116 metrov pod hladinou na jediný nádych: Slovenský vicemajster sveta odhaľuje drinu aj tréning za tisíce eur (ROZHOVOR)

Ponoriť sa na jediný nádych do viac ako stometrovej hĺbky dokáže len malá skupina ľudí na svete. Slovenský reprezentant Martin Ruman sa na Filipínach zaradil medzi nich, keď počas jedných pretekov prekonal hneď dva slovenské rekordy vo freedivingu. V čase vzniku tohto rozhovoru predstavoval jeho najlepší výkon 114 metrov.

V nasledujúcich dňoch však urobil niekoľko ďalších súťažných ponorov, v ktorých k svojmu osobnému maximu pridal 2 metre. Ponorom do 116 metrov v kategórii Free Immersion sa stal vicemajstrom sveta CMAS a získal historicky prvú slovenskú medailu z majstrovstiev sveta v hĺbkovom freedivingu.

Za rekordnými výkonmi sa však neskrýva len fyzická pripravenosť. Vo freedivingu rozhoduje aj schopnosť zvládať stres, pracovať s vlastnou psychikou a vedieť sa v správnej chvíli vzdať plánovaného cieľa.

Martin Ruman v rozhovore pre Startitup vysvetľuje, prečo nepovažuje freediving za adrenalínový šport, akú úlohu zohráva mentálna príprava pri rekordných ponoroch, prečo je niekedy správnym rozhodnutím otočiť sa ešte pred dosiahnutím plánovanej hĺbky a čo podľa neho čaká slovenský freediving v najbližších rokoch.

 

• Ako Martin Ruman zvládal dva neúspešné pokusy a čo mu pomohlo pri následnom ponore do 114 metrov?
• Prečo je vo freedivingu podľa neho dôležitejšie uvoľnenie a práca so stresom než samotné maximálne sústredenie?
• Ktoré faktory okrem kapacity pľúc rozhodujú o úspešnom hlbokom ponore a prečo je zásadné správne vyrovnávanie tlaku?
• Aké chyby robia začiatočníci, prečo by mal každý absolvovať základný kurz a čo môže byť pri neopatrnom začiatku nebezpečné?
• Koľko môže stáť tréning a súťažná sezóna vrcholového freedivera, pričom náklady sa podľa destinácie môžu vyšplhať na niekoľko tisíc až desiatky tisíc eur?

Na Filipínach ste počas jedných pretekov prepísali dva slovenské rekordy. Čo pre vás znamenal ponor do hĺbky 114 metrov?

Bol to pre mňa predovšetkým pocit veľkého zadosťučinenia za všetku prácu, ktorú som do toho vložil. Samotný rekord je vlastne len čerešničkou na torte, pretože cesta k nemu je veľmi náročná. Nemám na mysli iba samotný ponor, ale celú prípravu, ktorá mu predchádza. Už samotné rozhodnutie venovať ďalšiu sezónu výkonnostnému freedivingu si vyžaduje množstvo odhodlania. K tomu sa pridáva fyzická príprava, mentálna práca a množstvo ďalších faktorov. Je to veľmi komplexný proces. Práve preto vo mne po úspešnom ponore prevládala silná pozitívna emócia a radosť z toho, že všetka tá drina mala svoj zmysel.

Pred rekordným výkonom ste museli dvakrát predčasne ukončiť pokus o hĺbku 115 metrov. Ako ste sa dokázali psychicky pripraviť na ďalší štart?

Pokus o 115 metrov som absolvoval dvakrát. Prvýkrát som sa otočil v hĺbke 91 metrov, druhýkrát približne v 110 metroch. Už pred prvým pokusom bolo náročné upokojiť sa a dostať sa do správneho mentálneho nastavenia. V hlave som mal množstvo negatívnych myšlienok a emócií, ktoré sa mi nepodarilo úplne spracovať.

Rozhodnutie otočiť sa bolo správne, pretože v ten deň boli prúdy mimoriadne silné. Organizátori napokon celé preteky zrušili a všetci sme dostali možnosť absolvovať pokus znova nasledujúci deň bez toho, aby sa prvý pokus započítaval do výsledkov.

Aj druhý deň som očakával silné prúdy a snažil som sa psychicky pripraviť tak, aby som sa ponoru nebál. Hoci to boli z mentálneho hľadiska veľmi náročné dva dni, tentoraz sa mi podarilo zostať pokojnejší. Napriek tomu mi silné prúdy skomplikovali vyrovnávanie tlaku, preto som sa opäť rozhodol otočiť približne v hĺbke 110 až 111 metrov.

Spätne to však vnímam ako veľmi cennú skúsenosť. Bolo to pozitívne zlyhanie. Ľudia sa často boja neúspechu – či už v športe, škole, práci alebo súkromnom živote. Aj ja som cítil určitú zodpovednosť voči sebe samému a chcel som potvrdiť výkonnosť, ktorú som dosahoval počas tréningov. Práve tento tlak však môže športovcovi uškodiť.

Po dvoch neúspešných pokusoch som sa rozhodol zmeniť cieľ zo 115 na 114 metrov. Z fyzického hľadiska medzi týmito hĺbkami nevidím prakticky žiadny rozdiel, ale psychologicky to pre mňa znamenalo veľkú úľavu. Zrazu som nešiel o dva metre hlbšie než môj osobný rekord, ale iba o jeden.

Na ponor do 114 metrov som nastupoval oveľa uvoľnenejší. Tešil som sa naň a povedal som si, že sa môže podariť, ale nemusí. Ak budem cítiť potrebu otočiť sa skôr, jednoducho to urobím. Takéto nastavenie ma zbavilo zbytočného tlaku a pomohlo mi lepšie zvládnuť emócie spojené s očakávaniami. Do ponoru som išiel s ľahkosťou a bez pocitu, že niečo musím za každú cenu dokázať.

Pred hlbokými ponormi rozhoduje aj psychika. Čo vám pomáha zostať pokojný tesne pred štartom?

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory