Ester Wiesner: Talentovaná Slovenka, ktorá dobýja Ameriku

Simona Hanzelová / 30. júna 2017 / Rozhovory

zdroj: archív Ester Wiesner

Hoci má len 22 ro­kov, patrí me­dzi naše naj­väč­šie slo­ven­ské ta­lenty. Ča­so­pis For­bes ju do­konca za­ra­dil do reb­ríčka „30 pod 30“, kto­rým oce­ňuje 30 na­jús­peš­nej­ších Slo­vá­kov pod 30 ro­kov. V roku 2010 zís­kala oce­ne­nie „Ob­jav roka“ v sú­ťaži Nové tváre slo­ven­ského jazzu, no zvi­di­teľ­nila sa aj v re­lá­cií Hlas Čes­ko­slo­ven­ska. Ok­rem ne­us­tá­leho kon­cer­to­va­nia má za se­bou aj vý­učbu hudby v LEAF Aca­demy v Bra­ti­slave, či v Af­ri­can Le­a­ders­hip Aca­demy v Jo­han­nes­burgu. Pre­dov­šet­kým však Es­ter Wies­ner sebe aj všet­kým do­ká­zala, že možné je všetko, a z nášho ma­lého „ne­jaz­zo­vého Slo­ven­ska“ sa na­priek tvr­dej kon­ku­ren­cií do­stala až na pre­stížnu Berk­lee Col­lege of Mu­sic v Bos­tone.

Štu­du­ješ na Berk­lee Col­lege of Mu­sic v Bos­tone. Prečo si sa roz­hodla štu­do­vať práve za Veľ­kou mlá­kou, a ako sa ti tam po­da­rilo do­stať? Čo všetko treba uro­biť pre to, aby na­šinca na takú školu pri­jali?

Ja som vlastne v USA ni­kdy až tak štu­do­vať nech­cela, ne­bola mi veľmi sym­pa­tická tá kra­jina ani kul­túra. Av­šak ve­dela som veľa o Berk­lee, a práve na tú školu som veľmi tú­žila ísť, hoci mi v tom čase pri­pa­dalo ab­surdné, aby ma tam s mo­jím „go­ogle vzde­la­ním“ pri­jali. O tom, že idem na pri­jí­mačky som po­ve­dala len mo­jej mame. Ve­dela som, že uchá­dzači zo za­hra­ni­čia v mo­jom veku majú pod­statne viac skú­se­ností a zdro­jov. Tiež som veľmi dobre ve­dela, že aj keby ma pri­jali, ne­bola by som schopná po­kryť ani len ži­votné ná­klady v Bos­tone, nieto ešte školné.

Keď som sa na moje veľké prek­va­pe­nie do­zve­dela, že som pri­jatá, po­ve­dala som si, že by bola škoda ne­ísť tam len kvôli fi­nan­ciám. A tak som si za­čala hľa­dať spon­zo­rov. Opäť mi dosť po­mo­hol Go­ogle – denne som na­pí­sala nie­koľ­kým fir­mám aj fy­zic­kým oso­bám. Dú­fala som, že sa mi po­darí ísť do školy as­poň na je­den se­mes­ter, ale na­ko­niec sa vďaka šti­pen­diám, grantu a rôz­nym spon­zo­rom naz­bie­ralo dosť fi­nan­cií na celé ba­ka­lár­ske štú­dium. V dru­hom roč­níku ma už na­plno pod­po­rila aj moja škola, keďže pro­fe­sori ma no­mi­no­vali na plné šti­pen­dium.

Mys­lím si, že via­cerí Slo­váci by mohli štu­do­vať na pre­stíž­nych za­hra­nič­ných ško­lách. Máme silné te­ore­tické ve­do­mosti, sme ochotní tvrdo pra­co­vať, máme zmy­sel pre ko­mu­nitu, sme fle­xi­bilní „do voza aj do koča“. Ok­rem toho, pre za­hra­ničné školy sme na­ozaj zau­jí­mavá a exo­tická kra­jina. Mnohí mladí Slo­váci by sa mohli do­stať na pre­stížne školy do za­hra­ni­čia, ale často im chýba mo­ti­vá­cia, po­vzbu­de­nie a taký ten „všetko je možné“ po­stoj.

ester_22

foto: ar­chív Es­ter Wies­ner

Ako si sa vlastne do­stala k jazzu, res­pek­tíve k hudbe vo vše­obec­nosti? Kedy na­stal prvý kon­takt teba a jaz­zo­vej hudby?

Od­ma­lička som vní­mala hudbu z kaž­dej strany. Na­prí­klad, ryt­mus slov som si pa­mä­tala oveľa lep­šie ako ich vý­znam. Brz­diace autá pre mňa hrali me­ló­die, vlaky roz­prá­vali, vy­sá­vače boli na­la­dené v rôz­nych tó­ni­nách. Hud­bou som však bola od­ma­lička ob­klo­pená hlavne vďaka mo­jej mame. Tak­mer každý deň som s ňou se­dá­vala v triede, kde učila kla­vír.

Mama je hu­dob­níčka, hrá na via­cero hu­dob­ných ná­stro­jov, na­hrala nie­koľko al­bu­mov, píše vlastné piesne, a práve ona ma pri­viedla aj k jazzu. Na­chá­dzala pre mňa rôzne jed­no­du­ché jaz­zové kla­vírne etudy a mňa vždy veľmi ba­vilo hrať ich, pá­čil sa mi ten ryt­mus a har­mó­nie. Ona ma ok­rem iného na­učila, ako pro­duk­tívne cvi­čiť na hu­dob­nom ná­stroji, za čo som jej do­te­raz veľmi vďačná.

12517_959757127383648_4430640980610529424_n

foto: ar­chív Es­ter Wies­ner

Prečo práve jazz? Väč­šina mla­dých ľudí sa vy­dáva skôr po­po­vej­ším sme­rom, ktorý je mla­dej ge­ne­rá­cií bližší.

Keď som mala asi 13 ro­kov, na you­tube som si na­šla jaz­zový štan­dard „Lul­laby of Bird­land“, a bola to láska na prvé po­ču­tie. Púš­ťala som si ju znovu a znovu, oča­rená tým, ako si spe­váčka vy­tvá­rala vlastnú me­ló­diu a po­u­ží­vala na to rôzne ne­zmy­selné sla­biky. Pri­pa­dalo mi to ako ne­jaká tajná a úžasne kre­a­tívna reč, ktorú som sa chcela na­učiť. Jazz je pre mňa na­ozaj ako roz­ho­vor – me­dzi hu­dob­níkmi a pub­li­kom. In­te­rak­cia je tam prak­ticky ne­us­tále. Ale ne­ve­nu­jem sa len jazzu, stále sa veľa in­špi­ru­jem kla­sic­kou hud­bou alebo aj ľu­do­vou hudbu z rôz­nych kú­tov sveta – či už na­šou slo­ven­skou, alebo na­prí­klad bra­zíl­skou, bul­har­skou alebo iz­ra­el­skou tra­dič­nou hudbu.

Aké boli tvoje hu­dobné za­čiatky?

Za­čí­nala som na už spo­mí­na­nom kla­víri a do zá­klad­nej ume­lec­kej školy som cho­dila od mo­jich pia­tich ro­kov. Ok­rem toho som vždy spie­vala a nie­koľko ro­kov som sa ve­no­vala aj prieč­nej flaute. V 12 ro­koch som za­čala cho­diť na ho­diny spevu k pani pro­fe­sorke Pa­cov­skej a vďaka nej som zís­kala zá­klady spe­vác­kej tech­niky. Keď mi uká­zala, čo všetko môj hlas do­káže, chcela som ho cvi­čiť stále viac a viac, aby som ho na­ozaj ve­dela ovlá­dať. U tejto pani pro­fe­sorky som ne­skôr štu­do­vala aj na Kon­zer­va­tó­riu v Nitre.

Po­čas štú­dia som stala aj „Ob­ja­vom roka“ v sú­ťaži „Nové tváre slo­ven­ského džezu“. To ma po­vzbu­dilo k tomu, aby som sa to­muto žánru ve­no­vala viac, ale in­for­má­cie sa hľa­dali len ťažko. Na Slo­ven­sku za­tiaľ ne­exis­tuje škola, ktorá by bola za­me­raná na jazz, a tak som sa pý­tala rôz­nych hu­dob­ní­kov, zo­pár­krát som za­šla do Bu­da­peštu na ho­dinu jaz­zo­vého spevu, ale to všetko bolo dosť lo­gis­ticky aj fi­nančne ná­ročné, a akési cha­otické. V tomto ob­dobí sa však You­tube a Go­ogle stali mo­jimi blíz­kymi pria­teľmi a denne som si vy­hľa­dá­vala heslá ako „how to prac­tice jazz“.

Týmto spô­so­bom som sa do­stala aj ku Berk­lee Col­lege of Mu­sic v Bos­tone, kde te­raz štu­du­jem. Ok­rem in­ter­netu mi veľmi po­mo­hol aj slo­ven­ský jaz­zový sa­xo­fo­nista a skla­da­teľ Erik Rot­hens­tein. Nie­lenže ma za­hr­nul kva­lit­nými na­hráv­kami, ale tak­tiež mi ve­no­val svoj čas, od­po­ve­dal na moje ne­ko­nečné otázky, a do­konca sme spolu istý čas hrali v qu­in­tete.

es

foto: ar­chív Es­ter Wies­ner

V čom je štú­dium hudby v USA iné v po­rov­naní so Slo­ven­skom?

Ne­mô­žem ho­vo­riť z vlast­ných skú­se­ností, lebo na slo­ven­skej vy­so­kej škole som ni­kdy ne­štu­do­vala. Ale podľa skú­se­ností zo stred­nej školy a roz­ho­vo­rov s ro­ves­níkmi si mys­lím, že štú­dium v USA je za­me­rané viac na prak­tickú stránku, kým na Slo­ven­sku je to viac o te­ore­tic­kých ve­do­mos­tiach. V za­hra­ničí sa za vy­soké školy pla­tia ne­malé pe­niaze, no to sa od­ráža aj na kva­lit­nom vy­ba­vení škôl a v prí­stupe vy­uču­jú­cich, aj sa­mot­ných štu­den­tov. K štu­den­tom sa ve­de­nie školy správa ako ku zá­kaz­ní­kom, a na­opak – štu­denti sú ochotní pra­co­vať a bo­jo­vať za vzde­la­nie, ktoré si za­pla­tili.

Čo sa týka štú­dia hudby, ame­rickí štu­denti majú mož­nosť štu­do­vať na­prí­klad hu­dobnú pro­duk­ciu, opra­vo­va­nie hu­dob­ných ná­stro­jov, kom­po­zí­ciu hudby k vi­deo­h­rám, mu­zi­ko­te­ra­piu, či hu­dobný bu­si­ness. U nás sa kla­die skôr dô­raz na hru na ná­stroji, prí­padne kom­po­zí­ciu a di­ri­go­va­nie, za­tiaľ čo v USA je možné skom­bi­no­vať čo­koľ­vek, čo sa týka hu­dob­ného sveta.

Po­dobne je to aj so žán­rami – ne­tra­dičné kom­bi­ná­cie na­prí­klad tra­dič­nej in­dic­kej hudby s európ­skou kla­sic­kou sú veľmi ví­tané. Vďaka týmto mož­nos­tiam si štu­denti už po­čas štú­dia vy­tvo­ria svoj ori­gi­nálny pro­dukt, keďže každý sa špe­cia­li­zuje na iný žá­ner a na iné hu­dobné od­vet­vie. Štu­denti majú s pro­fe­sormi re­la­tívne blízke vzťahy, a preto práve pro­fe­sori často štu­den­tom po­má­hajú pre­sa­diť sa na trhu.

Vní­majú Ame­ri­ča­nia jaz­zovú hudbu inak ako Slo­váci?

Mys­lím si, že áno. Jazz pre nich nie je „lu­xusná“ hudba. Majú k nej však po­dobný prí­stup ako my k ľu­do­vej hudbe. Nie každý ju má rád, ale veľa ľudí ju víta, cho­dia ju po­čú­vať, často di­váci aj tan­cujú a re­a­gujú spon­tánne. Na­prí­klad, vý­krik „yeah!“ a po­tlesk po dob­rom sóle roz­hodne nie je nič ne­zvy­čajné.

14379990_1774606342797489_3938985106441618104_o

foto: ar­chív Es­ter Wies­ner

Kto je tvoje pub­li­kum, ako by si ho opí­sala? Ako často a kde kon­cer­tu­ješ?

Mo­men­tálne kon­cer­tu­jem hlavne v Bos­tone a NYC, pre­tože tam trá­vim väč­šinu času. Ve­rejne spie­vam prie­merne asi dva­krát do týždňa, buď pre rôzne pro­jekty, pri­čom nie­ktoré z nich sú aj moje vlastné. Te­ším sa na ob­do­bie, keď bu­dem môcť kon­cer­to­vať oveľa viac, mo­men­tálne je to však ma­xi­mum, čo sa popri škole dá stí­hať. Čo sa týka mo­jich kon­cer­tov, kom­bi­nu­jem jazz so slo­ven­skými ľu­do­vými pies­ňami, a tak v pub­liku často ví­dam tváre zo slo­ven­skej a čes­kej ko­mu­nity v USA, prí­padne Ame­ri­ča­nov, kto­rých ro­di­čia po­chá­dzajú z Čes­ko­slo­ven­ska, a práve ta­kýmto spô­so­bom sa chcú do­stať bliž­šie k vlast­ným ko­re­ňom.

Moji di­váci sú ale aj mladí ľu­dia, ktorí sú do­sta­točne ot­vo­rení no­vým ve­ciam na to, aby ve­deli pri­jať hudbu z inej kul­túry, ako je tá ich. Často sa mi po­darí pri­tiah­nuť aj po­slu­chá­čov, ktorí bežne jazzu veľmi ne­hol­dujú, a to ma veľmi teší – sna­žím sa túto hudbu po­nú­kať v pes­trej, kre­a­tív­nej, a nie zby­točne kom­pli­ko­va­nej po­dobe.

esterrr

foto: ar­chív Es­ter Wies­ner

Vy­stu­pu­ješ aj na Slo­ven­sku? Kde sme ťa mohli vi­dieť, res­pek­tíve, kde ťa bu­deme môcť vi­dieť?

Na Slo­ven­sku som mo­men­tálne veľmi málo, väč­ši­nou si sem cho­dím od­dých­nuť, byť s ro­di­nou a pria­teľmi, prí­padne sa ve­no­vať pe­da­go­gic­kej čin­nosti. Pred­tým, než som od­išla do za­hra­ni­čia, zvykla som spie­vať v rôz­nych klu­boch, ka­viar­ňach, fes­ti­va­loch, show v rá­diách, na be­ne­fič­ných ak­ciách, či do­konca aj vo väz­ni­ciach, do­mo­voch dô­chod­cov. Ok­rem toho, istý čas ste ma mohli vi­dieť aj v di­vadle An­dreja Ba­garu v Nitre alebo v te­le­víz­nej sú­ťaži Hlas Čes­ko­slo­ven­ska.

Spie­vaš v an­glič­tine alebo si zo­stala verná svojmu rod­nému ja­zyku?

Vždy sa sna­žím prog­ram kon­cer­tov zo­sta­viť tak, aby bola po­lo­vica piesní slo­ven­ských a po­lo­vica an­glic­kých.

ester_20

foto: ar­chív Es­ter Wies­ner

Aké naj­väč­šie úspe­chy máš za se­bou?

Veľmi ma po­te­šilo, keď som ne­dávno zís­kala oce­ne­nie „30 pod 30“ ča­so­pisu For­bes. Zau­jí­mavá pra­covná skú­se­nosť prišla zase túto zimu – strá­vila som ju uče­ním hudby na Af­ri­can Le­a­ders­hip Aca­demy v Jo­han­nes­burgu. Čo sa týka spevu, bola som vďačná za sep­tem­brový kon­cert v pre­stíž­nom his­to­ric­kom Bos­ton­skom jaz­zo­vom klube Re­gat­ta­bar. Veľ­kou cťou je aj mož­nosť byť sú­čas­ťou Berk­lee Glo­bal Jazz Ins­ti­tute.

Do tohto in­šti­tútu vy­berú piati sve­tovo na­juz­ná­va­nejší jaz­zoví hu­dob­níci len de­sia­tich štu­den­tov, kto­rých po­tom men­to­rujú a spo­lu­pra­cujú s nimi. Tento rok som bola jed­nou z dvoch spe­vá­čiek, ktoré vy­brali, a veľmi veľa sa mi tým od mo­jich men­to­rov do­stalo – osobne, ume­lecky aj pro­fe­si­onálne.

Plá­nu­ješ sa po štú­diu vrá­tiť späť na Slo­ven­sko, alebo sa chceš pre­sa­diť v USA? Chceš sa po škole ži­viť vý­lučne jaz­zo­vou hud­bou?

Je možné, že ne­jaký čas zo­sta­nem v USA, keďže mo­men­tálne sa tam hlá­sim na rôzne ma­gis­ter­ské prog­ramy. Asi do pia­tich ro­kov sa ale chcem vrá­tiť na­s­päť na Slo­ven­sko. Roz­hodne bu­dem ďa­lej spie­vať a kom­po­no­vať, ale mo­jim plá­nom je za­lo­žiť na Slo­ven­sku školu po­pu­lár­nej hudby a jazzu, ktorá na Slo­ven­sku chýba.

 

Pridať komentár (0)