voči obetiam augusta a všetkým ľuďom, ktorí boli ochotní za lepšiu a spravodlivejšiu budúcnosť obetovať aj svoj život,“ vyjadril sa tiež s tým, že vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalého Československa „poznamenal osudy krajiny na dlhé desaťročia“. Podľa Bednára by si tragické udalosti zaslúžili mať svoj pamätník, najlepšie postavený v Košiciach, kde podľa najnovších zistení zahynulo od augusta do konca roka 1968 11 ľudí. Ako však podotkol, zatiaľ k takémuto počinu „nie je vôľa“.

Pri príležitosti 53. výročia okupácie Československa tiež pri popradskom pamätníku odprezentovali publikáciu Okupácia Košíc a východného Slovenska – august 1968 vydanú SZBPV. Ide o zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie, ktorá sa k tejto téme konala v Košiciach pred troma rokmi k okrúhlemu 50. výročiu invázie. Jeho príspevky tvoria historici, publicisti a pamätníci zo Slovenska, Česka a Maďarska. Editormi sú Tibor Kočík a Štefan Lazorišák. Údaj o 11 obetiach v Košiciach a okolí pochádza z publikovaných materiálov.

Bednár tiež TASR informoval, že SZBPV plánuje v najbližšom čase zverejniť dobovú tajnú správu ministerstva vnútra o bezpečnostnej situácii v roku 1968 v Československu, ktorú združeniu poskytol bývalý generálny prokurátor Jiří Šetina. „Zaujímavou“ má byť podľa neho časť venovaná zbraniam a výbušninám. 

„V tom čase bolo veľmi veľa zbraní odcudzených zo skladov, z armády, medzi ľudí sa dostali aj za pomoci štátnych príslušníkov Juhoslávie. Štátna bezpečnosť si to vysvetľovala tak, že sa tu ľudia chystajú na partizánsky boj proti vojskám Varšavskej zmluvy. Nie sme až taký pasívny a bojazlivý národ, ako si často myslíme,“ uzavrel.