100-ročný kulturista búra mýty o starnutí: „Buď disciplinovaný. Ja skončím, keď prestanem dýchať“

Starnutie sa často spája so spomaľovaním, ústupom od ambícií a vetou „na toto už nemám vek“. Mnohé príbehy však ukazujú pravý opak: vyšší vek môže byť priestorom pre nové štarty, splnené sny aj dôkaz, že disciplína a vášeň nepoznajú dátum narodenia.

Ľudia, ktorí ani po sedemdesiatke či deväťdesiatke neprestali tvoriť, športovať či pracovať na sebe, lámu stereotypy a ukazujú, že skutočná motivácia nevychádza z mladosti tela, ale z vytrvalosti mysle.

Jedným z najvýraznejších príkladov je muž, ktorý aj v stovke vstupuje na súťažné pódium kulturistiky a pripomína, že inšpiráciou môže byť nie rýchly úspech, ale život plný konzistentných rozhodnutí.

Sto rokov a stále na pódiu

Andrew Bostinto má sto rokov a stále stojí na súťažnom pódiu v kulturistike. Cvičí viac ako osem desaťročí a len pár mesiacov po svojej storočnici získal v máji titul a opasok šampióna na súťaži National Gym Association (NGA).

Zároveň je zakladateľom a generálnym riaditeľom tejto neziskovej organizácie. Vysvetľuje to jednoducho: „Nikdy som nerozmýšľal nad tým, že starnem. To, čo robím dnes, budem robiť aj zajtra.“

K pohybu sa dostal ešte pred trinástym rokom života. Trénoval v parku, stal sa gymnastom, majstrom v balančných cvikoch a už v sedemnástich rokoch pracoval ako model.

V roku 1977 vyhral titul „Senior Mr. America“, mal vtedy 52 rokov. Aj napriek úspechom v športe za svoju najväčšiu životnú zásluhu považuje 29 rokov služby v americkej armáde počas a po druhej svetovej vojne.

Jeho prístup k dlhovekosti a kondícii je priamočiary. „Najdôležitejšie je vedieť, čo chcete dosiahnuť,“ tvrdí. „Zaviažte sa tomu. Buďte disciplinovaní. Nepočúvajte ľudí, ktorí vám hovoria, že strácate čas. Nepočúvajte negatívnych ľudí,“ hovorí pre portál CNBC.

Telo živené disciplínou, nie extrémami

Ako mladý súťažiaci kulturista držal prísny režim: vysoký príjem bielkovín, nízky príjem sacharidov, denne dve porcie ovocia, dva šaláty a približne 15 pohárov vody. Dnes už také množstvá nepotrebuje, no základ ostáva rovnaký – kontrola nad tým, čo je. Najčastejšie siaha po praženici, jogurtoch či špagetách s mäsovými guľkami.

Zdôrazňuje, že nejde o extrémne diéty, ale o dlhodobý návyk. „Ničoho nezjem príliš veľa. Všetko, čo jem, mám pod kontrolou. Nechcem nič mastné,“ opisuje. Po celé desaťročia nefajčil ani nepil alkohol. Jednoduché pravidlá, ktoré u neho nie sú krátkodobým experimentom, ale štandardom celého života.

Jeho stravovanie nie je postavené na trendoch, ale na stabilite: dostatok bielkovín, primerané porcie, minimum prázdnych kalórií a dôsledná sebadisciplína. Práve konzistentnosť je podľa neho dôvodom, prečo môže v stovke pokračovať v tom istom životnom štýle, ktorý si nastavil ako mladý.

Tréning päťkrát týždenne aj po stovke

Aj vo veku 100 rokov trénuje päť- až šesťkrát týždenne. V rozhovoroch hovorí, že stále vykonáva šesť až sedem základných cvikov pri každej návšteve posilňovne. Doma si zvyčajne dáva kliky s oporou o kuchynskú linku, v posilňovni zvláda zhyby, dipy, cviky na brucho či zdvihy nôh. „Môžem cvičiť čokoľvek, kdekoľvek,“ hovorí.

S pribúdajúcim vekom však musel tréning prispôsobovať. Počas služby v armáde si poškodil nohu a v minulosti prekonal aj mozgovú príhodu. Namiesto toho, aby cvičenie vzdal, našiel spôsoby, ako pokračovať bez toho, aby telo preťažoval.

„Hľadám spôsoby, ako pri tréningu kompenzovať. Pri sed-ľahoch dvíham nohy, aby som lepšie zapojil brucho. Aj keď pravá ruka nie je taká silná ako ľavá, robím opakovania, až kým ju necítim,“ vysvetľuje.

Jeho súťažná ambícia nekončí vekom. V 100 rokoch nastúpil na pódium NGA v štáte Florida, odniesol si trofej aj šampiónsky opasok a potvrdil, že jeho prístup nie je nostalgickým návratom, ale aktuálnou realitou. S úsmevom dodáva, že na otázku, kedy prestane trénovať, má stále rovnakú odpoveď: „Skončím, keď prestanem dýchať.“

zdroj: Pexels/ SHVETS production

Myslenie, ktoré nepozná vek

Za jeho výdržou nestojí len fyzická pripravenosť, ale aj jasný vnútorný kompas. Vyrastal v chudobe, bez darčekov a materiálneho zázemia. „Moja mama nikdy nemala vo vrecku ani cent. Nikdy som nedostal vianočný darček, darček k narodeninám. Nemal som nič. Zvládol som to,“ spomína. Práve tento začiatok mu neustále pripomína, kam sa posunul.

Bostinto zdôrazňuje, že nikdy necvičil kvôli obdivu okolia. „Netrénoval som pre iných ľudí,“ hovorí. Spomína, ako mu v mladosti dievčatá pri pohľade na fotografie vraveli, že sa im jeho postava nepáči. „Netrénoval som pre ženy. Trénoval som pre seba. Bolo to niečo, čo som dokázal urobiť a povedať si: pozri, čo som urobil pre seba,“ dodáva.

Svoj postoj odkazuje aj ďalším generáciám. Podľa neho nestačí len fyzický tréning. Je potrebné mať jasnú predstavu o cieľoch a sústrediť sa na ne rovnako intenzívne, ako na samotné svaly: „Predstavte si, čo chcete, a vložte do toho svoju myseľ rovnako ako svoje svaly.“

Bostintov príbeh ponúka konkrétny obraz toho, ako môžu disciplína, vnútorná motivácia a dlhodobé návyky formovať život aj vo veku, ktorý mnohí spájajú skôr s obmedzeniami než so súťažným pódiom. Pre neho je sto rokov len ďalším bodom na časovej osi, nie dôvodom prestať robiť to, čo robí celý život.

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívne príbehy