Zuzana robí už roky letušku a cestuje po svete: „Rutina a kancelária ma desia“

Práci letušky sa venuje už siedmy rok. V Paríži bola toľkokrát, že by tam mohla robiť sprievodkyňu, a po pracovnom prílete do New Yorku sa už namiesto prehliadky mesta ide radšej vyspať. Slovenka Zuzana Greizingerová sa stala letuškou v 29 rokoch, pretože ju omrzela práca v médiách.

Spočiatku pracovala v arabských leteckých spoločnostiach, neskôr sa premiestnila do Európy a na konte má aj svoju debutovú knihu Pripútajte sa, pristávame. Navštevuje miesta, ktoré veľká väčšina ľudí nikto neuvidí, no stojí ju to pokojnú psychiku a zdravie. Startitup sa so Zuzanou osobne spojil prostredníctvom rozhovoru.

• Aké sú podmienky prijatia na prácu letušky/stevarda
• Ktoré poznámky cestujúcich už nemôže ani počuť
• Čo robí jej knihu výnimočnou
• Čomu sa Zuzana venuje vo voľnom čase
• Koľko dní voľna má počas roka
• Aký je rozdiel medzi arabskými a európskymi leteckými spoločnosťami

Ako si spomínate na svoje detstvo? Čomu ste sa venovali v mladosti a čím ste chceli byť?

Vždy som bola veľmi tiché, skôr introvertné a samostatné dieťa. Dokázala som sa sama zahrať s hocičím, hoci aj s obyčajnými gombíkmi, lebo som mala bohatú fantáziu. Najradšej som však čítala knihy, najmä napínavé detské detektívky. Čítať som už vedela pred prvou triedou a v škole som sa nudila.

Mama vraví, že som ju doslova nútila učiť ma písmenká. A mladšia sestra sa zase rodičom často sťažovala, že sa s ňou nechcem hrať, lebo stále len čítam a čítam. Od malička som prirodzene vravela, že budem spisovateľka alebo novinárka. Dokonca som ako malá vyrábala svoj vlastný časopis aj s krížovkami.

Ako ste sa dostali k práci letušky? Koľko rokov ste letuškou?

Ako hovorím, hlavu v oblakoch som mala odjakživa. Od detstva som však smerovala k tomu, že raz budem písať, a tak sa aj stalo. Po štúdiu žurnalistiky som skoro šesť rokov pracovala ako redaktorka v ženskom magazíne. Veľmi skoro som však pochopila, že za počítačom v kancelárii nenájdem žiaden pútavý príbeh.

Došla mi inšpirácia. Naopak, letiská ma priam fascinovali. Keď som šla niekam na dovolenku, sledovala som ľudí na letiskách, letušky v uniformách a fantazírovala o ich životných príbehoch. Letiská sú priam nabité emóciami a príbehmi každého druhu.

Dlho som však zberala odvahu vybrať sa do sveta, opustiť svoju krajinu, domov, pracovné zázemie, istoty. Musel prísť zlom. Aj preto som vlastne v porovnaní s inými dievčatami začala lietať dosť neskoro. Mala som 29, keď som sa vybrala na svoj prvý nábor, pretože som v kancelárii vyhorela a túžila som po zmene.

Dnes lietam už siedmy rok s tým, že cez covid som mala nútenú prestávku a opäť som si vyskúšala prácu v kancelárii. Nikdy som nebola nešťastnejšia! Už to nešlo zaradiť sa do „normálneho“ života. Lietanie je návykové a som nesmierne rada, že v tom zase lietam.

Ktoré sú tie základné „za“ a „proti“, ktoré sa s touto prácou spájajú?

Zaujímavé je, že to, čo je na tej práci najfascinujúcejšie a najlákavejšie, je zároveň aj to najťažšie. Áno, na jednej strane cestujete po celom svete a navštívite miesta, kam sa veľa obyčajných ľudí nedostane. Vaša práca je všetko, len nie rutina.

Na strane druhej s tým sa spájajú obrovské jetlagy, nedostatok spánku, nepravidelný režim, záťaž na telo, zdravie, psychiku. Je skvelé prichádzať do kontaktu so stále novými ľuďmi, dozvedať sa zaujímavé veci o ich zvykoch a kultúre, ale je menej zábavné byť ustavične v pozore a nestrácať nad sebou kontrolu.

Musíte efektívne pracovať ako tím s ľuďmi, ktorých ste nikdy predtým nevideli, ktorí nehovoria vaším jazykom a nerozumejú vášmu humoru, pretože sa v ich krajine na určité veci pozerajú úplne inak. Nakoniec vám z toho vyjde, že táto práca nie je pre každého, ale ak ste tá správna povaha, budete na nej toto všetko milovať.

Aj keď som veľakrát na smrť unavená a večne nevyspatá, neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Stereotyp, rutina a kancelária ma desia.

Ako vyzerá nábor na letušku a stevarda? Aké sú podmienky prijatia?